Genetické skupiny Európanov.

 

Posledné desaťročia priniesli výskumy v oblasti genetiky ľudských populácii celkom nové poznatky, ktoré sú prekvapením pre mnohých ľudí. Jednotlivé národy majú svoju kultúru a reč, ale s kým sú príbuzní ľudia týchto národov a odkiaľ pochádzajú? Pôvod ľudí v jednotlivých krajinách sa dá vykladať všelijako aj skreslene a nepravdivo, genetika sa však nedá oklamať, je nemenná, každý jedinec ju nosí v sebe, každý ju získal od svojich predkov a ďalej ju odovzdáva svojim potomkom. Genetická informácia sa nedá prekabátiť, zmeniť alebo prikrášliť, výsledky genetických analýz sú pravdivé a stabilné. Tak môžeme presne vystopovať svojich genetických predkov až tisíce rokov dozadu a ak aj hovorili rôznymi rečami a boli príslušníkmi rôznych kmeňov a národov, geneticky patrili k určitej presne definovanej skupine ľudí, ktorí boli k sebe najviac príbuzní. 

Výsledky týchto analýz prepisujú dejiny alebo ich doplňujú, či potvrdzujú. Mnohé fakty, o ktorých sme tušili, že sú správne, zrazu sa stávajú jednoznačnými a pravdivými.  Na čo narážam, je napríklad úplne prekrútená história maďarského národa ako je podávaná v súčasnom Maďarsku. Genetické analýzy občanov hovoriacich po maďarsky totiž priniesli dávno tušené závery v tom zmysle, že genetických Maďarov v Európe a v Maďarsku takmer niet. Čo sa tým myslí a čo to presne znamená, vysvetľujem v ďalších riadkoch a častiach tejto práce.

Aby sme lepšie pochopili náš slovenský prapôvod a svoje miesto v Európe, musíme sa v krátkosti oboznámiť s najnovšími výsledkami genetických analýz ľudských populácií a vysvetliť si, o čo vlastne ide. Na základe týchto nových poznatkov vieme stanoviť približnú dobu utvárania staroslovenského etnika a formovania novej reči, praslovenčiny, z ktorej sa neskôr vytvorila staroslovenčina a všetky dnešné slovanské reči. Vieme tiež stanoviť približné miesta, ktoré naši prapredkovia obývali a kam sa rozšírili.

Keďže naša história je úzko spätá s dejinami Uhorska, genetické analýzy obyvateľov, ktorí obývajú štáty po rozpadnutom Uhorsku, prinášajú nové svetlo do sporných momentov histórie. Ukazujú napríklad, že Uhorsko bolo slovanskou krajinou a že takmer všetci súčasní občania hovoriaci po maďarsky nemajú maďarský pôvod ale sú najmä slovanského a slovenského pôvodu.

 

 

      Späť na hlavnú stránku     

 

 

Obsah

 

 Čo sú genetické skupiny ľudí (haploskupiny) a ako sa darí stanoviť genetickú históriu celého ľudstva.  

  Európania sú rozdelení do viacerých genetických skupín  (haploskupín).  

  Zastúpenie jednotlivých genetických skupín ľudí v niektorých európskych krajinách.

  Pátranie po starých Maďaroch.

  Maďari sú Slovania

  Pôvod pobaltských, centrálnych a východných Slovanov a ich rozšírenie po Európe.

  Pôvod južných, balkánskych Slovanov.

 

 

 

Čo sú genetické skupiny ľudí (haploskupiny) a ako sa darí stanoviť genetickú históriu celého ľudstva.

 

Každý človek ale aj každý tvor na Zemi nesie v tele genetickú informáciu, ktorá nám dáva jedinečnú a neopakovateľnú individualitu, ináč povedané, každý sa líšime jeden od druhého. Celkom identické sú iba jednovaječné dvojčatá alebo umelo naklonovaní jedinci. Napriek tomu máme každý svojich rodičov a tí majú zase svojich rodičov a tak aj genetická informácia každého človeka nesie v sebe záznam o našich predkoch, ktorí sa dnes už dajú vystopovať tisíce až desaťtisíce rokov dozadu.

Cieľom tejto práce nie je vysvetľovať princípy genetických analýz, v krátkosti len spomeniem, že určité úseky genetického materiálu (mužský Y chromozóm a ženská mitochondriálna DNA) sú značne zakonzervované a prenášajú sa po mnohých generáciách nezmenené. Zmenili ich iba náhodné mutácie, ktoré sa odohrali v určitom presnom období stovky, tisíce až desaťtisíce rokov dozadu a niektoré z nich sa stali opornými bodmi vzniku nových genetických skupín ľudských populácií. Tak vznikli genetické skupiny ľudí, v ktorých sú jedinci viac príbuzní oproti iným skupinám ľudí. Tieto skupiny genetici nazvali haploskupinami a označili ich rôznymi písmenami a číslami. V rámci veľkých geneticky podobných skupín ľudí sa dajú stanoviť mnohé podskupiny ešte viac príbuzných ľudí až do takej miery, že keby boli analyzovaní všetci ľudia žijúci na svete teraz aj v minulosti, vedeli by sme ich presne všetkých navzájom príbuzensky pospájať tisíce rokov dozadu. Keďže tieto analýzy nie sú lacné, v mnohých krajinách bola geneticky analyzovaná zatiaľ len malá časť populácie a tiež niekoľko už zomretých jedincov, po ktorých ostali nejaké ostatky, napríklad kosti či vlasy. Ale aj doterajšie výsledky genetických analýz prinášajú pomerne presný obraz o genetickom zastúpení ľudí v jednotlivých krajinách sveta pričom údaje sa s pribúdajúcimi analýzami stále spresňujú. 

Vieme, odkiaľ súčasné ľudstvo pochádza, kam, kedy a akými cestami sa rozšírilo po celej zemeguli a vieme stanoviť dobu príchodu prvých skupín našich predkov na európsky kontinent. Vieme stanoviť súčasné rozloženie jednotlivých skupín ľudí (haploskupín) v Európe, ich vzájomnú príbuznosť a ich pôvod.

 

 

 

Európania sú rozdelení do viacerých genetických skupín  (haploskupín).

 

Najväčšie príbuzné skupiny ľudí v Európe tvoria Slovania a Germáni  pričom Slovania obývajú väčšinu územia Európy. Slovania sú súčasťou dvoch genetických skupín (z výsledkov genetických analýz úsekov Y-chromozómu), ktoré dostali označenie - R1a,  I2a1 . Tieto označenia genetických skupín sa však môžu meniť s pribúdajúcimi informáciami, preto bude lepšie rozdeliť Slovanov na centrálnych a východných a na južných, balkánskych Slovanov, hoci toto delenie tiež nie je presné, pretože obe genetické skupiny Slovanov sa na niektorých miestach Európy vzájomne prelínajú v približne rovnakých počtoch. 

 

Najznámejšie genetické skupiny ľudí žijúcich v súčasnej Európe:

 

R1a - prevažnú väčšinu ľudí v tejto skupine tvoria centrálni a východní Slovania, táto genetická skupina ľudí žije najviac v Rusku, Bielorusku, Poľsku, v pobaltských krajinách, v Česku, na Slovensku, na Ukraine, v Maďarsku, v Slovinsku, v Moldavsku. Na viacerých miestach dosahujú 60 % celkového počtu obyvateľstva.

 

R1b - prevažnú väčšinu ľudí v tejto skupine tvoria Germáni - obývajú západnú Európu kde ich žije na niektorých miestach až do 80 %.

 

I2a1b  - južní, balkánski Slovania, najviac ich  žije v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku, Srbsku, Čiernej Hore, v Slovinsku.

 

I1 -Škandinávci 

 

I2b - malý počet ľudí patriaci do skupiny keltogermáncov

 

G - pochádzajú z Kaukazskej oblasti stredného východu, kde ich je aj dnes najviac, v dnešnej Európe obývajú najmä vyššie položené miesta vysokých pohorí v izolovaných oblastiach. Z celoeurópskeho hľadiska tvoria menšiu skupinu ľudí.

 

J2 - pochádzajú zo stredného východu, dnes obývajú najmä Turecko, Albánsko, Kosovo, južné Grécko, Taliansko, Kaukaz, Libanon, Izrael, Mezopotámiu. 

 

J1 - nositeľmi tejto haploskupiny sú najmä súčasní Arabi. V Európe žijú v menších množstvách napríklad v Portugalsku, Taliansku, Bulharsku.

 

E1b1b - nositeľmi tejto haploskupiny sú najmä súčasní africkí Arabi, žijúci na severe Afriky. Tu sa nachádzajú vo veľkých počtoch, v Európe nachádzame väčšie množstvo ľudí s touto haploskupinou hlavne na Balkáne.

 

T - najviac ľudí s touto haploskupinou sa nachádza vo východnej Afrike a na strednom východe. V Európe žije malé množstvo ľudí s touto genetickou skupinou najviac do 5 % napríklad v Grécku,Taliansku, Španielsku, Portugalsku.

 

Q - v Európe malá skupina, pochádza z centrálnej a severnej Ázie

 

N - Ugrofíni, ich pôvod je na ďalekom východe v Ázii, nositeľmi tejto genetickej skupiny sú ľudia žijúci v dnešnom Fínsku (až 60 %) a v pobaltských krajinách. 

 

 

Zastúpenie jednotlivých genetických skupín ľudí v niektorých európskych krajinách (podľa analýz úsekov Y-chromozómu).

 

 

Slovensko -  

centrálni a východní Slovania 42 %, južní Slovania 16 %,  (Slovania dohromady 58 %), Germáni 14 %, Škandinávci 7 %,  Keltogermáni 1 %, Kaukazania 4 %, Turci, Albánci 2 %,  severní Afričania, Balkánci 7 %, Ugrofíni 3 %, ostatní 4 %.

 

Čechy -

centrálni a východní Slovania 34 %, južní Slovania 9 %, (Slovania dohromady 43 %), Germáni 22 %, Škandinávci 11 %,  Keltogermáni 4 %, Kaukazania 5 %, Turci, Albánci 6 %, severní Afričania, Balkánci 6 %, Ugrofíni 1 %, ostatní 2 %.

 

Maďarsko -

centrálni a východní Slovania 30 %, južní Slovania 20 %, (Slovania dohromady 50 %), Germáni 18 %, Škandinávci 9 %,  Keltogermáni 2 %, Kaukazania 4%, Turci, Albánci 6 %,  severní Afričania, Balkánci 8 %, Ugrofíni 1 %, ostatní 2 %.

 

Fínsko -

centrálni a východní Slovania 5 %, južní Slovania 0 %, (Slovania dohromady 5%), Germáni 3 %, Škandinávci 28 %,  Keltogermáni 1 %, Kaukazania 0%, Turci, Albánci 0 %,  severní Afričania, Balkánci 1 %, Ugrofíni 62 %, ostatní 0 %.

 

Rakúsko - 

centrálni a východní Slovania 19 %, južní Slovania 7 %, (Slovania dohromady 26 %), Germáni 32 %, Škandinávci 12 %,  Keltogermáni 3 %, Kaukazania 1 %, Turci, Albánci 9 %,  severní Afričania, Balkánci 8 %, Ugrofíni 1 %, ostatní 8 %.

 

Bulharsko -

centrálni a východní Slovania 17 %, južní Slovania 20 %, Slovania dohromady 37 %, Germáni 11 %, Škandinávci 4 %,  Keltogermáni 2 %, Kaukazania 3 %, Turci, Albánci 11 %,  severní Afričania, Balkánci 23 %, Ugrofíni 1 %, ostatní 8 %.

 

Poľsko -

centrálni a východní Slovania 58 %, južní Slovania 5 %, (Slovania dohromady 63 %), Germáni 12 %, Škandinávci 9 %,  Keltogermáni 5 %, Kaukazania 0 %, Turci, Albánci 3 %,  severní Afričania, Balkánci 3 %, Ugrofíni 4 %, ostatní 4 %.

 

Írsko -

centrálni a východní Slovania 2 %, južní Slovania 1 %, (Slovania dohromady 3 %), Germáni 81 %, Škandinávci 6 %,  Keltogermáni 5 %, Kaukazania 0 %, Turci, Albánci 1 %,  severní Afričania, Balkánci 0 %, Ugrofíni 0 %, ostatní 4 %.

 

 

Pátranie po starých Maďaroch. 

 

"Maďarov v Európe niet" - tak sa vyjadrili známi svetoví genetici, ktorí dospeli k tomuto záveru už po prvých výsledkoch moderných genetických analýz uskutočnených na náhodne vybratých občanoch štátov súčasnej Európy a teda i súčasného Maďarska. S pribúdajúcimi výsledkami sa tento krutý fakt pre maďarských historikov všade potvrdil a občania hovoriaci po maďarsky sa budú musieť zmieriť so skutočnosťou, že sú takmer všetci potomkami iných etník. Ako vidíme z prehľadu zastúpenia genetických skupín ľudí vo vybraných krajinách Európy v predošlej časti, občania Maďarska sa geneticky nelíšia od ľudí žijúcich v okolitých slovanských krajinách. Keby si toto percentuálne zastúpenie prezrel niekto, kto nepozná európske krajiny, celkom určite by skonštatoval, že Maďarsko musí byť slovanské, veď genetických Slovanov je v Maďarsku viac ako v Čechách !.  A kde sú genetickí Maďari? Veľká podobnosť maďarčiny s fínčinou napovedá, že občania žijúci v Maďarsku by mali byť prevažne ugrofínskeho pôvodu, tak ako je to v dnešnom Fínsku, kde tvoria až 62 % fínskej populácie. Korene starých Maďarov siahajú niekde do severovýchodnej Ázie, keď žili spoločne s ugrofínskymi skupinami národov.  V Maďarsku však nájdeme genetických Ugrofínov a teda potomkov starých Maďarov ani nie 1 %. Ale ako je to možné? Veď rozprávky o tom, ako do Karpatskej kotliny prišli Maďari vo veľkých počtoch niekedy koncom 9. a začiatkom 10. storočia, kde "zaujali svoju vlasť" sú plné maďarských učebníc. Krajinu vraj našli prevažne prázdnu a tých pár Slovenov, ktorí tu boli, si ľahko zotročili. Ak to tak bolo, kde tí starí Maďari a ich potomkovia vlastne sú? A keď teda vraj prišli do prázdnej krajiny, prečo v súčasnom Maďarsku nachádzame tisíce názvov miest, dedín, riek, pohorí a iných topografických názvov slovenského a slovanského pôvodu?

Genetika sa nedá prekabátiť ani prikrášliť, z genetických analýz vyplýva následovné: Starých Maďarov, ktorí vtrhli do Karpatskej kotliny nebolo veľa. Táto oblasť bola husto zaplnená slovenským a čiastočne aj germánskym a balkánskym obyvateľstvom, ale ostala po rozpade starej Moravy a blatnohradského kniežactva slabo organizovaná a tým aj ľahko ovládateľná. Starí Maďari využili túto skutočnosť a dokázali sa postaviť do čela prevažne slovenských kmeňov. Kultúrna úroveň starých Maďarov bola chabá, stará maďarčina taktiež, ale tu žijúcim Slovenom bola maďarčiná nanútená, časť obyvateľstva Karpatskej kotliny prijali maďarčinu za svoju reč a časom ju obohatili o mnohé slová, ktoré pôvodná maďarčina vôbec nepoznala. Poznáme približne 25 % slov, ktoré prešli zo staroslovenčiny do maďarčiny. Ale ďalším jasným dôkazom toho, že oblasť Karpatskej kotliny po severnú hranicu rieky Dunaj bola rovnako naplnená Slovenmi ako územie rozpadnutej Starej Moravy nad Dunajom sú tisíce slovenských názvov riek, obcí, miest a celých oblastí, ktoré pretrvali nezmenené alebo už skomolené až dodnes. Veď ak by starí Maďari prišli vo veľkých počtoch do prázdnej krajiny, asi by ťažko nazvali svoju obec a neďalekú rieku po slovensky. 

Niečo obdobné sa udialo v Bulharsku o pár storočí skôr. Turkotatárski Volhari (po skomolení sa nazývajú Bulhari) ovládli tu žijúce slovenské kmene, postavili sa do ich čela, ale v priebehu niekoľkých desaťročí pôvodná reč i kultúra Volharov -Bulharov zanikla, prevládla kultúra i reč pôvodných Slovenov. Ostal však názov predošlých dobyvateľov Volharov -Bulharov. Starí Maďari stratili svoju pôvodnú kultúru ale maďarčina po obohatení slovenskými výrazmi nezanikla, mnohí pôvodní obyvatelia Panónie a Karpatskej kotliny ňou začali hovoriť, či už dobrovoľne alebo pod nátlakom. Dlhú dobu však, v oblasti kde sa Maďari usadili medzi starousadlým obyvateľstvom, sa hovorilo mnohými jazykmi, najmä staroslovenčinou. V priebehu 1000 rokov Uhorského kráľovstva a najmä od 19.storočia až do súčasnosti boli veľké množstvá ľudí pomaďarčených, mnohokrát i násilne. Pomaďarčovanie sa pritom paradoxne vykonávalo v prostredí, kde väčšina obyvateľov už pomaďarčených, nemali maďarský pôvod. Dnes maďarčinou nehovoria potomkovia pôvodných Maďarov, tých v súčasnom Maďarsku takmer nenájdeme, ale ľudia, ktorí boli pôvodom iných národností, najmä slovanských. 

Ak si pozrieme zastúpenie jednotlivých genetických skupín ľudí v jednotlivých európskych krajinách, zistíme, že v nich nájdeme najväčší počet ľudí tej genetickej skupiny, ktorá udáva charakter danej krajiny, teda, či patrí k slovanskej, germánskej, škandinávskej či ugrofínskej krajine. Občania žijúci v Maďarsku očakávali, že budú patriť prevažne k ugrofínskej genetickej skupine, alebo najlepšie k nejakej novej maďarskej genetickej skupine, ktorá však žiaľ (alebo našťastie?) neexistuje. Genetické analýzy však priniesli nečakané prekvapenia v tom zmysle, že v Maďarsku žijú len občania s tými genetickými skupinami a podskupinami, ktoré nájdeme v okolitých krajinách. Napríklad tu žije až 50 % ľudí so slovanskými genetickými skupinami, ktoré nájdeme aj na Slovensku, v Čechách, Poľsku, na Ukrajine, v Chorvátsku, Slovinsku a v ďalších balkánskych slovanských krajinách. A rovnako to platí aj pri ostatných genetických skupinách a podskupinách, ktoré nájdeme v súčasnom Maďarsku. Nedá sa to vysvetliť ináč, iba tak, že malá skupina veľmi výbojných a agresívnych maďarských  prisťahovalcov sa v 10. storočí chopila moci v už ustálenej spoločnosti Karpatskej kotliny a postupne im vnútila maďarčinu. Táto skupina staromaďarských prisťahovalcov bola však natoľko malá alebo aj utrpela veľké straty na životoch pri rabovačskom spôsobe života v 10.storočí, že dnes nie sme schopní zaznamenať jej väčšie genetické stopy. 

 

 

 

Maďari sú Slovania.

 

Keď som začínal písať túto knihu, nenapadlo ma, že budem môcť uviesť kapitolu pod takýmto názvom. Postupne som však mal tušenie, že s maďarským národom nie je niečo v poriadku. Tisíce názvov staroslovenského a slovenského pôvodu, ktoré nájdeme na území súčasného Maďarska, veľké množstvo slov súčasnej maďarčiny, ktoré sú slovenského a slovanského pôvodu, veľké množstvo mien a priezvísk slovenského a slovanského pôvodu, ktorým sú pomenovaní občania hovoriaci po maďarsky, ľudová hudba, jedlá, zvyklosti a mnoho ďalších indícií napovedajú, že súčasní Maďari nemajú vôbec ázijský, ale slovanský a slovenský pôvod.

Chýbal však stále usvedčujúci dôkaz, ktorý by to potvrdil, totiž, že súčasní Maďari vôbec nie sú potomkami ázijských ugrofínskych Maďarov, ale že sú potomkami najmä Slovenov, žijúcich v 9. storočí vo veľkých počtoch v Panónii, v podunajských nížinách a v Potisí. Súčasní Maďari sú anomáliou v Európe, občania hovoriaci po maďarsky žijúci v súčasnom Maďarsku a v okolitých krajinách nie su potomkami pôvodných ázijských Maďarov ale takmer všetci sú  pomaďarčení obyvatelia prevažne slovanských etník. 

Reč ostatných európskych národov je odrazom väčšinového genetického zastúpenia obyvateľov danej krajiny. Totiž, v tých krajinách, kde sa hovorí slovanskou rečou, nájdeme aj väčšinu obyvateľov, ktorí patria po genetickej stránke k Slovanom. To isté platí o germánskych krajinách a ich obyvateľoch. V Maďarsku však je situácia taká, že tu žije väčšina genetických Slovanov, ale hovorí sa tu rečou, ktorú priniesli do tohoto priestoru ázijskí ugrofínski Maďari, ktorých v súčasnom Maďarsku takmer nenájdeme, tvoria iba nepatrnú časť maďarskej populácie, približne 1 %. K maďarčine a k Maďarom sú najbližší Fíni, ich rečou je fínčina, s tým rozdielom, že genetických Fínov žije vo Fínsku až vyše 60 %. Maďari a Fíni majú spoločných ugrofínskych ázijských predkov, ale myslím tým iba to 1% genetických Maďarov žijúcich na území dnešného Maďarska. Zvyšných 99 % občanov žijúcich v dnešnom Maďarsku majú iný, prevažne slovanský pôvod, napriek tomu, že hovoria po maďarsky. Maďarov môžeme teda smelo pokladať za maďarsky hovoriacich Slovanov. 

To, že Maďari sú Slovania nás nemusí prekvapovať. Niečo podobné sa dialo v minulosti s Bulharmi a Rusmi. Turkotatárski Volhari (po skomolení Bulhari) tiež vtrhli na územie súčasného Bulharska v 7. storočí, usadili sa medzi ôsmimi slovenskými kmeňmi, ktoré sa neskôr prestali nazývať slovenskými názvami, prijali názov turkotatárskych prišelcov: Bulhari, a pomenovali po nich aj svoju krajinu: Bulharsko, ale reč turkotatárskych Bulharov-Volharov sa neujala, reč ostala slovenská, neskôr sa však premenovala na bulharčinu. Keďže reč ostala slovanská, Bulhari sú slovanskou krajinou a sami seba právom pokladajú za Slovanov. Genetickí Slovania žijúci v súčasnom Bulharsku tvoria najväčšiu skupinu, je ich však oveľa menej ako genetických Slovanov žijúcich v súčasnom Maďarsku. Dnešní Maďari sa chybne pokladajú za potomkov ázijských Maďarov, ich pôvod je prevažne slovanský. Slovanské obyvateľstvo v tomto priestore prijalo postupne od 10.storočia názov ázijských dobyvateľov za svoj: začali sa nazývať Maďarmi, krajinu tiež premenovali na Maďarsko a navyše prijali nedokonalú ázijskú maďarčinu za svoju reč (po doplnení mnohými slovenskými výrazmi).  

V Rusku sa udialo niečo podobné, ako v Bulharsku a Maďarsku. Medzi mnohopočetné slovenské kmene prišli zo severných oblastí výbojní Rurikovci - Rusi. Slovenské kmene sa časom premenovali podľa názvu ich mena  na Rusov, krajinu pomenovali Kijevská Rus neskôr Rusko a svoju slovenskú reč tiež premenovali na ruštinu, hoci podobne ako v Bulharsku, ani tu po kultúre a reči pôvodných Rurikovcov neostalo takmer nič. Rusi podobne ako Bulhari (na rozdiel od Maďarov) sa právom pokladajú za Slovanov, ich reč ostala slovanská a podobne ako v súčasnom Maďarsku, najväčšiu časť populácie tu tvoria genetickí Slovania.

Ak to teda zhrnieme, súčasní Maďari sú potomkami ľudí, ktorí v 10.storočí od nikade neprišli, nemuseli "zaujímať svoju vlasť" alebo dobíjať nové územia, boli tu už dávno predtým, pretože sú pôvodom Slovania. Názvy osád a miest, riek a kopcov nepremenovali, nechali im slovenské mená a v pomaďarčenej podobe tu ostali až dodnes. Maďarčinu prijali ako svoju reč, ale aby sa s ňou mohli plnohodnotne dorozumievať, obohatili ju o tisíce slovenských výrazov, ktoré v súčasnej maďarčine nachádzame až dodnes.

Koncom 9. storočia malá skupina výbojných genetických ugrofínskych Maďarov prišla do priestoru Karpatskej kotliny, postavili sa do čela oveľa početnejších slovenských kmeňov, ktoré však v priebehu vyše 1000 rokov postupne zabudli na svoj pôvod.

 

 

 

Pôvod pobaltských, centrálnych a východných Slovanov a ich rozšírenie po Európe.

 

Prví Prasloveni sa začali formovať približne pred 5.5 tisícmi rokmi v severných lesných častiach „jamovej kultúry“ (3300- 2500 pred n.l.). Kolískou prvých praslovenských kmeňov bola teda oblasť začínajúca niekde pri rieke Dnester, pokračovala stredom dnešnej Ukrajiny v okolí rieky Dneper a dnešného mesta Kyjev a ďalej smerom severovýchodným do okolia strednej časti rieky Volgy. Charakteristickou črtou našich predkov žijúcich v období jamovej kultúry bolo pochovávanie mŕtvych do povrchových jamových hrobov pod mohylami. Odtiaľ vznikol názov „jamová kultúra“. Ďalšou vlastnosťou, ktorou bola jamová kultúra známa je schopnosť rýchleho presunu jej obyvateľov, pretože naši prapredkovia chovali kone a ťažné zvieratá a vyrábali vozy na prevoz ťažšieho nákladu.

Už niekedy v priebehu trvania jamovej kultúry začali naši predkovia kolonizovať veľké oblasti smerom na sever, severozápad a na západ a ich činnosťou vznikla nová kultúra šnúrovej keramiky (2800 – 1800 pred n.l.), ktorá sa rozprestierala približne od dnešného Nemecka cez Dánsko, Rakúsko, Čechy, Slovensko, Poľsko, južné oblasti Škandinávie a Fínska, cez pobaltské krajiny a ďalej sa tiahla širokým pruhom cez dnešnú Ukrajinu, Bielorusko a Rusko až do okolia Moskvy a Novgorodu na Volge. Kultúra šnúrovej keramiky dostala názov podľa keramiky, ktorú naši predkovia skrášľovali tak, že ju omotali šnúrami a tým do mäkkej hliny ešte pred vypálením vtlačili pekný šnúrový vzor.

V priebehu trvania jamovej kultúry, ale najmä počas trvania kultúry šnúrovej keramiky sa začala utvárať reč Slovenov – praslovenčina, z ktorej neskôr vznikli všetky ostatné slovanské jazyky. V priebehu ďalšieho obdobia až približne do 5. storočia nášho letopočtu, dochádzalo stále k nových migráciám Slovenov od východu na západ do strednej a pobaltskej Európy. Títo Sloveni, ktorých počiatky vzniku sledujeme v období jamovej kultúry (3300- 2500 pred n.l.) a ďalej počas existencie rozsiahlej kultúry šnúrovej keramiky (2800 – 1800 pred n.l.), tvoria dnes veľkú genetickú skupinu s označením „R1a“, ktorá sa ďalej diferencovala na mnohé podskupiny, z ktorých dve najväčšie slovanské pretrvali dodnes pod označením R1a-M458, R1a-Z280. Tieto slovanské genetické podskupiny nájdeme v dominujúcich množstvách vo všetkých súčasných slovanských krajinách strednej, východnej a pobaltskej časti Európy, ale aj v Maďarsku, Estónsku, Litve a Lotyšsku, kde genetickí Slovania R1a skupiny tvoria najpočetnejšiu časť obyvateľstva. 

V južnej oblasti Škandinávie a na území dnešného Dánska sa v neskoršom období začala formovať nordická kultúra doby bronzovej (1800-500 pred n.l.). Táto kultúra je zmesou Praslovenov R1a skupiny (ktorí tu už boli osídlení v období kultúry šnúrovej keramiky 2800-1800 pre n.l.) a proto-italo-kelto-germánskych kmeňov (R1b-L11, R1b-U106, R1a-L644) unetickej kultúry, ktorí sem prišli z centrálnej oblasti Európy v neskoršom období. Došlo tu k miešaniu Praslovenov R1a skupiny (R1a-M458, R1a-Z280) s kmeňmi unetickej kultúry a k utváraniu prvého protogermánskeho jazyka, ktorý vznikol ako miešanina praslovenčiny kultúry šnúrovej keramiky a prakeltčiny unetickej kultúry. Germánske jazyky vznikali teda v oveľa neskoršom období  a ich rozvoj môžeme datovať najskôr až od 5. storočia pred n.l. Mnohé slová germánskych jazykov majú svoj pôvod v praslovenčine. Kolískou germánskych  jazykov je teda nordická kultúra doby bronzovej (1800-500 pred n.l.) z oblasti južnej Škandinávie a dnešného Dánska.

 

 

Pôvod južných, balkánskych Slovanov.

 

Súčasní balkánski Slovania patria k celkom odlišnej genetickej skupine ľudí, než akú nachádzame u centrálnych, pobaltských a východných R1a Slovanov. Ináč povedané, geneticky sa balkánski Slovania s genetickým označením „I2a1b-L621“ líšia od „R1a“ Slovanov žijúcich pri Balte, v centre a na východe Európy. Naskytá sa otázka, ako je to možné, veď balkánski Slovania sú po jazykovej stránke k R1a Slovanom veľmi blízki. 
 
Túto jazykovú, ale aj kultúrnu príbuznosť I2a1b balkánskych Slovanov voči R1a Slovanom pochopíme, keď si osvetlíme pôvod a rozšírenie balkánskych Slovanov na európskom kontinente.

Pôvod balkánskych Slovanov I2a1b skupiny spájame s existenciou trypilsko-cucutenskej kultúry, ktorá sa nachádzala na území dnešnej západnej Ukrajiny a severovýchodného Rumunska v období 4800-3000 rokov pred n.l. Táto kultúra bola v neskoršom období pohltená kultúrou šnúrovej keramiky (2800 – 1800 pred n.l.), v ktorej sa už formovali prvé praslovenské kmene so svojou rečou. Dochádzalo tu k miešaniu oboch slovanských skupín (R1a, I2a1b) a obe skupiny boli pod vplyvom rovnakej kultúry i utvarajúcej sa reči - praslovenčiny kultúry šnúrovej keramiky. Počas následujúcich storočí až tisícročí Sloveni I2a1b skupiny (a čiastočne aj so Slovenmi R1a skupiny) migrovali aj smerom na juh na Balkán a po rozpade Rímskej ríše v roku 476, Sloveni obsadili zvyšné územia Balkánu až po Jadranské more na miestach, kde sa nachádzajú až dodnes.

 

 

      Späť na hlavnú stránku     

 

 

kontaktná adresa autora: 

 

E- mail

zaklkam@gmail.com