Slovenské písomníctvo vo vzťahu k starej Morave.

 

napísal:  dr. Ondrej Chreňo, CSc.

 

      Späť na hlavnú stránku     

 

Obsah

 

 

     Život sv.Konštantína (Cyrila).

     Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila (od Klimenta)

     Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila a Metoda (od Klimenta)

      Krátky život Konštantína a Metoda

      Život sv. Metoda

      Oslavná skladba (Officium) Metodovi

      Oslavná skladba (Officium) Cyrilovi

      Oslavná skladba (Officium)  Cyrilovi a Metodovi.

     Proglas

     Staroslovenský cirkevný spevník (Kyjevské listy)     

     Staroslovenské pražské zlomky

      Súdny zákonník pre ľud (Zakon sudnyj ľudem).

     Metodov staroslovenský preklad nomokánonu.

     Obrana slovenského písma od mnícha Chrabra (Nauma) (O písmenách).

     Najstaršie odpisy cyrilometodovského evanjeliára a štvorevanjeliára.

     Ochridský a Macedónsky staroslovenský evanjeliár

     Zografské štvorevanjelium (303 listov), Mariánske štvorevanjelium (172 listov).

     Assemaniho staroslovenský evanjeliár

     Sinajský žaltár, Sinajská staroslovenská modlitebná kniha

      Metodove napomenutia vladárom.

     Život sv. Klimenta (tzv. bulharská legenda).

     Cividalský evanjeliár

 

 

 

 

 

Naše písomné pamiatky, ktoré boli napísané v 9. storočí slovenským písmom na území starej Moravy (Veľkomoravskej ríši, Veľkej Moravy - o používaní týchto názvov pozri časť: K názvom Veľkomoravská ríša, Veľká Morava v kapitole: Počiatky, rozmach a zánik starej Moravy) nám najpresvedčivejšie a s najväčšou vierohodnosťou podávajú informácie o živote našich predkov na našom území. Pôvodné práce napísané v 9.-10. storočí ešte slovenským písmom sa až na malé výnimky (napríklad staroslovenský cirkevný spevník, pozri heslo) nezachovali, ale odpisy týchto originálov z neskoršieho obdobia napísané už cyrilikou sú rovnako vierohodné ako práce pôvodné, z ktorých boli prepísané. V tej dobe neexistovali tlačiarne a tak sa všetko prepisovalo ručne, to znamená, že sa stihlo vyhotoviť len veľmi málo odpisov. Jeden učenec prepisoval len jeden exemplár a aj to mu trvalo dlho. Pôvodné práce, ktoré vznikli ešte na starej Morave v 9. storočí a ktoré boli napísané pôvodným slovenským písmom, boli neskôr prepisované cyrilským písmom (ktoré vzniklo úpravou slovenského písma) alebo boli prekladané do latinčiny. Tieto odpisy boli väčšinou zhotovené už na územiach, kam sa uchýlili vyhnaní Metodovi žiaci, to znamená najmä v Macedónsku, Bulharsku, v Čechách a neskôr aj v Rusku, preto sa texty odpisov viac či menej prispôsobovali miestnym jazykovým odchýlkam.

Veľa kultúrnych pamiatok, ktoré boli napísané v staroslovenčine tvoria cirkevné evanjeliáre. Texty týchto evanjeliárov tu neuvádzam, pretože nám nepodávajú historické informácie týkajúce sa obdobia starej Moravy, aj keď zohrali svoju kultúrnu úlohu.

Taktiež tu neuvádzam staroslovenské pamiatky napísané slovenským písmom, ktoré sa nevzťahujú k obdobiu cyrilometodskej misie na starej Morave. Napríklad v Chorvátsku sa slovenské písmo (hlaholika) používalo až do 17. storočia aj v bežnom, verejnom styku. Rečou týchto neskorších pamiatok však už nebola staroslovenčina, ale chorvátčina. Dodnes sa v Chorvátsku nachádzajú biskupstvá, ktoré ešte hlaholiku a staroslovenčinu používajú pri náboženských obradoch.

Neuvádzam tu ani celé, kompletné texty uvedených staroslovenských pamiatok, pretože sú na mnohých miestach pretkané cirkevnými, biblickými či filozofickými úvahami alebo rôznymi príliš dlhými zdvorilostnými zvratmi, ktoré síce majú vysokú umeleckú hodnotu, ale z faktografického hľadiska sú pre nás nezaujímavé.

Postupne sa zistilo, že údaje v staroslovenských dielach, ktoré boli napísané žiakmi Cyrila a Metoda sú pravdivé a zhodujú sa s historickou skutočnosťou.

 

 

Život sv.Konštantína (Cyrila).

 

Život sv. Konštantína je obsiahlejšie písomné dielo, ktoré napísal niektorý z priamych žiakov Konštantína (Cyrila) niekedy po jeho smrti, teda po roku 869. Predpokladáme, že túto prácu napísal Kliment, jeden z najlepších žiakov Konštantína a Metoda. Je možné aj to, že toto dielo napísali spoločne viacerí Cyrilovi žiaci. Niektoré dôverné údaje zo života Cyrila však musel autor získať od Metoda, ktorý bol jeho starším bratom a preto vedel všetko o živote svojho mladšieho súrodenca.

Hoci sa nezachoval pôvodný originál napísaný ešte staroslovenským písmom, v stredoveku sa všetky dobré diela neustále prepisovali až dovtedy, dokiaľ boli aktuálne. A tak sa nám Život sv. Konštantína uchoval až v 59 rukopisoch v cyrilike od rôznych prepisovateľov z rôznych historických dôb, prevažne z Ruska. Najstaršie prepisy pochádzajú z 15. storočia.

S určitosťou vieme, že autor alebo autori Života sv. Konštantína boli slovenskej národnosti a že boli jednými z najlepších žiakov Cyrila a Metoda (bol to zrejme Kliment s Gorazdom). Vidíme to z nasledujúcej pasáže, ktorú napísali autori ako úvod k celému životopisu, kde seba stotožňujú so slovenským národom:

„V štrnásty deň mesiaca februára: Životopis, život a činy otca nášho svätého Konštantína Filozofa, prvého vychovávateľa a učiteľa národa slovenského (doslova v originálnych prepisoch: „učitela slovieňsku jazyku“).

Požehnaj, Otče!

...Lebo, ako povedal, Pán pozná, ktorí sú jeho: Moje ovce počujú môj hlas, i ja ich poznám a po mene ich volám, a idú za mnou. Ja im dávam večný život. To učinil i národu nášmu, vzbudiac nám učiteľa tohoto, ktorý osvietil národ náš, čo mal omráčenú myseľ slabosťou a nechcel, pre lesť diablovu, chodiť vo svetle božích prikázaní...“

Aby sme poslednú vetu lepšie pochopili, doplním ju vysvetlivkami v zátvorkách: To učinil (Boh) i národu nášmu (slovenskému), vzbudiac nám (Slovenom) učiteľa tohoto (Konštantína), ktorý osvietil národ náš (slovenský), čo mal omráčenú myseľ slabosťou a nechcel, pre lesť diablovu, chodiť vo svetle Božích prikázaní (jedná sa o už spomínanú neochotu Slovenov byť pokrstení od cudzích misionárov, ktorým nerozumeli).

V ďalších častiach sa dozvedáme dôležité informácie o rodičoch Konštantína, o jeho detstve, štúdiu i misionárskej práci v dospelosti až sa dostaneme k 14. kapitole, ktorá hovorí o tom ako Rastislav žiada byzantského cisára Michala, aby na Moravu poslal vzdelaného človeka, ktorý bude Slovenom vysvetľovať kresťanskú vieru vo vlastnom, slovenskom jazyku:

„Lebo Rastislav, knieža moravské, Bohom povzbudený, poradil sa s kniežatami svojimi Moravanmi a poslal posolstvo k cisárovi Michalovi, ktoré hovorilo: Hoci náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží, nemáme učiteľa takého, ktorý by nám v našej reči pravú kresťanskú vieru vyložil, aby nás napodobnili aj iné kraje, keď to uvidia. Tak nám pošli, vladáru, takého učiteľa a biskupa, lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.

Cisár zvolal snem, pozval Konštantína Filozofa a dal mu vypočuť toto posolstvo a povedal: „Viem, že si ustatý, Filozof, ale musíš tam ísť, lebo túto záležitosť nemôže nikto iný vybaviť ako ty.“

Filozof odpovedal: „Ustatý som aj telom chorý, ale s radosťou tam pôjdem, ak majú písmená vo svojom jazyku.“

I odpovedal mu cisár: „Môj dedo aj otec i mnohí iní ich hľadali, ale nenašli, ako ich teda môžem nájsť ja ?“

Filozof odpovedal: „Kto môže na vodu reč napísať a meno heretika si získať ?“

Odpovedal mu zase cisár aj s Bardom, ujom svojim: „Ak by si chcel, Boh ti to môže dať, ako dáva všetkým, ktorí prosia bez pochybností a otvára klopajúcim.“

Odišiel teda Filozof a podľa starej obyčaje oddal sa modlitbe aj s inými pomocníkmi. Čoskoro potom dal mu Boh zjavenie, počúvajúci modlitby svojich služobníkov a hneď zložil písmená a začal písať slová evanjelia: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo a tak ďalej.

Zaradoval sa cisár a velebil Boha aj so svojimi radcami, a poslal ho s mnohými darmi a napísal Rastislavovi takéto písmo:

„Boh, ktorý prikazuje každému, aby k poznaniu pravdy prišiel a na vyšší stupeň sa pozdvihol, uvidel tvoju vieru a snahu, urobil to teraz za našich čias, keď zjavil písmená pre váš jazyk, ktoré od začiatku neboli, ale len v nedávnych rokoch, aby ste sa aj vy pripočítali k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojim jazykom. A tak sme ti poslali toho, ktorému ich Boh zjavil, muža ctihodného a zbožného, veľmi vzdelaného a filozofa. Prijmi teda dar väčší a hodnotnejší nad všetko zlato a striebro, kamenie drahé a bohatstvo pominuteľné a snaž sa spolu s ním upevniť reč a z celého srdca hľadať boha.“

V 15. kapitole sa dozvedáme o príchode Konštantína na Moravu:

„Keď prišiel na Moravu (Konštantín), s veľkou úctou ho prijal Rastislav, ktorý keď zhromaždil učeníkov, zveril mu ich na učenie. Čoskoro celý cirkevný poriadok preložiac, naučil ich raňajšej božej službe, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe a aj iné náuky, gramatiku i muziku.“

Aby sme si vedeli predstaviť, ako sa niektoré odpisy vzájomne od seba líšili, uvedieme si tento odstavec ako ho zapísali iní prepisovatelia v Rusku:

„Keď prišiel na Moravu (Konštantín), s veľkou úctou prijali ho kniežatá Rastislav a Svätopluk, do svojho paláca ho voviedli a veľkú česť mu vzdali. Poradil sa s kniežatami, aby mu učeníkov zhromaždili, aby im vštepil písmo a náuku. Zhromaždili päťdesiat mládencov, ako prikázal, požehnal ich a dal im knihy. Mládenci božou milosťou prospievali v učení, jedni v slovenskom (doslova v originálnom prepise: „v slavenskom“), druhí však v gréckom, aby rozumeli zmyslu Písma. A tak ich naučil raňajšej božej službe, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe a ustanovil tam i iné učenia, gramatiku i muziku.“

Ako som už v súvislosti so sídlom Rastislava a Svätopluka naznačil, nedá sa s určitosťou povedať, že Rastislav mal trvalé hlavné sídlo výlučne niekde v západnej časti Moravy a Svätopluk vo východnej časti v Nitre. Z tohoto úryvku vyplýva, že Rastislav a Svätopluk privítali Konštantína spoločne v jednom sídle, keďže: „...s veľkou úctou prijali ho kniežatá Rastislav a Svätopluk, do svojho paláca ho voviedli...“. Nezabúdajme, že Rastislav a Svätopluk boli v príbuzenskom vzťahu, obaja sa teda mohli cítiť doma rovnako v Nitre ako aj na Velehrade (v Starom Meste).

V 15. kapitole Života sv.Konštantína nájdeme ďalšie dôležité údaje:

„Keď pobudol (Konštantín) na Morave štyridsať mesiacov, išiel svätiť svojich žiakov. Prijal ho, idúceho, Koceľ, knieža panónske i veľmi si obľúbil slovenské  písmo (doslova v originálnych prepisoch: „sloveňsky bukvi, slovensky knigy, slovenskia knigi“), naučil sa ho a dal mu do päťdesiat učeníkov, aby ich vyučil. A preukázal mu veľkú úctu a vyprevadil ho. Nevzal od Rastislava ani od Koceľa ani zlata ani striebra, ani iné veci, podajúc slovo evanjelia i bez odmeny.“

V 16. kapitole sa v „Živote sv.Konštantína“ popisujú udalosti, ktoré sa odohrali v Benátkach na jeseň v roku 867.Tu sa zastavil Konštantín na ceste za pápežom do Ríma so slovenskými knihami a svojimi žiakmi. Rozpútala sa tu veľká hádka medzi tými, ktorý boli proti tomu, aby sa bohoslužby konali v iných, než vo „vyvolených“ jazykoch a medzi Konštantínom, ktorý im vysvetľoval, prečo dal Slovenom nové písmo a prečo ich učí v ich vlastnom slovenskom jazyku:

„Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu latinskí biskupi, kňazi a mnísi ako vrany na sokola a vyvolali trojjazyčný blud a povedali: „Človeče, povedz nám, prečo si teraz Slovenom (doslova v originálnych dokumentoch: „Slovienom“) vytvoril písmo, ktoré učíš, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštol, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Jeroným, ani Augustín? My poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.“

Odpovedal im Filozof: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Či slnko nesvieti tak isto na všetkých? Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy sa nehanbíte len tri jazyky uznávať a prikazovať, aby ostatné národy a kmene boli slepé a hluché?...“

Text ďalej pokračuje mnohými ďalšími príkladmi a argumentami Konštantína-Filozofa, ktorými obhajoval svoje počínanie. Kapitola končí slovami:

„Týmito slovami a ešte inými hojnejšími zahanbil ich, odišiel a nechal ich.“

17.kapitola je pre nás dôležitá, pretože podáva svedectvo o stretnutí Konštantína s pápežom, ktorý vysvätil Konštantínových učeníkov a požehnal slovenské knihy a slovenskú reč ako nový bohoslužobný jazyk:

„Keď sa dozvedel o ňom rímsky pápež, poslal poň. A keď prišiel (Konštantín) do Ríma, vyšiel sám pápež Hadrián oproti nemu so všetkými mešťanmi, so sviečkami, lebo aj ostatky svätého Klimenta prinášal (Konštantín priniesol pápežovi Hadriánovi ostatky pápeža Klimenta, ktoré našiel na jednej svojej misijnej ceste v minulosti), mučeníka a pápeža rímskeho...

Keď pápež prijal slovenské (doslova v originálnych prepisoch: „slovieňskyja“) knihy, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa nazýva Fatne (to znamená „pri jasličkách“, je to chrám Santa Maria Maggiore) a spievali nad nimi svätú liturgiu.

Potom pápež prikázal dvom biskupom, Fórmosovi a Gondrichovi, vysvätiť slovenských (doslova v originálnych prepisoch: „slovieňskija“) učeníkov. A keď boli vysvätení, hneď spievali liturgiu slovenským (doslova v originálnych prepisoch: „slovieňskym“) jazykom v chráme svätého Petra. A na druhý deň spievali v chráme svätej Petronily a na tretí deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom zase v chráme veľkého učiteľa národov, apoštola Pavla celú noc spievali svätú liturgiu slovensky (doslova v originálnych prepisoch: „slovieňsky, sloveňsky, slovensky) nad svätým hrobom a mali na pomoc biskupa Arzénia, jedného zo siedmych biskupov, a bibliotekára Anastázia.“

18.kapitola „Života sv.Konštantína“ je posledná, pretože tu je opísaná smrť Konštantína, ktorý umrel v Ríme, kde ho aj pochovali v chráme sv. Klimenta:

„I postihli ho (Konštantína) mnohé ťažkosti a upadol do choroby...

Ďalší deň si obliekol sväté mníšske rúcho a prijal meno Cyril (preto Konštantína voláme aj Cyril, čo je jeho druhé, rehoľné meno). A v tomto mníšskom rúchu ostal päťdesiat dní. A keď sa priblížila hodina prijať pokoj a presídliť sa do večných príbytkov, pozdvihol ruky svoje k Bohu a modlil sa...

A tak zosnul v Pánu, keď mal štyridsaťdva rokov, 14. februára 869. I prikázal pápež všetkým Grékom, ktorí boli v Ríme, a tak isto aj Rimanom, ktorí sa zišli so sviecami, aby spievali nad ním a vystrojili mu sprievod, aký by vystrojili samému pápežovi. Tak aj urobili...

A tak s rakvou ho položili do hrobu po pravej strane oltára v chráme svätého Klimenta...“

Ani v jednom zachovanom prepise Života sv. Konštantína nenájdeme tvar „slovansk-“, sú tu iba dva tvary tohoto slova vyskytujúce sa rovnako často: „sloviensk-“ alebo „slovensk-“. Nebola to teda reč slovanská, písmo slovanské a mnísi nespievali chválospevy slovansky. Bola to reč slovenská, písmo slovenské, a spievalo sa po slovensky. Bližšie k tomuto pozri aj časť: Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina v kapitole Základné kamene našej svojbytnosti.

 

 

 

Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila (od Klimenta)

 

Táto písomná pamiatka vznikla krátko po smrti Cyrila v roku 869, napísal ju Kliment, žiak Cyrila a Metoda pravdepodobne ako smútočnú reč pri pohrebe Cyrila v Ríme. V niektorých prepisoch je Kliment doslova uvedený ako autor tejto písomnej pamiatky. „Pochvalné slovo“ je stručným zhrnutím „Života sv. Konštantína“, štylistickým spôsobom sa tieto dve práce podobajú, preto môžeme predpokladať, že aj predošlá práca „Život sv. Konštantína“ bola napísaná Klimentom, alebo bol určite aspoň jej spoluautorom.

Aj z tejto práce jasne vyplýva, že Kliment bol oduševneným ochrancom svojho slovenského národa, ku ktorému sa hrdo hlásil.

Pochvalné slová na pamiatku Cyrila boli neustále prepisované a dodnes sa nám zachovali v 12 prepisoch v cyrilike. Najznámejšie sú dnes uložené v Rumjancevskom múzeu v Rusku a v Záhrebe v Chorvátsku.

Práca bola prvýkrát napísaná na našom území bývalej starej Moravy. Napísaná bola slovenským písmom, ktoré pre našich predkov vynašiel Cyril. Originály a ani ich najstaršie prepisy sa nezachovali (postupne sa rozpadli alebo zhoreli), ale tieto diela boli neustále prepisované až do 17. storočia v mnohých kláštoroch v Bulharsku a v Rusku a tak sa nám obsah zachoval až dodnes. Najstarší prepis pochádza z 13. storočia z Bulharska. Tieto pamiatky sú pre nás vierohodnými historickými dokumentmi, pretože ich originály napísali naši najvzdelanejší slovenskí predkovia, žiaci Cyrila a Metoda, priami účastníci misie Cyrila a Metoda na našom území.

Z Klimentovho obsiahleho pochvalného prejavu som vybral iba niektoré zaujímavé pasáže:

„pamiatka a pochvala preblaženého otca nášho i učiteľa slovenského národa Cyrila Filozofa...preblažený tento otec a učiteľ náš, opustil všetku krásu tohoto života, dom i bohatstvo, otca i mater, bratov i sestry (Cyril zomrel mladý 827-869, jeho matka i otec ešte žili)...Slovenskému národu, ktorý bol v nevedomosti a v mraku hriechov, ustanovený bol za pastiera a učiteľa...I zatvoril ústa vlkom, trojjazyčným kacírom, vyjasňujúc prorocky jazyky zajakavé a písmenami vystrojil všetkých na cestu spasenia (zatvoril ústa tým, čo tvrdili, že modliť sa môžeme len v troch jazykoch: latinsky, grécky a hebrejsky, a zároveň oficiálne presadil používanie slovenčiny v bohoslužbách, pričom vynašiel pre Slovenov slovenské písmo). I preložiac celý cirkevný poriadok z gréckeho do slovenského jazyka, išiel do Ríma, vedúc na zdokonalenie vybrané svoje stádo (svojich žiakov), s radosťou dokončil beh svojho života, lebo zvolil Pán Boh, aby najctihodnejšie jeho telo tu v Ríme odpočinulo.

...A najmä bohotkaným vencom okrášlil veľmi rozvetvený národ slovenský. Lebo tomuto (národu) tento nový apoštol bol poslaný (Cyril)...

Žehnám výrečný tvoj jazyk, ktorým môjmu národu mrak hriechov si odohnal, keď sa rozsvietila žiara trojvečného božstva...

Žehnám tvoje zlatom žiarivé oči, ktorými naša slepota (Slovenov) nerozumná odňatá bola a svetlo poznania božieho zasvitlo...

Žehnám čnostné tvoje ruky, z ktorých vzišiel môjmu národu dážď poznania božieho, napájajúce rosou pršiacou od Boha naše srdcia suchotou hriechu vyprahlé.

Žehnám Bohom dvíhané prsty, ktorými napísaná bola môjmu národu sloboda od jarma hriechu...

...A odpočinul pokojne (Cyril) v Pánu od stvorenia sveta 6377 (869) mesiaca februára v 14. deň...

 

 

Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila a Metoda (od Klimenta)

 

Od Klimenta pravdepodobne pochádza aj ďalšia pamiatka, ktorú napísal ešte na starej Morave hneď po smrti Metoda. Je napísané v podobnom duchu, ako predošlé pochvalné slovo, ktoré bolo určené len pre Cyrila (Metod vtedy ešte žil). Teraz však, po smrti Metoda, bolo potrebné zanechať svedectvo o veľkých činoch oboch učiteľoch, preto je toto pochvalné slovo podrobnejšie napísané a obsahuje aj prepis listu pápeža Hadriána II. pre slovenské kniežatá na Morave a v Panónii, v ktorom im oznamuje, že pre ich kraje vysvätil arcibiskupa Metoda. Nevieme však, či Kliment napísal toto pochvalné slovo ešte na Morave, alebo až v Macedónsku, po jeho vyhnaní zo starej Moravy. Ale keďže sa tu nič nespomína o udalostiach okolo vyhnania žiakov Cyrila a Metoda z Moravy v roku 885-886, predpokladáme, že bolo napísané tesne po smrti Metoda, ešte na Morave. Je obsiahlejšie ako predošlé Pochvalné slovo na pamiatku Cyrila, obsahuje životopisy Cyrila a Metoda a prepis listu pápeža Hadriána II., ktorý je adresovaný slovenským kniežatám, aby im oznámil, že Metoda ustanovil pre slovenské kraje arcibiskupom, aby sa staral o cirkevné záležitosti Slovenov.

Ani táto práca sa nám nezachovala ako pôvodný originál napísaný ešte slovenským písmom, ale ako neskoršie prepisy, napísané už v cyrilike. Toto pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi sa zachovalo v 24 prepisoch z 12. až 17. storočia, ktoré pochádzajú prevažne z Ruska, všade nachádzame iba jeden tvar: „slovien-“.

Dielo je rozsiahle, je napísané v podobnom duchu ako „Život sv. Cyrila“ a Život sv. Metoda“, niektoré časti sa dokonca zhodujú preto uvádzam iba zopár úryvkov pre nás zaujímavých:

„Pochvalné slovo na pamiatku svätých a preslávnych učiteľov slovenského národa, ktorí pre neho vytvorili písmo a preložili do ich jazyka Nový a Starý zákon, blaženého Cyrila a panónskeho arcibiskupa Metoda. Pane, požehnaj, otče.

...V západných krajinách, panónskych a moravských zažiarili ako slnko, odohnali a osvetlili mraky hriechov a naučili učeníkov celému cirkevnému poriadku...Keď ctihodného a bohabojného Metoda vysvätili za arcibiskupa (pápežom Hadriánom II) na stolec svätého Andronika, apoštola v Panónii, spomedzi sedemdesiatich (apoštolov), poslali ho do krajín slovenských učiť v ich jazyku...

Keď prišiel (Metod) do krajín moravských, všetci ľudia mu s radosťou vyšli v ústrety, a tak prijali ho ako anjela božieho.

 

 

Krátky život  Konštantína a Metoda

 

Je to veľmi skrátená práca o živote Cyrila a Metoda, z ktorej sa zachovalo 5 prepisov z 13. a 14. storočia z Bulharska, Srbska a Ruska. Z tejto krátkej práce nás zaujíma údaj, kde bol pochovaný Metod: „Leží (Metod) vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane v stene za oltárom svätej Bohorodičky...“ Miesto, kde sa tento veľký chrám nachádzal, sa doposiaľ nepodarilo zistiť. Do úvahy však prichádzajú zatiaľ najmä tri miesta, kde boli doposiaľ odhalené základy najväčších moravských kostolov z 9. storočia: na Velehrade, teda v Starom Meste, či v Sadoch pri Uherskom Hradišti, na hradisku medzi Kopčanmi a Mikulčicami alebo v Nitre.

V jednom z prepisov je na začiatku spisu uvedený názov Moravy ako "vyšná Morava", bližšie o tom pozri časť: K názvu „Veľkomoravská ríša“ v kapitole Počiatky, rozmach a zánik starej Moravy.

 

 

Život sv. Metoda

 

Staroslovenský Život sv. Metoda bol napísaný čoskoro po smrti Metoda v roku 885. Sú tu zaznamenané udalosti, ktoré sa odohrali na území starej Moravy v 9. storočí tak, ako sa naozaj stali a od ľudí, ktorí tieto historické okamžiky priamo prežívali. Z textu je jasné, že dielo vzniklo ešte na území Moravy, teda ešte predtým, ako boli Metodovi žiaci z Moravy vyhnaní. Napísal ho Metodov žiak, ktorý bol slovenskej národnosti.

Život sv. Metoda sa zachoval v 16 odpisoch, z ktorých najstarší je z 12. storočia. Všetky odpisy majú ruský pôvod, to znamená, že sa zachovali iba v Rusku a že ich prepisovali ruskí mnísi. Vo všetkých prepisoch nájdeme iba jeden tvar so základom: „slovien-“.

 

„V šiesty deň mesiaca apríla: Pamiatka a život blahoslaveného Otca nášho a učiteľa Metoda, arcibiskupa moravského.

Požehnaj, Otče!“

V prvej kapitole sa hovorí o náboženských a filozofických otázkach, až v druhej kapitole sa dozvedáme o Metodovi:

„Po tomto všetkom Boh milostivý, ktorý chce, aby každý človek bol spasený a aby prišiel k poznaniu pravdy, za našich čias pre národ náš (slovenský), o ktorý sa nikdy nikto nestaral, k dobrému dielu stvoril nášho učiteľa, blahoslaveného Metoda...

Bol on (Metod) z rodu po oboch rodičoch nie chudobného, ale veľmi dobrého a cteného, známeho Bohu, i cisárovi a celému solúnskemu kraju, a aj jeho (Metodov) telesný zjav vynikal. Preto aj právnici, milujúci ho z detstva, úctivo o ňom hovorili, až cisár, keď sa dozvedel o jeho bystrosti, dal mu spravovať slovenské kniežatstvo, povedal by som, ako by tušil, že ho pošle za učiteľa Slovenom, ako prvého arcibiskupa, aby sa tak naučil všetkým obyčajam slovenským a pomaly im privykol.“

V grécku v tej dobe žilo veľa Slovenov, ktorí sem prišli od severu. Bolo ich toľko, že vytvárali slovenské kniežatstvá - provincie, ktoré ale boli pod správou Byzantskej ríše a do čela týchto slovenských provincií boli dosadzovaní grécki správcovia. Metod sa stal na niekoľko rokov tiež takýmto správcom, kniežaťom slovenskej provincie v Grécku. Tretia kapitola o tom hovorí ďalej:

„Keď zotrval v tom kniežatstve mnohé roky a zažil mnohé búrlivé nepokoje v tomto živote, zamenil dobrovoľne pozemské temnoty za myšlienky nebeské. Lebo nechcel znepokojovať šľachetnú dušu vecami, ktoré netrvajú na veky. Keď sa naskytol čas, zriekol sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Prijal postrižiny a obliekol si čierne rúcho. A v pokore sa podrobil a zachovával úplne všetky mníšske pravidlá a venoval sa knihám.“

V štvrtej kapitole sa spomína jeho misijná cesta ku Kozárom, na ktorú ho vzal jeho brat Konštantín. V piatej kapitole sa hovorí už o našej Morave:

„I stalo sa v tie dni, že Rastislav, knieža slovenské, so Svätoplukom poslali poslov z Moravy k cisárovi Michalovi takto hovoriac:

„Božou milosťou zdraví sme. Prišli k nám kresťanskí učitelia mnohí, z Vlách, z Grécka i z Nemiec a učia nás rozlične. Ale my, Sloveni sme jednoduchý ľudia a nemáme nikoho, ktoby nás naučil pravdu a riadne nás vyučil. Tak teda, vládca, pošli nám takého muža, ktorý nám usporiada všetky zákony.“

Vtedy cisár Michal povedal Filozofovi Konštantínovi:

„Či počuješ, Filozof, túto reč ? Okrem teba nikto iný nemôže toto vykonať. Pozri na dary mnohé, vezmi brata svojho, opáta Metoda a choď, lebo vy ste Solúňania a Solúňania všetci čisto slovensky rozprávajú.“

Vtedy sa neopovážili protiviť sa ani Bohu, ani cisárovi podľa slova svätého apoštola Petra: Boha sa bojte, cisára ctite. Keď vypočuli veľkú reč, do modlitby sa pohrúžili aj s inými, ktorí boli toho istého ducha, ako oni samí. A tu zjavil Boh Filozofovi slovenské písmo a hneď vytvoril písmená a zostavil reč a vydal sa na cestu moravskú a vzal aj Metoda. Tak začal znova (Metod) slúžiť Filozofovi pokorne a učiť s ním. A keď tri roky prešli, odišli z Moravy, potom čo žiakov vyučili.

Konštantín a Metod odišli z Moravy do Ríma, aby dali vysvätiť za kňazov svojich žiakov. V Ríme umiera Konštantín (Cyril). O tom hovoria kapitoly 6. a 7.:

„Keď sa o týchto mužoch (o Konštantínovi a Metodovi) dozvedel pápež Mikuláš, poslal po nich, pretože si želal vidieť ich ako anjelov Božích.“ Konštantín s Metodom boli pozvaní do Ríma pápežom Mikulášom I., muselo to byť niekedy koncom leta v roku 867, pretože pápež Mikuláš I. zomrel 13. novembra 867. Nový pápež Hadrián II. sa stal pápežom 14. decembra 867 a zo Života sv. Konštantína vieme, že Konštantína, Metoda a ich žiakov privítal v Ríme už tento nový pápež, teda to mohlo byť až koncom roku 867, alebo začiatkom roku 868.

„Posvätil ich učenie (pápež Hadrián II.), položil slovenské evanjelium na oltár svätého apoštola Petra a vysvätil za kňaza blahoslaveného Metoda. Boli však takí mnohí ľudia, ktorí hanobili slovenské knihy a ktorí hovorili, že sa nepatrí žiadnemu národu mať vlastné písmo okrem Židov, Grékov a Rimanov (Latincov), podľa Pilátovho nápisu, ktorý na Pánov kríž napísal. Pápež ich nazval pilátnikmi a trojjazyčníkmi, zavrhol ich a rozkázal jednému biskupovi, ktorý tým istým neduhom trpel, aby vysvätil zo slovenských učeníkov troch kňazov a dvoch lektorov.

V ôsmej kapitole sa dej presúva do Panónie ku Koceľovi, keď sa Metod vracal z Ríma na Moravu. V tejto kapitole je z latinčiny do staroslovenčiny preložené presné znenie listu Hadriána II. pre slovenské kniežatá na Morave a v Panónií, ktorým pápež posiela Metoda, ako učiteľa kresťanstva. Pre nás má veľkú historickú hodnotu, lebo prezrádza mnohé skutočnosti, o ktorých píšem na rôznych miestach tejto knihy. List je napísaný podľa všetkých pravidiel a zvyklostí pápežskej kúrie, čo len zvyšuje jeho vierohodnosť. Jeho latinský originál sa nezachoval.

„Koceľ potom poslal posolstvo k pápežovi a prosil ho, aby mu prepustil Metoda, blahoslaveného učiteľa nášho.

A povedal pápež toto: „Nie iba tebe jedinému, ale všetkým tým zemiam slovenským ho posielam, učiteľa od Boha i od svätého apoštola Petra, ktorý bol prvým nástupcom i kľúčnikom kráľovstva nebeského.“

A poslal ho (Metoda), a napísal tento list:

„Hadrián, biskup a sluha Boží, Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, v ľuďoch dobrá vôľa.

Keďže sme o vás počuli duchovné slová, ako Pán povzbudil vaše srdcia pri Jeho hľadaní a ukázal vám, že nie iba vierou, ale aj dobrými činmi treba slúžiť Bohu, teraz zažiadali sme si s vrúcnosťou a modlitbou vaše spasenie. Lebo viera bez činov je mŕtva a blúdia tí, čo sa nazdávajú, že Boha poznajú, ale činmi sa od neho odvrhujú.

Nielen u našej svätej stolici ste prosili o učiteľa, ale aj u pobožného cisára Michala, ktorý vám poslal blahoslaveného Filozofa Konštantína aj s bratom, keď sme my ešte nemohli. Oni však, keď zistili, že vaše zeme patria k pápežskej stolici, proti kánonu nič neučinili, ale prišli k nám a priniesli aj ostatky svätého Klimenta.

A my trojakou radosťou naplnený, rozhodli sme sa po úvahe poslať Metoda, syna nášho, keď sme ho vysvätili s učeníkmi, do vašich krajín, muža dokonalého umom a pravoverného, aby vás učil, ako ste prosili, vykladal Písmo vo vašom jazyku, podľa celého cirkevného poriadku, úplne, i so svätou omšou, to znamená so službou i s krstom, ako to začal Konštantín Filozof milosťou Božou a za orodovania svätého Klimenta. A tak isto ak aj niekto iný bude môcť dôstojne a pravoverne vykladať (Písmo v slovenskom jazyku), nech je to sväté a požehnané Bohom i nami i celou kresťanskou a apoštolskou cirkvou, aby ste sa ľahko naučili Božie prikázania.

Zachovávajte však jediný zvyk, aby ste pri omši najprv čítali apoštola a evanjelium latinsky a potom slovensky, aby sa vyplnilo slovo Písma: Chváliť budú Pána všetky národy a inde: Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi o veľkých skutkoch Božích ako im dá odpovedať Duch Svätý. Ak by však niekto z vašich učiteľov, ktorí lahodia ušiam a ktorí od pravdy sa odvracajú k bludom, opovážil sa vás rozvracať a haniť knihy vášho jazyka, nech bude vylúčený nielen od prijímania, ale i z cirkvi, kým sa nenapraví. Lebo to sú vlci a nie ovce, ktorých treba poznať po ich ovocí a chrániť sa pred nimi. Vy však, dietky milované, počúvajte učenie Božie a neodmietajte cirkevné nariadenia, aby ste sa stali pravými ctiteľmi Božími, Otca nášho nebeského so všetkými svätými. Amen.“

Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a znovu ho poslal k pápežovi s dvadsiatimi mužmi, ctihodnými synmi, aby mu ho vysvätil za biskupa v Panónii na stolec svätého apoštola Andronika, spomedzi sedemdesiatich, čo sa i stalo.“

Keď si rozoberieme obsah ôsmej kapitoly Života sv. Metoda, objasníme mnohé skutočnosti našej dávnej histórie. V prvom rade vidíme, že celé dianie Metodovej misie sa týkalo územia Moravy a Panónie, ktoré sú v Živote sv. Metoda autenticky označené ako slovenské zeme: „Nie iba tebe jedinému, ale všetkým tým zemiam slovenským ho posielam...“ V týchto slovenských zemiach vládli pred rokom 870 tri viac-menej rovnocenné kniežatá: Rastislav, Svätopluk a Koceľ, všetkým rovnako je totiž adresovaný uvedený list pápeža Hadriána II. Obyvateľstvo tu žijúce tvorilo jeden spoločný slovenský národ, ktorý hovoril rovnakým jazykom, slovenčinou. Príslušníci tohoto národa boli Sloveni a Slovenky, ale na Morave sa im hovorilo aj Moravania a v Čechách sa týmto Slovenom hovorilo aj Česi. Cyril s Metodom dosiahli zrovnoprávnenie slovenčiny s dovtedy uznávanými cirkevnými jazykmi, slovenské knihy boli posvätené pápežom a schválené bolo aj používanie slovenčiny ako bohoslužobného jazyka.

Málokto si to dnes uvedomuje, ale vtedy to bol obrovský impulz pre spustenie národnoobrodzujúceho procesu, ľudia si začali uvedomovať svoju príslušnosť k slovenskému národu a môžeme povedať, že mnohé súčasné slovanské národy vďačia za svoje prežitie a rozvoj práve tejto kultúrnej misie Cyrila a Metoda v 9. storočí.

9. a 10. kapitola Života sv. Metoda nám osvetľuje udalosti, ktoré sa stali po vysvätení Metoda za panónskeho biskupa. Nemeckí duchovní sa nemohli s tým zmieriť, pretože dovtedy oni pôsobili v Koceľovom kniežatstve a cirkevné záležitosti v Panónii spravovalo salzburské arcibiskupstvo. Metoda teda zajali, protiprávne uväznili vo Švábsku, ale nový pápež Ján VIII. (od 14. decembra 872)  svojou autoritou Metoda uviedol späť do svojej funkcie a vymenoval ho za moravského arcibiskupa.

„Po mnohých škriepkach, keď mu nemohli protirečiť (nemeckí biskupi Metodovi), povedal kráľ (Ľudovít Nemec) posmešne: „Netrápte môjho Metoda, lebo sa ako pri peci spotil.“

On (Metod) odpovedal: „Hej, vládca, Filozofa (Metodovho brata Cyrila) spoteného raz stretli ľudia a spýtali sa ho: Čo sa potíš ? On povedal: S hrubými ľuďmi som sa hádal.“

Na tomto slove sa pohádali a rozišli sa, jeho však (Metoda) poslali do Švábska, držali ho dva a pol roka.

Prišlo posolstvo k pápežovi a keď sa to dozvedel, poslal kliatbu na nich (nemeckých biskupov), aby nespievali omšu, to znamená službu, všetci kráľovi biskupi, kým ho (Metoda) držia v zajatí. A tak ho pustili a Koceľovi povedali: „Ak tohoto budeš mať u seba, nezbavíš sa nás tak ľahko.“ Ale oni (nemeckí biskupi) neušli súdu svätého Petra, lebo štyria z tých biskupov zomreli (naozaj zomrel krátko nato salzburský arcibiskup Adalvín ešte v roku 873, pasovský biskum Hermanarich zomrel v roku 874, frizinský biskup Anno a biskup Lantfried v roku 875, všetci zodpovedali za väznenie Metoda).

Vtedy sa stalo, že Moravania, keď spoznali nemeckých kňazov, čo žili u nich, že im neprajú, ale nástrahy stroja proti nim, všetkých vyhnali a k pápežovi poslali prosbu (niekedy v roku 873): „Pretože otcovia naši prvýkrát od svätého Petra prijali krst, daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa. A hneď ho pápež poslal.

Keď ho prijal knieža Svätopluk so všetkými Moravanmi, zveril mu všetky kostoly a duchovných vo všetkých mestách. A od toho dňa začalo učenie Božie veľmi rásť a duchovní sa začali rozmnožovať vo všetkých mestách a pohania veriť v opravdivého Boha od svojich bludov sa odvracajúc. Tým viac sa začala aj moravská oblasť rozširovať na všetky strany a svojich nepriateľov s úspechom porážať, ako aj sami vždy rozprávali (Moravania).“

Z tohoto vyplýva, že Metod bol najskôr ustanovený za arcibiskupa panónskeho na žiadosť Koceľa, od roku 870, ale vzápätí ho uväznili Nemci, po prepustení z väzenia sa od roku 873 stal aj moravským arcibiskupom, centrom jeho pôsobenia sa stala Morava a biskupským sídlom mesto Velehrad, ale naďalej pôsobil aj v panónskej oblasti. 

V 11. kapitole sa hovorí o proroctvách a úspechoch Metoda v šírení kresťanstva. Nájdeme tu pasáž, ktorá dokazuje, že Poliaci v tom čase ešte neexistovali pod týmto menom a neboli ani sformovaní do nejakého známejšieho kniežacieho útvaru. Boli ešte pohania, podobne ako české knieža Bořivoj, ktorého Metod pokrstil:

„Pohanské knieža veľmi silné, sídliace na Visle, hanobil kresťanov a robil im ťažkosti. Poslal teda (Metod) k nemu posolstvo: „ Bolo by dobré, synak, aby si sa dal pokrstiť sám od seba a vo svojej zemi, aby si nebol pokrstený násilím a v zajatí v cudzej zemi, veď si na mňa ešte spomenieš“, čo sa i stalo“.

V 12. a 13. kapitole autor rozoberá boj Metoda so svojimi protivníkmi na Morave, ktorých viedol Viching. Pápež však potvrdil Metoda vo svojej funkcii arcibiskupa a umožnil Metodovi, aby naďalej rozvíjal svoje učenie na Morave: „Náš brat Metod je svätý a pravoverný a vykonáva apoštolské dielo. Do jeho rúk sú dané od Boha a od apoštolského stolca všetky zeme slovenské, takže nech je prekliaty ten, koho on prekľaje a nech je posvietený ten, koho posvieti.“

 Z ďalších kapitol je pre nás zaujímavá 15. a posledná 17. V 15. kapitole sa dozvedáme, že Metod sa postaral o to, aby bolo preložených veľa cirkevných kníh z gréčtiny do slovenčiny, napríklad celá biblia. Všetky tieto cirkevné knihy boli preložené do slovenčiny slovenským písmom, ale už v nasledujúcom 10. storočí sa začali prepisovať tieto diela aj cyrilikou. Tieto práce spomínané v tejto kapitole napísané na Morave ešte Cyrilom alebo Metodom sa nezachovali a dokonca sa mnohé nezachovali ani ako prepisy v neskoršom období.

V poslednej kapitole Metod umiera, ale ešte pred smrťou vyhlásil Gorazda, pochádzajúceho z Moravy za svojho nasledovníka: „Začal sa približovať čas, aby prijal pokoj  (Metod) od starostí a ocenenie za veľkú prácu. I opýtali sa ho, hovoriac: „O kom zo svojich učeníkov myslíš, otče a ctihodný učiteľu, aby sa stal nástupcom v tvojom učení ?“ Ukázal im teda jedného zo svojich oddaných učeníkov zvaného Gorazd, hovoriac: „Toto je slobodný muž z vašej zeme, dobre znalý v latinských knihách, pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako je i moja.“ ... Na kňazských rukách potom skonal 6. apríla 885. Keď ho potom jeho učeníci náležite opatrili, vzdali mu dôstojnú poctu, smútočný obrad vykonali latinsky, grécky i slovensky a uložili ho v katedrálnom chráme.

 

 

Oslavná skladba (Officium) Metodovi.

 

Keď boli Metodovi žiaci z Moravy vyhnaní po Metodovej smrti v roku 885, mnohí sa dostali do Bulharska, kde ich s úctou prijali a tu ďalej rozvíjali staroslovenskú školu a bohoslužbu. Jedným z najlepších žiakov Metoda bol aj Konštantín (volal sa rovnako ako druhé meno Cyrila - Konštantín), ktorý sa stal neskôr v Bulharsku biskupom preslavským. Preslav bol centrom vtedajšieho Bulharska a sídlom bulharského kráľa. Konštantín bol teda poctený významnou funkciou. Podobne ako aj ďalší Metodovi učeníci z Moravy, aj Konštantín mal naďalej v hlbokej úcte Metodovo a Cyrilovo dielo, ktorého sa držal a rozvíjal ho. Metodovi žiaci zložili viacero oslavných náboženských skladieb v staroslovenčine, ktoré sa spievali v kostoloch so slovenskou bohoslužbou. Konštantín zložil oslavnú skladbu, officium, na počesť Metoda, vieme to preto, lebo jeho meno ako autora je zapísané na niektorých prepisoch z 13. storočia. Pôvodný originál napísaný niekedy po roku 885 sa nezachoval, zachovali sa dva odpisy z 13. storočia napísané cyrilikou v Bulharsku. Uvádzam tu niektoré pre nás zaujímavé úryvky, ktoré potvrdzujú už spomínanú skutočnosť, že existovali dve zeme - moravská a panónska, ktoré tvorili samostatné slovenské kniežatstvá: „Velebného otca Metoda, učiteľa slovenského národa, brata Cyrila Filozofa...Teba má, otče, moravská zem ako tvrdú stenu, ktorou víťazíme nad kacírmi. Obidvaja učitelia, ktorí stojíte na strane svätej trojice, modlite sa ku Kristovi, aby ochránil slovenské stádo... Božského a verného Metoda všetci ľudia ospevujeme a s láskou velebíme ako veľkého pastiera Slovenov...Teba, blažený svätec, ospevuje zem moravská, ktorá má tvoje ctené telo, ale aj zem panónska, tebou osvietená. A ľudia týchto dvoch zemí sa zišli, aby oslávili tvoju pamiatku.“

 

 

Oslavná skladba (Officium) Cyrilovi.

Oslavná skladba (Officium)  Cyrilovi a Metodovi.

 

Tieto ďalšie dve oslavné skladby určené na pamiatku Cyrila a Metoda boli napísané z rovnakých dôvodov ako predošlá oslavná skladba. Nevieme však s istotou povedať, kto z Metodových žiakov tieto skladby napísal. Zachovali sa nám desiatky odpisov týchto skladieb z bulharského, srbského a ruského prostredia v cyrilike, najstaršie sú z 11. storočia.

Vyberám úryvok z „Oslavnej skladby Cyrilovi“ z 13. storočia, ktorý som prepísal z cyriliky do latinského písma, aby som ukázal, že tu nachádzame výrazy „sloven-“: „Kyrile, slavne učiteľu dobrotie, nauči moravlieni svoimi bofa blagodariti, prielagaja na sloveňsky jazyk ot grčskago zakon gospoďň i pravde ego. Tiem nynie radujaščesia sloveňsti narodi bogu slavia vsilujať.“ (Cyrilu, slávny učiteľ čnosti, svojimi knihami si naučil Moravanov ďakovať Bohu, preložiac z gréčtiny do slovenského jazyka zákon Hospodina a jeho pravdu. Preto teraz radujúce sa slovenské národy vzdávajú slávu Bohu.)

Je tu zaujímavý údaj: „radujúce sa slovenské národy“. Toto zapísal prepisovateľ v 13. storočí, ale originálna predloha musela mať: „radujúci sa slovenský národ“, ako je to aj v iných dokumentoch. Tu však pisateľ dal výraz „slovenský národ“ do množného čísla. Urobil to preto, lebo v 13. storočí sa už nedalo hovoriť o jednom slovenskom národe, pretože už vznikli viaceré slovenské národy, ktoré sa od seba začali stále viac odlišovať rečou.

Podobný výraz nájdeme aj v „Oslavnej skladbe Cyrilovi a Metodovi“, ktorá bola prepísaná v 13. storočí: Všemohúci Bože, ktorý si pomohol slovenským národom, aby spoznali tvoje meno prostredníctvom svojich blažených hlásateľov a arcikňazov Cyrila a Metoda...

 

 

Proglas

 

V staroslovenčine bola zložená aj prvá známa slovenská báseň Proglas (predspev) použitá ako úvod k staroslovenskému prekladu celého evanjelia. Zložil ju pravdepodobne Konštantín (Cyril). Táto báseň vyjadruje najhorúcejší problém tej doby - obraňuje používanie slovenčiny a slovenského písma ako dorozumievacieho prostriedku slovenského národa. V básni sa píše, že národy bez kníh a vzdelania vo vlastnom jazyku sú určené k zatrateniu.

Zachovali sa 4 odpisy tejto básne, kde je ako autor uvedený Konštantín. Najstarší odpis pochádza z 13. storočia. Keďže nie je uvedené, ktorý Konštantín, niektorí historici prisudzujú autorstvo Konštantínovi Preslavskému, žiakovi Konštantína - Cyrila. Ale keďže sa jedná o básnickú skladbu použitú ako úvod k staroslovenskému evanjeliu, čo bola základná cirkevná kniha, ktorú preložil Cyril s Metodom do staroslovenčiny hneď po príchode na starú Moravu, je jasné, že úvodné slová k tak významnému dielu mohol napísať len Konštantín - Cyril.

Z historického hľadiska sú pre nás dôležité najmä tie pasáže Proglasu, kde sa priamo spomína slovenský národ, pre ktorý boli preložené knihy z latinčiny a gréčtiny do slovenčiny. Doslova sa tu píše "počujte všetok slovenský národ..." alebo "počujte, Sloveni...", čo je ďalší jasný dôkaz toho, že aj obyvatelia starej Moravy, kde bol Proglas napísaný, boli príslušníci slovenského národa, pre ktorých Cyril vynašiel slovenské písmo.

Tu sú v presnom znení spomínané pasáže (po transkripcii z cyriliky do latinského písma):

Togo že radi slyšite sloviene

Preto počúvajte Sloveni

dar bo jesť oť boga s daň...

pretože dar od boha je tu...

Slyšite slovieňsk(y) narod vs

Počujte, slovenský národ všetok

slyšite slovo oť boga priide

počujte, slovo od Boha príde

slovo že krmia človiečskiija dušia...

slovo, čo síti ľudské duše...

 

 

Staroslovenský cirkevný spevník (Kyjevské listy)

 

Staroslovenský cirkevný spevník bol nesprávne nazvaný aj ako Kyjevské listy. Táto staroslovenská pamiatka má s Kyjevom spoločné len toľko, že je tu uložená v knižnici Ukrajinskej akadémie vied, ale nebola tu ani napísaná, ani nájdená. Spevník bol objavený v 19. storočí v Jeruzaleme a odtiaľ ho preniesli do Kyjeva. Ako sa dostal do Jeruzalema nám nie je známe.

Staroslovenskému cirkevnému spevníku venovali zvýšenú po­zornosť mnohí historici. Je to jedna z našich najstarších písomných pamiatok, ktorá bola napísaná ešte pôvodným slovenským písmom. Pri rozbore jazyka tejto pamiatky bolo dokázané, že je prvým odpisom originálu, ktorý vznikol na území starej Moravy začiatkom 10. storočia. Ale niektorí historici túto písomnú pamiatku označujú ako originál pochádzajúci priamo z 9. storočia od Cyrila a Metoda alebo ich žiakov. Text spevníka bol určený na spievanie pri bohosluž­bách a písmo spevníka predstavuje najstarší typ slovenského písma, ktorého pokračovaním je písmo ďalšej pamiatky: Staroslovenských pražských zlomkov. V texte sú nadriadkové značky, ktoré pokladáme za noty 9. storočia.

Staroslovenský cirkevný spevník je kompletný. Obsahuje 7 pergamenových listov malého formátu s 38 krátkymi omšovými modlitbami. Keďže omšové knihy bývali veľké a rozsiahle, pôvodne sa myslelo, že aj tento spevník je iba časť nejakej rozsiahlejšej knihy, ale neskôr sa historici zhodli na tom, že tento staroslovenský spevník bol akýmsi výberom najčastejšie používaných spievaných omší. Bol zámerne napísaný na malom formáte a v menšom rozsahu, aby sa dal pohodlne prenášať.

Ako staroslovenský cirkevný spevník vznikol? Pred príchodom Cyrila a Metoda na starú Moravu tu účinkovali latinskí duchovní, ktorí používali na spievanie latinský spevník. Počas cyrilometodskej misie bola táto latinská predloha preložená do staroslovenčiny a tak vznikol staroslovenský text.

V staroslovenskom cirkevnom slovníku je zaujímavý text 20. modlitby, pretože v latinskom predpokladanom origináli sa tento text nenachádza: V kráľovstve našom, pane, milosťou svojou prizri (strež) a nevydaj naše cudzím a neobráť nás v plien (korisť) národom pohanským. Prekladateľ na starej Morave pociťuje nebezpečenstvo vpádu pohanských národov, Tento verš je dôkazom toho, že naši predkovia na starej Morave už boli kresťansky, kultúrne a duchovne vyspelí a pohanské, drancujúce národy z východu im neboli po vôli.

 

 

Staroslovenské pražské zlomky.

 

Staroslovenské pražské zlomky (alebo aj hlaholské) pozostávajú z dvoch zachovaných listov liturgického obsahu napísaných staroslovenským písmom. Boli nájdené v roku 1855 v archíve na Hradčanoch v Prahe, preto dostali tento názov. Tieto dva nájdené listy pochádzajú najneskôr z 1. polovici 12. storočia a boli využívané pri bohoslužbách východného (byzantského) obradu. Je to odpis starších pôvodín, ktoré boli prvýkrát napísané na území starej Moravy v 9.storočí počas cyrilometodskej misie. Tieto staroslovenské modlitby neboli vymyslené, ale sú to vlastne preklady večerných modlitieb pochádzajúcich z Grécka a keďže Staroslovenské pražské zlomky predstavujú pamiatku, ktorá vznikla niekedy najneskôr v 1. polovici 12. storočia, znamená to, že až dovtedy sa konali bohoslužby po staroslovensky. Kde bol odpis Staroslovenských zlomkov uskutočnený, nie je presne známe, ale isté je, že to muselo byť tam, kde sa ešte v čase jeho prepisu udržal staroslovenský východný obrad, teda najskôr niekde v Čechách, keďže zlomky boli nájdené v Prahe.

Rozbor písma Staroslovenských bohoslužobných zlomkov dokázal, že táto naša písomná pamiatka je pokračovaním najstaršej epochy staroslovenského písma vzniknutého na starej Morave v 9. storočí a že nadväzuje na písmo Staroslovenského cirkevného spevníka.

 

 

Súdny zákonník pre ľud (Zakon sudnyj ľudem).

 

Do staroslovenčiny Cyril preložil aj necirkevné texty určené pre občiansky život. V preklade mu pomáhal Metod. Ide o prácu právnej povahy, preloženú z gréčtiny, ktorá upravuje vtedajšie občianske i rodinné vzťahy do rámca právnych noriem určených pre slovenské obyvateľstvo. Bola to jedna z požiadaviek kniežaťa Rastislava od byzantského cisára, aby sa u nás uplatnili dobre fungujúce byzantské právne normy.

Pôvodný spis sa nezachoval, iba jeho mnohé neskoršie kratšie, dlhšie i prepracované odpisy. Jazykovou analýzou týchto odpisov bolo zistené, že tento staroslovenský súdny zákonník bol vypracovaný a uvedený do života na starej Morave Cyrilom a Metodom. Neskôr bol prenesený do Bulharska a do Ruska, kde sa našlo veľa jeho odpisov, najstarší pochádza z 13. storočia. 

 

 

Metodov staroslovenský preklad nomokánonu.

 

Sú to právne texty s cirkevnými kanónmi a civilnými zákonmi, ktoré sa týkajú cirkevných záležitostí. Metod ich prekladal z gréckych kníh, zachovali sa iba dva prepisy pochádzajúce z Ruska, starší je z konca 13. storočia.

Tieto cirkevnoprávne texty preložil Metod do staroslovenčiny preto, aby boli zrozumiteľné všetkým slovenským duchovným a mohli sa tak využívať na obranu cirkevnej nezávislosti moravsko - panónskej arcidiecézy.

 

 

Obrana slovenského písma od mnícha Chrabra (Nauma) (známe aj pod názvom "O písmenách.").

 

Predpokladá sa, že autorom tejto práce je Naum, bývalý žiak Cyrila a Metoda. Práca bola napísaná v bulharskej Macedónii, kam prišiel Naum potom, čo bol vyhnaný zo starej Moravy po smrti Metoda. Okrem toho, že v práci obhajuje vytvorenie a používanie staroslovenského písma, dozvedáme sa z práce závažné informácie napríklad o tom, kto staroslovenské písmo vytvoril, prečo a kedy bolo vytvorené. Nájdeme tu aj autentický staroslovenský názov Pribinovho a Koceľovho Blatnohradu: "Blatenský Kostel".

Práca bola napísaná pôvodne staroslovenským písmom, ale táto sa nezachovala. Zachovalo sa 30 prepisov napísaných už v cyrilike v Bulharsku a Rusku, najstarší prepis pochádza zo 14. storočia. Tu uvádzam niektoré dôležité pasáže tejto práce významné pre našu históriu z odpisu zo16. storočia:

Výklad o tom, ako zostavil sv. Cyril Slovenom písmo pre ich reč.

1. Predtým Sloveni nemali písmo, ale kresby a zárezy čítali a lúštili, keď boli ešte pohania.

2. Keď boli pokrstení, usilovali sa rímskymi a gréckymi písmenami písať slovenskú reč bez úprav...

3. Potom však Boh milujúci človeka, všetko spravujúci a nenechávajúci ľudský rod slovenský bez poznania, ale všetko k poznaniu a spaseniu privodiac, zmiloval sa nad rodom slovenským a poslal im svätého Konštantína Filozofa, nazývaného Cyril, muža spravodlivého a pravého. A zostavil im 38 písmen, jedny podľa vzoru gréckych písmen, druhé zas podľa slovenskej reči.

9. Ak sa opýtaš zákonníkov gréckych: kto vám písmo vytvoril alebo knihy preložil a kedy, to máloktorí z nich budú vedieť. Ak sa však opýtaš slovenských zákonníkov: kto vám písmo vytvoril a knihy preložil a kedy? To všetci budú vedieť a povedia: svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmo vytvoril, aj knihy preložil a tiež Metod, brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli.

A ak sa opýtaš v ktorom čase, to tiež vedia a povedia, že v čase gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa Borisa, moravského Rastica a kniežaťa Blatenského Kostela Koceľa, v roku od založenia sveta 6363 (v roku 863). (Doslova: "rastica moravska i kocele knedza blatienska kostele").

 

 

Najstaršie odpisy cyrilometodovského evanjeliára a štvorevanjeliára.

 

Keď prišiel Cyril a Metod v roku 863 na starú Moravu, ich prvoradou úlohou bolo preložiť do novovynájdeného slovenského písma cirkevné knihy a texty. V roku 885 po smrti Metoda bol z Moravy staroslovenský bohoslužobný jazyk vytlačený a Metodovi žiaci museli z Moravy odísť. Zo sebou vzali aj cirkevné knihy a texty napísané staroslovenským písmom a tam, kam prišli, boli tieto knihy ďalej prepisované staroslovenským písmom alebo neskôr už cyrilikou. Taký osud mali aj evanjeliáre napísané ešte na starej Morave Cyrilom a Metodom, ktoré boli v ďalších storočiach veľakrát prepisované na mnohých miestach Európy. Pôvodné evanjeliáre z 9. storočia napísané Cyrilom, Metodom a ich žiakmi na území starej Moravy sa nezachovali, ich najstaršie prepisy, ktoré boli nájdené, pochádzajú z 10. - 11. storočia najmä z Bulharska, kam prišla silná skupina Metodových žiakov po roku 885 vedená Klimentom. Týchto prepisov evanjeliárov, alebo ich časti bolo nájdených veľa, spomeniem len niektoré najznámejšie, pretože sú najstaršie, aké sa dodnes zachovali:

 

 

Ochridský a Macedónsky staroslovenský evanjeliár.

 

Sú to odpisy starších pôvodín, ktoré boli nájdené v 19. storočí v Ochride v Macedónii a v Rilskom kláštore v Bulharsku. Staroslovenské písmo týchto evanjeliárov je starobylé, zvyšok Ochridského evanjeliáru sa nachádza v univerzitnej knižnici v Odese, zvyšok Macedónskeho evanjeliáru vo verejnej knižnici v Petrohrade. Vieme, že v Ochride bol za biskupa vymenovaný Kliment, žiak Cyrila a Metoda, ktorý sem priniesol slovenské písmo a slovenskú bohoslužbu zo starej Moravy. Kliment písal ešte pôvodným slovenským písmom, pretože zomrel skôr (v roku 916), ako sa cyrilika (zdokonalené a zjednodušené slovenské písmo) v Bulharsku začala všeobecne používať. Predpokladáme preto, že tieto evanjeliáre napísané ešte v pôvodnom slovenskom písme mali nejaký priamy vzťah ku Klimentovi alebo k jeho žiakom.

 

 

Zografské štvorevanjelium (303 listov), Mariánske štvorevanjelium (172 listov).

 

Zografské a Mariánske staroslovenské štvorevanjeliá boli napísané v 10. storočí v Macedónii staroslovenským písmom a našli sa v Zografskom a v Mariánskom kláštore na hore Athos v Bulharsku, kde sa aj používali. Sú to odpisy starších pôvodín, ktoré siahajú až do obdobia starej Moravy 9. storočia. Do kláštorov na hore Athos ich priniesli vyhnaní Metodovi žiaci. V 19. storočí tieto staroslovenské pamiatky boli z týchto kláštorov odnesené zväčša do Ruska, malá časť skončila vo Viedni.

Keď boli Metodovi žiaci vyhnaní zo Starej Moravy, prijali ich s veľkou úctou najmä v Bulharsku a v Macedónii. Zo začiatku ďalej písali v staroslovenskom jazyku a staroslovenským písmom. Tu žijúci obyvatelia slovenského pôvodu staroslovenským textom dobre rozumeli, pretože ich materinskou rečou bola tiež staroslovenčina. Zografské a Mariánske evanjelium je dôkazom, že kultúrne dedičstvo, vytvorené Cyrilom a Metodom sa po rozpade Starej Moravy presunulo do okolitých slovenských krajín, do Čiech, Macedónii, Bulharska, Chorvátska.

 

 

Assemaniho staroslovenský evanjeliár

 

Je to zase nevýstižný až zavádzajúci názov staroslovenského evanjeliára, ktorého pôvodinu preložil Cyril. Jozef Assemani, kustód vatikánskej knižnice, našiel tento evanjeliár v Jeruzaleme v roku 1736 a doniesol ho do Vatikánu, kde sa nachádza dodnes. Evanjeliár pochádza z Macedónie z konca 10. alebo začiatku 11. storočia a je to odpis pôvodiny, ktorá siaha do obdobia starej Moravy. Je napísaný staroslovenským písmom prekrásnym rukopisom v dvoch stĺpcoch s mnohými kresbami.

Táto pamiatka znovu dokazuje, že Metod bol arcibiskupom vyšnej Moravy (pod týmto názvom je tu Morava 9. storočia autenticky zapísaná). Tento evanjeliár sa začína slovami: "Iskoni bie slovo i slovo bie u boga i bog bie slovo" (Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u boha a boh bol slovo)(Ján 1,1). V staroslovenskom diele Život sv. Konštantína, v 14. kapitole sa píše, že po príchode Rastislavovho posolstva do Byzancie Konštantín zložil písmená a začal písať slová evanjelia podľa vzoru byzantského evanjeliáru.

Od 112b listu sa začína v texte Assemaniho staroslovenského evanjeliáru kalendárium, teda akýsi stredoveký kalendár, v ktorom sa uvádzajú rôzne sviatky podobne, ako to je v dnešných kalendároch. Je tu napríklad sviatok Dimitra Solúnskeho, patróna gréckeho mesta Solún, kde sa narodili obidvaja bratia Cyril a Metod, a tento sviatok Cyril a Metod na Moravu priniesli. Ďalej je tu aj sviatok mnícha Nestora, biskupa Klimenta (zomrel v roku 916) a iných. Pri dátume 6. apríl, keď v tento deň roku 885 zomrel Metod je tento zápis: Pamjať uspeňje prjepodobnaago oťca našego Methodija archiepiskupa vyšneje Moravy, brata prjepodobnaago Kyrila Filosofa. (Na pamiatku úmrtia najctihodnejšieho otca nášho Metoda, arcibiskupa vyšnej Moravy, brata najctihodnejšieho Cyrila Filozofa). O tom, čo sa myslelo pod vyšnou Moravou píšem inde .

 

 

Sinajský žaltár, Sinajská staroslovenská modlitebná kniha

 

Obe pamiatky boli nájdené v 19. storočí v kláštore sv. Kataríny na hore Sinai.  Sú to odpisy pôvodných prác, ktoré ešte na starej Morave napísal Cyril s Metodom. Vyhotovené boli v pôvodnom slovenskom písme v 11. storočí v Macedónii v Ochride. Sinajská staroslovenská modlitebná kniha nie je úplná, veľa strán sa stratilo, ale pôvodná pamiatka mala až 548 strán, zachovalo sa 218 strán. Do Macedónie priniesli tieto texty žiaci Cyrila a Metoda, keď museli opustiť starú Moravu po smrti Metoda v roku 885. Tu sa ďalej prepisovali v slovenskom písme aj v 10 a 11. storočí.

 

 

Metodove napomenutia vladárom.

 

Časť tejto neúplnej pamiatky sa nachádza v mestskom múzeu v Tridente v Taliansku (12 listov) a dva listy sú v Innsbrucku. Chýba ešte okolo 50 listov. Zachované listy obsahujú kázeň, ktorú napísal Metod a je určená vladárom a možno iba priamo slovenskému kráľovi Svätoplukovi. Pôvodina tejto pamiatky, ktorá vznikla ešte za života Metoda pred rokom 885 sa nezachovala. 14 zachovaných listov napísané slovenským písmom sú odpisom pôvodnej Metodovej práce, ktorú vyhotovili Metodovi žiaci na rozhraní 9. a 10. storočia v Chorvátsku.

V kázni Metod napríklad nabáda vládcov, aby si dobre overili výpovede žalobcov dostatočným počtom svedkov, aby nepodporovali uzatváranie neprípustných manželstiev alebo aby bolo zabezpečené vyučovanie prijatých zákonov.

 

   

Život sv. Klimenta  (tzv. bulharská legenda).

 

 Je to životopis sv. Klimenta, žiaka Cyrila a Metoda, ktorý bol po smrti Metoda vyhnaný z Moravy. Odišiel do Bulharska, kde ho poslali do Ochridu v Macedónii (vtedy Ochrid patril Bulharsku), kde pokračoval v diele Cyrila a Metoda. V Živote sv. Klimenta sa podrobne opisujú udalosti, spojené s vyhnaním žiakov Cyrila a Metoda po smrti Metoda. Pôvodný „Život sv. Klimenta“, ktorý bol napísaný v cyrilike alebo ešte v pôvodnom slovenskom písme našiel a preložil do gréčtiny ochridský arcibiskup Theofylakt koncom 11. storočia. Theofylakt bol Grék a na ochridskom biskupstve pôsobil v rokoch 1078-1107, pretože v tom čase Macedónia patrila pod Byzantskú ríšu (v rokoch 1018-1186). Je pochopiteľné, že Theofylakt si vážil Klimenta - zakladateľa ochridského kláštora a biskupstva, preto preštudoval staroslovenské dokumenty (musel ovládať cyriliku a možno i staroslovenské písmo) a preložil Život sv. Klimenta do gréčtiny. Pôvodný staroslovenský Život sv. Klimenta, ktorý napísal po smrti Klimenta v roku 916 ešte niektorý z jeho žiakov sa nezachoval, ale musel existovať, pretože Theofylakt, ktorý ho prepísal do gréčtiny žil až o sto rokov neskôr od smrti Klimenta, teda Klimenta osobne nepoznal.

Grécky text „Života sv. Klimenta“ sa zachoval vo viacerých gréckych prepisoch v neskorších obdobiach, obsahuje dôležité informácie o udalostiach, ktoré sa odohrali v súvislosti s likvidáciou staroslovenskej Metodovej školy na starej Morave (v preklade vynechávam fylozoficko -náboženské výklady, rôzne zdvorilostné, moralizujúce či náboženské pasáže, ktoré sú typické pre stredoveké diela ale pre nás momentálne nie sú dôležité):

"Život a činnosť, ako aj vyznanie a čiastočná rozprava o zázrakoch svätého Otca nášho Klimenta, biskupa bulharského...

Tak teda aj bulharskú krajinu osvietili v týchto posledných časoch blahoslavení otcovia a učitelia, presláviac sa učením a zázrakmi života... Ktorí sú teda títo otcovia, azda si želáte dozvedieť sa ? Metod, ktorý spravoval panónsku diecézu, keď sa stal arcibiskupom moravským, a Cyril, vzdelaný vo filozofii pohanskej, viacej však v kresťanskej... Že však slovenský (v gréckom spise doslova „Sthlovenon“) čiže bulharský národ nerozumel Písmu napísanému v gréckom jazyku, svätci to považovali za prevelikú škodu...Dosiahnúc teda tento vytúžený dar milosti, vynachádzajú slovenské písmená (Cyril s Metodom), prekladajú Bohom vnuknuté Písmo z gréckeho jazyka do bulharského, horlivo sa pričiňujú medzi schopnejšími žiakmi odovzdať božské náuky. Z tohoto prameňa učenia sa napojili veru mnohí, spomedzi ktorých vyvolenými a vodcami zástupu sú Gorazd, Kliment, Naum, Angelár, Sáva... aj oni sa uberajú do Ríma, aby blaženému pápežovi ukázali dielo preloženého Písma, cesta sa im podarila a neponáhľali sa nadarmo. Veď Hadrián, sediaci vtedy na apoštolskom stolci, počujúc o ich príchode zaradoval sa veľmi veľkou radosťou... Keď sa pápežovi ukázalo toto dielo, a on uvidel, že preklad Písma do iného jazyka je plodom skutočne apoštolského ducha božskej milosti, od radosti nevedel, čo robiť... Vzal preložené knihy a priniesol na posvätný obetný oltár, zasvätiac ich sťa nejakú obetu Bohu...V chráme vyhlásil týchto mužov za apoštolských, lebo sa podujali na boj podobný Pavlovmu a usilovali sa priniesť Bohu dokonalú a svätú obeť národov. Potom z týchto nasledovníkov svätých, o ktorých učitelia dosvedčili, že majú aj dostatočnú znalosť v slovenskom písme (v gréckom spise doslova „Sthlovenikon grammaton“), aj sa vyznačujú posvätným životom, jedných poctil hodnosťou kňazskou, druhých hodnosťou diakonov a niektorých aj hodnosťou poddiakonov. Ale samého veľkého Metoda, hoci sa veľmi zdráhal a vyhýbal, vysvätil za biskupa Moravy panónskej... Cyrila však, skutočného filozofa, veľký veľkňaz (pápež) povoláva do svätyne svätých...Veď akoby mu bolo dovolené prebývať v tele len dovtedy, kým vynájde písmo a urobí preklad Písma, po tejto službe vôli božej prijíma ho Boh naučivší ho poznaniu. Tušiac svoj skon obliekol si mníšske rúcho...I odovzdal dušu Bohu duší, jeho telo však...pápežom a celým duchovenstvom poctené chválospevmi bolo pochované v chráme Klimenta...

Keď však Metodovi nadišiel čas odchodu do Panónie a napokon bolo potrebné pozrieť sa na biskupstvo tejto krajiny, objal bratov hrob a často volajúc drahé meno Cyril zaplakal nad telesnou osamelosťou, požiadal ruky kňazov o pomoc, vydal sa na cestu so žiakmi. Keď prišiel na Moravu, bol pravým biskupom...

Nielenže vtedajšie moravské knieža Rastislava neprestával každodenne poučovať a jeho dušu usmerňovať božími prikázaniami, lež aj vládcu celej Panónie, menom Koceľa, vyučoval a nabádal pripútať sa k bázni pred Pánom...Dokonca aj bulharské knieža Borisa, ktorí žil za rímskeho (byzantského) cisára Michala, veľký Metod ešte predtým jednak urobil synom, jednak priviedol k vlastnému nadovšetko krásnemu jazyku, a vtedy ho ustavične zahrnoval dobrodením slov.

Tento Boris bol totiž aj inak zmýšľania spravodlivého a náchylného k dobru, za neho i bulharský ľud začal byť hodným božieho krstu a prijatia kresťanstva. Keď aj títo svätci, čiže Cyril a Metod, videli zástup veriacich...ale celkom postrádajúci duchovný pokrm, vynašli písmená, ako sme vyššie povedali, a urobili preklad Písma do bulharského jazyka. I takto bulharský ľud, odvrátený od skýtskeho bludu, spoznal pravú a neomylnú cestu Krista... Povolanie tohoto ľudu sa stalo roku 6377 od stvorenia sveta (869 rok).

Zástup heretikov však (nemecký duchovní, prívrženci Vichinga) ...sužoval svätca (Metoda) tisícorakým trápením a pokušeniami. Potom aj Svätopluka, ktorý po Rastislavovi panoval na Morave, človeka drsného a nepoznajúceho dobro, podviedli úskokom a celkom získali pre svoje učenie. Veď akože by on (Svätopluk), otrok ženských rozkoší a váľajúci sa v bahne hnusných obcovaní, mohol neobrátiť svoju myseľ radšej k tým, ktorí mu otvárajú dvere k náruživostiam, ako k Metodovi, ktorý na verejnú hanbu staval ničiacu trpkosť každej rozkoše...Svätopluk teda, zvedený týmito, čo sa mu so všetkým zavďačovali, ani najmenej nedbal na Metodove slová, ba naopak, správal sa k nemu aj ako k nepriateľovi. A predsa...čím strašným nehrozil veľký (Metod) vládcovi ? Jednak na základe Písma svätého dokazujúc správnosť učenia prikazoval, aby sa ho (Svätopluk) pridržiaval... Jednak ho aj zastrašoval, že ak sa pridá k bludárom, zahubí seba i všetkých jemu poddaných a stane sa pre nepriateľov ľahko dobiteľným a premožiteľným...

Vtedy Metod predpovedal...svoj vlastný skon...I zvolajúc svojich žiakov...slovami na rozlúčku ich potešuje a posilňuje...Povediac toto a ešte viacej dal svoju dušu odniesť anjelom, ktorí ho sprevádzali a na všetkých cestách ochraňovali...s veľkou námahou pracujúc nielen za svoje spasenie, lež aj iných...Svedčí o tom aj množstvo kňazov i diakonov a poddiakonov, ktorých v oblasti svojej cirkvi zanechal dvesto. Ak bolo teda toľko samých povýšených hodnosťou, domyslíme si, aké množstvo bolo svetských ľudí, medzi nimi však prvenstvo získal si Gorazd...ktorého sám svätec (Metod) dožívajúc poslednú hodinu, vyhlásil za moravského arcibiskupa.

No všetkého schopný dav bludárov nestrpel, aby Metod mal aj po smrti živého bojovníka, hovoriac: Poďme teda, Gorazda premôžme a strojme mu úklady, veď je život jeho odlišný od nášho a odlišné sú chodníky jeho, i vyčíta nám hriechy, lebo ak by sa nechal nažive, znova by nám ožil Metod. I zbavujú ho biskupského úradu, akéhosi Vichinga opojeného nesmiernym bludárstvom, schopného opájať aj iných, za čo ho teda Metod uvrhol do kliatby satanovej s davom, ktorý bol spolu s ním posadnutý zlým duchom, toho...povyšujú na stolec (arcibiskupský), či skôr stolec ním znižujú, a nakoľko bol Metodom preslávený a nad mnohé sa zaskvel, natoľko skrz Vichinga upadol do priepasti nevážnosti. Nuž takto sa nezákonne zmocnil biskupstva, nijako mu neprináležiaceho, sám si privlastniac túto hodnosť...Nakoniec sa obrátili (prívrženci Vichinga) na svoje posledné útočište, na podlého Svätopluka a ohovorili pravoverných, že si vymýšľajú novoty a že by mohli povstať proti jeho vláde, ak sa s vládcom nezhodujú v učení viery, lebo opačné zmýšľanie je aj odbojom. Ten (Svätopluk) predvolajúc si nasledovníkov Metoda vraví: „K akémuže to rozkolu dochádza medzi vami a každodenne sa nepriateľsky hádate? Či nie ste všetci bratia? Nepatríte medzi kresťanov? Prečo sa teda nedohodnete medzi sebou, nepousilujete o jednotu?“ Oni však prostredníctvom Gorazda a Klimenta, títo totiž viedli rozhovor, ako vlastnými ústami odpovedali: „Vládca, o tomto by sme museli viesť dlhé reči...Keďže však tvoja neznalosť Písma ti nedovoľuje počúvať najobšírnejšie a najobsiahlejšie výklady, dávame na tvoju otázku jednoduchú odpoveď: rozdvojujeme sa veru, lebo aj Pán prišiel mečom udrieť a oddeliť dobré od zlého...Knieža však (Svätopluk) sotva porozumel nejakú trošku z povedaného, veď bol celkom tupý, než aby pochopil nejaké božské záležitosti, jednak preto, že bol vychovaný veľmi drsne, ba priam povedané ako zviera a jednak preto, ako už bolo povedané, bol nerestnou rozkošou zbavený rozumu...

On však (Svätopluk) navedený bludármi, pretože im bol celkom naklonený, dal pravoverným (Metodovým žiakom) takúto odpoveď: „Som si vedomý svojej veľkej nevzdelanosti a nevyznám sa vo vierouke. Veď či nie som negramotný? Jednako sa kresťanstva pridržiavam a budem sa pridržiavať. Avšak takéto spory, ktoré u nás rozdúchavate, nie som schopný riešiť slovami, ani rozlišovať pravého učiteľa od falošného. Teda rozsúdim vás ako kresťan...kto prvý predstúpi a odprisahá, že správne a pravoverne verí, ten sa podľa môjho rozhodnutia v ničom neprehrešuje proti správnosti vo viere, tomu aj cirkev odovzdám a pridelím, ako sa patrí, kňazský úrad v cirkvi.“

Vtedy Frankovia s veľkou ochotou hotoví prisahať, nečakajúc ani koniec odpovede kniežaťa, prisahali a zotrvali pri svojom nesprávnom učení...Pri takýchto sudcoch bludárstvo bolo korunované víťazstvom nad pravou vierou a dosiahlo plnú moc utláčať a napádať pravých služobníkov Kristových a ochrancov viery. „Lebo ak by sa o niekom zistilo - vraví knieža - že neverí podľa výkladov Frankov, odovzdaný bude im, aby s ním urobili, čo chcú.“

Ktoré slovo by vedelo vyjadriť, čo potom napáchala zloba, keď získala moc, sťa ako požiar v lese rozduchovaný vetrom...Jedných neľudsky trýznili, druhým zasa príbytky vykrádali...iných nahých vláčili po bodľačí...Takých, ktorí boli z kňazov a diakonov mladší, predávali Židom...Nebolo ich veru málo, lež do dvesto sa narátalo, ako sme už povedali, tých čo boli kňazskej hodnosti.

Tých však, ktorí dosiahli učiteľský úrad, ako spomínaného Gorazda, ktorého Metodova cnosť obdarila arcibiskupským prestolom, pochádzajúceho z Moravy a veľmi dobre ovládajúceho oba jazyky, i slovensky (v gréckom spise doslova „Sthlovenikon“) i grécky, avšak zloba bludárov odstránením tohoto muža (Gorazda) zbavila prestol ozdoby, a veru aj kňaza Klimenta, najvynikajúcejšieho muža, i Vavrinca, Nauma a Angelára, týchto, dokonca ešte mnohých iných znamenitých, okovami spútaných väznili v temniciach, v ktorých sa odopierala každá útecha, vôbec nesmeli k nim prichádzať ani príbuzní, ani známi...Keď potom dosiahli od kniežaťa povolenie konať podľa svojho rozumu, vyvádzajú ich zo žalára, týrajú takpovediac neľudskými údermi, nešetriac ani šediny ani nevládnosť, ktoré telu svätcov spôsobilo mnohé trýznenie.

O tom však nevedel knieža, otrocky naklonený spomínaným bludárom. Bol totiž práve neprítomný. Keby bol býval prítomný, oni by neboli toto vyznavačom pravdy vykonali, lebo čo aj tisíc ráz nadŕžal (Svätopluk) Frankom, jednako, hoci bol napoly zviera a ukrutný, bál sa cnosti týchto svätých mužov...Po onom neľudskom týraní, nedajúc svätcom ani pokrmom sa nasýtiť...dali vojakmi odviesť každého do iných krajov pozdĺž Dunaja, vyrieknuc nad nebeskými občanmi ortieľ večného vyhnanstva z mesta.

Svätcov sa teda chopia vojaci, ľudia drsní, totiž Nemci (v gréckom spise doslova "Nemitzoi"), majúc od prírody surovosť, stupňujúc ju ešte podľa rozkazu, odvádzajú ich z mesta a zoblečúc ich odvliekli nahých. A tak razom im spôsobili dvojaké zlo: potupu a útrapy z mrazivého vetra, neustále dujúceho v podunajských krajoch...Keď však boli ďaleko od mesta, tí, čo ich odvádzali, prepustili ich a vrátili sa opäť do mesta.

Kristovi vyznavači...zatúžili po Bulharsku, mysleli na Bulharsko...i rozišli sa každý v inú stranu, podľa vôli božej, aby ešte viac krajov vôkol prijalo evanjelium...Keď Kliment vzal Nauma i Angelára, namieril na cestu, ktorá viedla k Dunaju a tu prišli do jednej osady s úmyslom svoje unavené, nedostatkom jedla a prístrešia zmorené telá posilniť...a ponáhľali sa na ďalšiu cestu...šli cestou vedúcou k Dunaju...keď už prišli na breh Dunaja, uvideli veľký, preto i neprebroditeľný prúd. Potom zviazali tri brvná lipovou kôrou a chránení súc silou zhora preplavili sa cez rieku, utekajúc pred potopou bludov. Z vôli božej za pomoci brvien sa zachránili. A keď vošli do Belehradu, toto mesto je najvýznamnejšie z miest ležiacich na Dunaji, prišli k vtedajšiemu veliteľovi mesta Boritakanovi a všetko, čo sa s nimi dialo, rozpovedali, lebo to chcel vedieť. A keď sa to dozvedel, získal o nich predstavu, že sú to veľkí ľudia a blízki Bohu. Preto považoval za nevyhnutné poslať týchto cudzincov k bulharskému kniežaťu Borisovi, keďže bol jeho vojenským zástupcom, lebo vedel, že Boris po takýchto ľuďoch túži...

Keď prišli k Borisovi a boli prijatí s poctou, aká patrí plne vzácnym a váženým ľuďom, vypytoval sa ich na to, čo sa s nimi stalo, a povedali mu všetko od začiatku až do konca, nič nevynechajúc. Keď to knieža vypočul, ďakoval veľmi Bohu, ktorý pre Bulharsko poslal takých služobníkov a dobrodincov, ktorý mu dal učiteľov a zákonodarcov vo viere, nie nejakých prostých ľudí, ale vyznávačov a mučeníkov. Keď im dal odev, aký patrí duchovným a prejavil im všelijakú úctu, prikázal poskytnúť im obydlie určené pre jeho najlepších priateľov a poskytol im hojnosť potrebnú k živobytiu..."

V ďalších kapitolách sa píše, že po krátkom pobyte u Borisa, poslal Boris Klimenta, Nauma a Angelára do oblasti Kutmičinice, kde bol náčelníkom Dometa. Daroval im majetky v Diavoleji, pri Ochride a v Glavinici. V Ochride Kliment založil kláštor so školou, kde pripravoval žiakov k duchovnému životu a získaval pohanské obyvateľstvo pre kresťanskú vieru. 

"Za vzor života si Kliment predsavzal veľkého Metoda, i dbal a modlil sa, aby ho neprestal nasledovať...Veď poznal jeho (Metodov) život ako nikto iný, sprevádzajúc ho od útlej mladosti i očami vidiac skutky učiteľa. Dbal o rozšírenie slovenského písomníctva. Sám skladal v bulharskom jazyku úvahy a kázne k úcte Kristovej a svätých a všetko, čo sa v cirkevnom živote žiada. Kliment sa o to pre nás Bulharov postaral. "

V Ochride dal Kliment postaviť ďalší kláštor s kostolom a ešte jeden katedrálny kostol. Keď Kliment zostarol natoľko, že bol príliš unavený, vzdal sa biskupskej hodnosti a utiahol sa do ochridského kláštora, ktorý sám založil. Zomrel 27.7.916.  

Tento grécky text „Života svätého Klimenta“ je pre nás veľmi poučný a odhaľuje nám mnohé otázky, ktoré sa zdajú byť nevysvetlené. Zdá sa mi preto nanajvýš potrebné rozobrať a vysvetliť mnohé pasáže tohoto diela.

Pre niektorých historikov bol napríklad nevysvetliteľný fakt, že v niektorých dokumentoch je Metod označený ako moravský arcibiskup a v iných ako panónsky. V „Živote svätého Klimenta“ sa píše: „Metod, ktorý spravoval panónsku diecézu, keď sa stal arcibiskupom moravským...“ Metod bol moravským arcibiskupom, ale keďže spravoval aj panónsku diecézu, nazývali ho aj arcibiskupum panónskym.

V celom gréckom texte sú slová so základom „sloven-“ zapísané ako „sthloven-“, čo znova potvrdzuje, že grécky prepisovateľ verne opísal toto slovo tak, ako bolo napísané v originálnom spise po staroslovensky teda „sloven-“ a nie „slovan-“.

V texte nájdeme vetu: „Že však slovenský čiže bulharský národ nerozumel Písmu...“ alebo: „vynachádzajú slovenské písmená (Cyril s Metodom), prekladajú Bohom vnuknuté Písmo z gréckeho jazyka do bulharského... Keď títo svätci, čiže Cyril a Metod, videli zástup veriacich...ale celkom postrádajúci duchovný pokrm, vynašli písmená, ako sme vyššie povedali, a urobili preklad Písma do bulharského jazyka.“

Z prvej vety je jasné, že sa tu nerozlišuje slovenský národ od bulharského: „slovenský čiže bulharský národ“ ale sa  stotožňuje, čo znamená, že v čase napísania tohoto diela ešte neboli rozdiely medzi bulharským a slovenským, ani v národe, ani v reči, ani v písme. Moravské kniežatstvo po smrti Klimenta v roku 916 už neexistovalo, ale bulharská ríša sa ešte viac upevnila a rozšírila. Po smrti Simeona v roku 927 však začala bulharská ríša upadať a v 11. a 12. storočí sa stala súčasťou byzantskej ríše. Kliment pôsobil ako ochridský biskup pri Ochridskom jazere v Macedónii, ktorá patrila do začiatku 11. storočia Bulharsku. Po smrti Klimenta v roku 916 napísali jeho žiaci o ňom životopisné dielo v staroslovenčine. Keď sa Macedónia stala súčasťou byzantskej ríše, ochridským arcibiskupom koncom 11. storočia sa stal Grék Theofylakt, ktorý našiel toto životopisné dielo o Klimentovi napísané v staroslovenčine a preložil ho do gréčtiny. V jeho gréckom preklade  nájdeme údaj, že Cyril s Metodom „vynachádzajú slovenské písmená, prekladajú Bohom vnuknuté Písmo z gréckeho jazyka do bulharského... Jednoducho Theofylakt preložil na niektorých miestach staroslovenského textu "slovenské" ako "bulharské", nevidel v tom veľký rozdiel ani nejakú chybu, v 11.-12. storočí sa totiž  v Bulharsku začínala slovenská reč nazývať bulharskou rečou a grécky biskup takto spätne označil omylom na niektorých miestach v texte aj slovenský jazyk 9. storočia.

Hoci sa nikde vo vierohodných historických dokumentoch nespomína, žeby Cyril s Metodom priamo účinkovali v Bulharsku, niektorí „historici“ (aj bulharskí) z tohoto usúdili, že Cyril s Metodom nepôsobili na Morave, ale v Bulharsku a slovenské písmo vraj preto tiež vynašli v Bulharsku, keďže vraj preložili Písmo do bulharského jazyka. Tieto hrubé omyly pramenia z neschopnosti týchto ľudí (alebo je to zámer) dať si do súvislosti ostatné historické údaje, správne ich použiť pre danú historickú dobu a pre dané historické miesto. Tento samotný grécky text "Život sv. Klimenta" napísaný Theofylaktom vôbec nehovorí o tom, žeby Cyril s Metodom pôsobili v Bulharsku, alebo žeby tu vynašli slovenské písmo, naopak, jasne hovorí o tom istom, čo sa píše v ostatných nájdených staroslovenských textoch, teda že Cyril s Metodom pôsobili na Morave, že tu preložili Písmo z gréckeho do slovenského jazyka (Theofylakt ho nazval bulharským) a aj všetky ostatné životopisné údaje sú zhodné so staroslovenskými textami. Ak však niekto pozorne nečíta texty od začiatku do konca a nemá informácie o ostatných historických prácach, zrejme mu krátky údaj v gréckom preklade o preložení Písma Cyrilom a Metodom z gréckeho do bulharského jazyka stačí k vymýšľaniu úplných nezmyslov.

Uvedený text nám prezrádza mená ďalších najlepších žiakov Cyrila a Metoda: Gorazd, Naum, Vavrinec, Angelár a Sáva.

Opis Svätopluka a jeho vzťah k Metodovi je tu vykreslený veľmi podrobne a realisticky. Vôbec sa netreba čudovať nad tým, že po smrti Metoda sa celé dielo Cyrila a Metoda z Moravy tak rýchlo vytratilo a že Morava tak rýchlo zanikla po smrti samotného Svätopluka. Veď Svätopluk zlikvidoval vlastnú duchovnú školu (Metodovu) a posilnil cudziu. Metod sa ešte za svojho života snažil Svätopluka priviesť k rozumu: “Jednak ho aj zastrašoval (Metod Svätopluka), že ak sa pridá k bludárom, zahubí seba i všetkých jemu poddaných a stane sa pre nepriateľov ľahko dobiteľným a premožiteľným...“

Vieme, že keď bol Svätopluk mladší, spolu s Rastislavom a Koceľom sa pričinil o príchod Cyrila a Metoda na Moravu v roku 863, ale predpokladáme, že Svätopluk bol iba pasívnym účastníkom tohoto pozvania. Vtedy mal na Morave hlavné slovo Rastislav a v Panónii Koceľ a od týchto dvoch mužov vychádzali všetky diplomatické ťahy, ktoré zabezpečovali stabilitu a nezávislosť Morave aj Panónii. Keď sa však Svätoplukovi podarilo Rastislava odstrániť v roku 870, stal sa samovládcom Moravy a kontroloval nejakú dobu i Panóniu. Keďže Metod bol vo svojej práci dôsledný a videl aký bezcharakterný je Svätopluk, neustále ho pranieroval a poúčal, čo Svätopluka značne obmedzovalo a určite mu veľmi vadilo, že Metoda musel aspoň naoko rešpektovať. V skutočnosti sa však snažil Metoda odstrániť a v roku 879 ho obžaloval u pápeža z kacírstva.

Po smrti Metoda v roku  885 sa podľa „Života sv. Klimenta“ stal moravským arcibiskupom Gorazd, ktorého vybral ešte tesne pred smrťou sám Metod. To sa však odporcom Metoda vôbec neľúbilo, násilne Gorazda zvrhli z funkcie a dosadili sem nemeckého (latinského) biskupa Vichinga, ktorý sa stal na žiadosť Svätopluka od roku 880 nitrianskym biskupom. Viching mal i teraz podporu Svätopluka, ktorý navyše dovolil násilným spôsobom za použitia vojakov Metodových žiakov najprv väzniť a potom vyhnať z Moravy.

Kde sa celá udalosť zápasu medzi cudzími a domácimi cirkevními hodnostármi udiala? Tu, v Živote sv. Klimenta sa dozvedáme, že Kliment sa vydal po násilnom vyhostení na cestu do Bulharska spolu s Naumom a Angelárom. Hoci sa v  texte nepíše, z ktorého mesta boli vyhnaní, je jasné, že to mohla byť len Nitrava (Nitra). Tu totiž sídlil Viching, s ktorým Metodovi žiaci viedli záverečný boj o zachovanie staroslovenskej Metodovej školy. Prezrádza nám to však aj samotný text Života sv. Klimenta. Metodovi žiaci boli vyvedení ďaleko za mesto, kde im spôsobili „...potupu a útrapy z mrazivého vetra, neustále dujúceho v podunajských krajoch...“. Pozrime sa na mapu. Nitra má presne takúto polohu. Ak z nej vyjdeme na juh, dostaneme sa do otvoreného priestranstva s mrazivými vetrami, ktoré neustále dujú od Dunaja. Ak by sa táto opisovaná udalosť udiala na západnej Morave, na Velehrade (Staré Mesto) alebo na hradisku medzi Mikulčicami a Kopčanmi, tu nenájdeme otvorenú podunajskú krajinu, ale pahorkatinový priestor ohraničený pohoriami Chříbov, Bielych a Malých Karpát.. Ale to, že sa všetko odohralo v Nitre nám napovedajú aj iné skutočnosti. Vieme predsa s istotou, že Viching sídlil v Nitre a vieme tiež, že Svätopluk bol za Rastislava nitrianske knieža a v Nitre možno ostal aj po odstránení Rastislava. Čo to znamená? Keby bol Metod arcibiskupom v Komárne, keby tu umieral a tu ustanovil za svojho nástupcu Gorazda ako o tom píšu niektorí historici, odtiaľto by nemohli žiaci Metoda utekať k Dunaju, pretože Komárno leží na Dunaji. Ak by Metodovi žiaci utekali z Kopčian, Velehradu, či iného západného moravského mesta, určite by sa pisateľ Života sv. Klimenta ináč vyjadroval o krajine, ktorou žiaci utekali. Toto nie je podunajský kraj. Museli by v prvom rade ísť popri rieke alebo priamo po rieke Morave, aby sa tak najkratšou cestou dostali k Devínu a teda k Dunaju. Ani miesto pôsobenia Vichinga na týchto miestach sa nikde neuvádza.

Hoci zatiaľ nemáme historické údaje, ktoré by hovorili o tom, že Metod mal svoje sídlo v Nitre a skôr je pravdepodobnejšie, že sídlil na Velehrade, nič nevieme povedať s úplnou určitosťou. Znamenalo by to, že Metod mohol nakoniec umrieť aj v Nitre a tu mohol byť aj pochovaný. Je možné, že Metod stále odpočíva pod nejakou novovekou nitrianskou stavbou alebo budovou. 

Ak by sme však trvali na tom, že Metod mal sídlo niekde na rieke Morave, najskôr na Velehrade, jeho žiaci po smrti Metoda museli prísť do Nitry za Vichingom, kde boli nakoniec uväznení a odtiaľto boli aj vyhnaní.

 

Cividalský evanjeliár

 

Pôvod tohoto evanjeliára siaha až do obdobia 5-6. storočia, pre nás dôležitá časť z neho sa nakoniec dostala do kláštora v Cividale v dnešnej severovýchodnej časti Talianska, asi 10 km od západných hraníc Slovinska. Podľa tohoto mesta ho historici pomenovali, ale v skutočnosti nevieme, v ktorom kláštore tejto oblasti sa nachádzal v 9. storočí. Kláštor, v ktorom sa evanjeliár nachádzal v 9. storočí poskytoval pútnikom na ceste do Ríma pohostenie a nocľah. Ti najbohatší sa kláštoru bohato odmenili za poskytnuté služby a preto ich mená talianski mnísi zapísali na okraj evanjeliára, aby nezabudli, za koho sa majú pomodliť. Takto sem bolo zapísaných vyše 300 staroslovenských osobných mien. Samotný cividalský evanjeliár nie je pre nás zaujímavý, ale zaujímavé sú mená staroslovenského pôvodu, ktoré sú v ňom zapísané. Napríklad na fóliu číslo dva je zapísaný cozil (Koceľ), na fóliu číslo štyri sú vedľa seba zapísané mená szuentipulc szuentezizna predezlaus  (Svätopluk, Svätožizňa, Predslav). Na fóliu číslo šesť ja zapísaný rasticlao (Rastislav) a Nitrabor a na fóliu číslo štrnásť je zapísaný quocili priuuinna (Koceľ, Pribina) a ich veľmoži.

 

      Späť na hlavnú stránku     

 

 

napísal: dr. Ondrej Chreňo, CSc.

E- mail:

             zaklkam@gmail.com