Základné kamene našej svojbytnosti.

 napísal:  dr. Ondrej Chreňo,CSc

Obsah: 

Úvod.

Franská ríša v 8. a v 9. storočí.  

Byzantská ríša v 9.storočí.

Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina.

Stará slovenčina a slovenské písmo je našim spoločným kultúrnym dedičstvom.

K názvom „Slovan, slovanský, slovančina...“ Ako vznikol názov "Slovák".  

Ako sme nazývali sami seba a ako nás nazývali cudzinci

Ďalší osud slovenského jazyka, slovenského písma a slovenskej bohoslužby po zániku starej Moravy. 

Rozvoj starej slovenčiny a slovenskej bohoslužby v Čechách.

Slovenský benediktínsky kláštor na Sázave a jeho prvý opát Prokop.

Cirkevná orientácia Uhorska v prvých storočiach existencie.

Česi hovorili po slovensky a sú slovenského pôvodu. 

Ako sa vyvinula súčasná slovenčina.

Na záver.

 

Od obdobia, keď sa naši predkovia zúčastnili historických udalostí dejinného významu, uplynulo vyše 1100 rokov. Toto obdobie prinieslo našim predkom nové kultúrne hodnoty potrebné pre demonštrovanie svojej nezávislosti a národnej identity na európskom kontinente. Staroveká Európa bola rozpadom rímskeho impéria rozdelená na dve súperiace veľmoci: na ríšu Západorímsku nazývanú aj ríšou Franskou a na ríšu Východorímsku, ktorú nazývame ríšou Byzantskou. Vo Franskej ríši bola oficiálnym jazykom latinčina, duchovným centrom západu bol Rím na čele s pápežom. Oficiálnym jazykom Byzantskej ríše bola gréčtina, mocenským i duchovným centrom Byzantskej ríše bol Konštantínopol (Carihrad, dnešný turecký Istanbul) na čele s byzantským cisárom. Naši predkovia sa dostali zaujatím svojich historických sídiel medzi tieto dve veľmoci a ich osudy v 1. tisícročí sa odvíjali vo veľkej miere v závislosti od udalostí, ktoré sa odohrávali v oboch veľmociach.

Pre pochopenie našej histórie v 1. tisícročí, musíme sa oboznámiť aspoň v krátkosti s históriou Franskej a Byzantskej ríše a s históriou bavorskou, ktorá so starou Moravou (Veľkomoravskou ríšou, Veľkou Moravou - o používaní týchto názvov pozri časť: K názvom Veľkomoravská ríša, Veľká Morava v kapitole: Počiatky, rozmach a zánik starej Moravy) a Čechami súvisela pretože Bavori - Nemci sa neustále snažili podrobiť si okolité slovenské národy a ich územia.

Bavori prišli do bývalej rímskej provincie Norikum začiatkom 6. storočia. Ich územie sa rozprestieralo v povodí Dunaja približne od rieky Lech až po dnešnú Viedeň, z východu však boli zatlačení Avarmi za rieku Enž a táto rieka bola dlho ich východnou hranicou až do porážky Avarov na prelome 8. a 9. storočia. V čase príchodu Bavorov do Norika alebo ešte o niečo skôr, prichádzali slovenské kmene na územia súčasných Čiech, Moravy a Slovenska, do Korutánska a Panónie. Mnohé slovenské kmene prenikli aj hlboko do údolí Alp a Sloveni zakladali slovenské osady aj priamo na bavorskom území. Po týchto slovenských osadách ostali dodnes zdeformované názvy niektorých miest, obcí, riek a iných zemepisných názvov, s ktorými sa stretávame na dnešnom rakúskom či nemeckom území. Títo Sloveni žijúci od 6. storočia priamo v bavorskom prostredí boli časom všetci pogermánčení.

Pohanskí Bavori pri obsadzovaní nových území tu nachádzali zvyšky románskeho etnika, ktoré bolo už kresťanské. Ale kresťanstvo v Bavorsku šírili najmä íroškótski a anglosaskí misionári. Jedným z najznámejších misionárov, ktorý sa najviac zaslúžil o pokrstenie Bavorov bol neskorší salzburský biskup Rupert, ktorý prišiel do Bavorska z Wormsu na konci 7. storočia. Vyžiadal si ho bavorský vojvodca Theodo (690-718), ktorý mu umožnil vybrať si kdekoľvek v Bavorsku vhodné miesto pre svoju duchovnú činnosť. Vybral si Luvavum (Salzburg), pretože tu stálo ešte veľa rímskych budov a stavieb vo vynikajúcom stave. Navyše tu žili aj rímski kresťania, takže tu mal pre svoje zámery aj podporu časti obyvateľstva. Vojvoda Theodo mu daroval mesto, hrad, mnohé iné majetky i Rimanov, ktorí mu prispievali stanovenými poplatkami. Rupert dal stavať kostoly a založil kláštor sv. Petra. Teda vďaka Rupertovi sa Salzburg neskôr stal biskupským a arcibiskupským sídlom. Bavorského vojvodu Theoda tu nespomínam náhodou, pretože sa zaslúžil o to, aby sa Bavori nestali celkom závislými od vyspelých území Franskej ríše. Okolo roku 700 rozdelil Bavorsko pre seba a svojich synov na štyri časti. Sídelné mestá týchto nových kniežatstiev sa neskôr stali aj biskupskými sídlami. Theodo sa snažil aj o cirkevné usporiadanie Bavorska, ktoré tu ešte neexistovalo. Pôsobili tu síce mnohí misionári a biskupi, ale neboli tu ešte založené biskupstvá ani arcibiskupstvo, na rozdiel od susedných území Franskej ríše, kde už existovala pevná cirkevná organizácia. Theodo sa nechcel obrátiť o pomoc na susedných vojvodcov Franskej ríše, pretože tým by sa bavorská cirkev a kresťanstvo dostalo do ich úplnej závislosti. Theodo sa preto obrátil na pápeža do Ríma so žiadosťou, aby bola bavorská cirkev usporiadaná ako samostatný celok podliehajúca priamo Rímu (presne o to isté sa o 150 rokov neskôr snažili naše slovenské kniežatá Rastislav, Svätopluk a Koceľ, aby sa ich územia nestali súčasťou už pevnej bavorskej cirkevnej organizácie). Theodo išiel z týchto dôvodov osobne do Ríma v roku 715, kde dosiahol o čo sa snažil, pápež vystavil inštrukcie pre bavorských duchovných, ktoré mali smerovať k založeniu bavorských biskupstiev a arcibiskupstva. 

Theodo však v roku 718 zomrel a jeho zámery sa hneď neuskutočnili, ale stalo sa tak neskôr, v roku 739, keď boli vytvorené štyri biskupstvá so svojimi diecéznymi hranicami, ktoré vytýčil predtým ešte Theodo, ako hranice nových kniežatstiev. Tak sa mestá Rezno, Salzburg, Freising a Pasov, ustanovené ešte Theodom ako hlavné mestá týchto kniežatstiev stali zároveň biskupskými sídlami.

V Bavorsku sa nachádzalo veľa íroškótskych mníchov, ktorí prenikali najmä od polovice 8. storočia aj do vzdialených krajov Európy, kde šírili kresťanstvo. Tak sa dostávali aj na územie starej Moravy najmä od konca 8. storočia.

Táto krátko načrtnutá história vzniku bavorskej cirkevnej organizácie bola dobrá k tomu, aby sme pochopili, že Bavori sa snažili o cirkevnú a tým aj kultúrnu nezávislosť od susedných vyspelejších franských území celkom rovnako, ako sa o to o 150 rokov neskôr snažili Moravania a panónski Sloveni, ale s tým rozdielom, že Moravanov a panónskych Slovenov ohrozovali už Bavori, teda práve tí, ktorí mali sami predtým podobné problémy.

Dejiny Bavorska sú pre nás zaujímavé aj v súvislosti s vládou silného vládcu Karola V., ktorý vo Franskej ríši a v Bavorsku vládol až do svojej smrti v roku 814. Karol V. dostal pre svoju veľkú moc prezývku Karol Veľký. Pôvodne sa delil o vládu so svojim bratom, ten však v roku 771 zomrel a Karol Veľký sa stal samovládcom. Hoci Karol Veľký mal zasahovať len vo sfére svetskej moci, veľakrát rozhodoval aj o cirkevných záležitostiach a tak sa jeho sila ešte znásobila. Navyše v roku 799 došlo k vzbure rímskej šľachty proti pápežovi Levovi III., ktorého na ulici zosmiešnili a uväznili v kláštore. Pápežovi sa podarilo utiecť za Karolom Veľkým, ktorý ho pomocou vojska znovu uviedol do funkcie a o rok nato v roku 800 sám prišiel do Ríma a prísne potrestal vzbúrencov. Tým Karol dokázal svoju neobmedzenú moc, ktorá podržala i samotnú cirkev. Keď sa potom Karol Veľký zúčastnil v ten istý rok vianočných bohoslužieb v Ríme v chráme sv. Petra, pápež zrazu prerušil obrad, vydal sa od oltára ku Karolovmu sedadlu a položil mu na hlavu zlatú korunu, pričom ho pozdravil ako cisára. Cisár sa tak stal ochrancom cirkvi, pápežskej kúrie i samotného pápeža a jeho moc sa oficiálne rozšírila nad celé západorímske územie včítane okolitých pohanských krajín. Ale v juhovýchodnej Európe, na Balkáne a v dnešnom Turecku sa v tom istom čase nachádzala rovnako silná východorímska - Byzantská ríša. Tu vládli cisári, ale títo neboli korunovaní v Ríme pápežom, pretože kresťania Byzantskej ríše boli v rozkole s kresťanmi západnej časti Európy. Cisár Byzantskej ríše bol zároveň hlavou svetskej i duchovnej moci. Tu neboli pápeži a východná cirkev v Byzantskej ríši existovala nezávisle od Ríma a mala i vlastný východorímsky cirkevný obrad. Karol Veľký chcel pripojiť Byzantskú ríšu k Franskej ríši, ale keďže vojenskou silou to nešlo, navrhol byzantskej cisárovne Irene, že si ju vezme za ženu. Skôr, ako k tomu došlo, cisárovna Irena musela odstúpiť z trónu a nový cisár Byzantskej ríše Niceforus nemal záujem spájať sa s Karolom Veľkým. Viac sa už nikdy nepodarilo dať dohromady tieto dve veľmoci a celé 9. storočie Franská i Byzantská ríša navzájom súperili vo svetských i cirkevných záležitostiach.

Začiatkom 9. storočia vládol Karol Veľký už na obrovskom území a po porážke Avarov siahala jeho moc aj do Panónie, pričom v pohraničných oblastiach, v ktorých žili obyvatelia iných, negermánskych národností, zriaďoval „marky“. Za jeho vlády ich bolo sedem a v susedstve starej Moravy boli zriadené dve. Jedna sa volala východná alebo aj rakúska marka, ktorá sa nachádzala južne od západnej časti Moravského kniežatstva, druhá marka bola panónska, alebo ju nazývame aj korutánska marka a nachádzala sa v Panónii pod východnou časťou Moravského kniežatstva. Územie oboch mariek bolo pričlenené z cirkevného hľadiska pod právomoc salzburského biskupstva, pričom salzburské biskupstvo bolo v roku 797 povýšené Karolom Veľkým na arcibiskupstvo. Povýšiť biskupstvo na arcibiskupstvo bolo vždy v právomoci pápeža, ale Rím sa neodvážil otvorene postaviť proti Karolovi. Keď Karol Veľký v roku 814 zomrel, z jeho mnohých synov ostal nažive len Ľudovít Pobožný, ktorého Karol Veľký ešte za svojho života korunoval za cisára. Tento akt korunovácie chcel však uskutočniť pápež, ale Karol Veľký znovu demonštroval svoju silu a pápež proti tomu radšej oficiálne nevystúpil. Dva roky po smrti Karola Veľkého v roku 816 sa však pápež Štefan V. osobne vydal na cestu cez Alpy do Remeša, aby korunoval Ľudovíta Pobožného za cisára druhýkrát. Pápež tým dal všetkým najavo (ale až po smrti Karola Veľkého), že iba on má právo udeľovať cisársku korunu.

Ľudovít Pobožný (814-840) bol slabý vládca, Franskú ríšu čoskoro rozdelil medzi svoje potomstvo, ktoré bolo nespokojné s týmto rozdelením a vznikali tak veľké boje o jednotlivé franské územia. Franská ríša bola rozdelená približne na tri časti: na Franciu, Itáliu a Germániu. Jeden zo synov Ľudovíta Pobožného, ktorý sa tiež volal Ľudovít (od historikov dostal na rozlíšenie prezývku Nemec) získal v roku 843 po rozpade Franskej ríše pod svoju vládu Germániu, čiže bavorské územia susediace s Čechmi a s nami, Moravanmi a tomuto útvaru hovoríme tiež Východofranská ríša. Ľudovít Nemec už nebol tak silný ako jeho starý otec, Karol Veľký, preto sme si dokázali pred Nemcami uhájiť svoju samostatnosť. Posilnila sa aj cirkevná moc a vplyv pápeža pri rozhodovaní v cirkevných záležitostiach a udeľovania cisárskej koruny.

Sila Moravského kniežatstva bola už tak veľká, že naši vládcovia začali zasahovať aj do osobných sporov medzi Ľudovítom Nemcom a jeho synom Karolmanom. Naše kniežatá Rastislav a Svätopluk sa stali aktívnou súčasťou historických udalostí na európskom kontinente. Ľudovít Nemec zomrel v roku 876, jeho syn Karolman zomrel tiež čoskoro po ňom v roku 880. Karolman odkázal Bavorsko a východné kraje svojmu synovi Arnulfovi, v čase, keď už bol Svätopluk obávaným a po vojenskej stránke skúseným vládcom Moravy. Svätopluka už titulovali ako kráľa Moravanov a dobre ho poznal i pápež, ktorý ho rešpektoval ako ktoréhokoľvek iného vládcu či kráľa. Svätopluk sa stal obávaným vládcom i pre samotných Nemcov.

Do obdobia vlády nášho prvého historicky známeho kniežaťa, Mojmíra I., vieme však o našej existencii len málo. Nemali sme ešte vlastných letopiscov, kresťanská vzdelanosť sa k nám ešte iba predierala, preto nepoznáme mená ani činy našich slovenských kniežat pred Mojmírom I. Až Cyril a Metod, ktorí k nám prišli z Byzantskej ríše vytvorili pre našich predkov nové slovenské písmo, ktorým boli napísané alebo preložené prvé slovenské cirkevné i necirkevné knihy a texty, oslavné básne alebo životopisy významných osôb. Toto naše kultúrne dedičstvo, ktoré vzniklo na území starej Moravy, sa neskôr rozšírilo do ďalších slovenských či neslovenských krajín, kde sa stalo základom ich kultúrneho pokroku.

V čase existencie starej Moravy v 9.storočí patrilo grécke územie aj mesto Solún pod veľký, kultúrne, hospodárky i politicky dobre rozvinutý štátny útvar - Byzantskú ríšu s hlavným mestom Carihrad (Konštantínopol, dnes je toto mesto obsadené Tureckom). Byzantská ríša, ktorá sa vtedy rozprestierala najmä na území dnešného Grécka a Turecka, predstavovala v tom čase silné kultúrne i cirkevné východné zoskupenie ako protipól k západnému zoskupeniu Franskej ríše a cirkevnej organizácie s centrom v Ríme.

V rokoch 829-842 vládol v Byzantskej ríši Theofil, ktorý zanechal ríšu svojmu iba štvorročnému synovi Michalovi III. (842-867). Počas jeho nedospelosti vládli za neho jeho matka a strýc. Približne 20 ročný cisár Michal III. bol oslovený našimi slovenskými kniežatami, aby do slovenskej zemi poslal vzdelaných učencov, ktorí budú u nás šíriť kresťanstvo a vzdelanie. Vieme, že najprv naše kniežatá požiadali o túto službu rímskeho pápeža, ktorý im ale v požiadavke nevyhovel. Preto sa kniežatá rozhodli obrátiť na Carihrad a tu mali úspech.

Počas nedospelosti Michala III. vládli Byzantskej ríši jeho matka Theodora so svojim bratom Bardasom. Bardas, strýc mladého cisára Michala III. sa časom stal pre cisára nepohodlný, pretože ho obmedzoval vo svojej vláde. Michal III. sa zoznámil s Vasilom, ktorý pochádzal z nižších spoločenských vrstiev Macedónie a bol pravdepodobne slovenského pôvodu. Michal III. si Vasila obľúbil a na jeho popud dal v roku 866 zavraždiť svojho strýca Bardasa. Vasil obdržal vysokú štátnu hodnosť po Bardasovi a to sa stalo Michalovi osudným. Vasil o rok nato v roku 867 zavraždil aj samotného Michala III. Vasil I. (867-886) sa stal vládcom Byzantskej ríše v čase, keď na Starej Morave vládol mocný Svätopluk. Vasil I. posilnil moc Byzantskej ríše, ale na ďalší vývoj udalostí na Starej Morave ani on, ani jeho nástupca Lev VI. (886-912) nemali veľký vplyv.

Naši predkovia sa pred jeden a pol tisíc rokmi dorozumievali jazykom, ktorý nazývali slovenčinou. V originálnych historických dokumentoch nachádzame dve základné formy slov so základom „sloven-“ i „slovien-“ (po transkripcii zo slovenského písma a cyriliky do latinského písma). Z toho vyplýva, že obe formy boli našimi predchodcami používané. V 1. tisícročí tvorili Sloveni iba jediný národ, kdekoľvek žili, rozprávali jedinou rečou, starou slovenčinou a miesta, ktoré obývali nazývali slovenskou zemou. Až neskôr sa z nich vyvinuli dnešné slovanské národy. Za dlhé obdobie vývinu prešiel tento pôvodný spoločný jazyk všetkých terajších slovanských národov mnohými zmenami podobne, ako sa to udialo aj v iných jazykoch ostatných národov. Slovenčinou sa rozprávalo na mnohých miestach Európy, všade tam, kde žili Sloveni, dokonca aj v dnešnom Grécku a Turecku. Na dnešnom Gréckom a Tureckom území sa vtedy rozprestierala silná Byzantská ríša, v ktorej vládnucou národnosťou boli Gréci a po Turkoch tu ešte nebolo ani stopy. Až sem prišli slovenskí prisťahovalci zo severu a severovýchodu a boli tu vo veľkých počtoch.

V 1. tisícročí neboli jazyky slovenských kmeňov rozlíšené ako dnes. Jazykom starých Čechov bola tiež slovenčina (pozri časť Česi hovorili po slovensky a sú slovenského pôvodu), vtedy čeština ešte neexistovala, tak isto neexistovala ani poľština, ruština, bulharčina,  chorvátčina, či naša súčasná slovenčina. V historických záznamoch do 13. storočia preto tieto jazyky nikde ani nenájdeme spomenuté, všade sa hovorí iba o slovenskom alebo slovienskom jazyku. Dnešná naša slovenčina je od slovenčiny 1. tisícročia už značne odlišná podobne ako sú odlišné ostatné slovanské jazyky, ktoré z nej vzišli, my sme si však jej pôvodný názov ponechali (tak isto ako Slovinci). Slovenčina bola teda reč našich spoločných praotcov žijúcich v dnešnom Poľsku, Čechách, Rusku, Maďarsku či na Slovensku, Balkáne alebo na mnohých iných miestach Európy. Každý súčasný slovanský jazyk sa vyvinul z pôvodnej slovenčiny a postupne sa menil podľa topografických daností a historických udalostí. Predsa však, my, Slováci a Slovinci (Slovenci) sme ostali jedinými dodnes existujúcimi národmi, ktoré si ponechali pôvodný názov nášho v minulosti spoločného slovenského jazyka.

Dnešné slovanské národy si teda dodnes uchovali svoj pôvodný názov iba v dvoch krajinách, pri Jadrane a pod Tatrami. Slovinci seba nazývajú Slovenci a svoju krajinu nazývajú Slovenija. Aj filharmónia v tejto krajine sa volá "Slovenska filharmonija" a nie slovinská. Svoju reč nazývajú rovnako ako my. Slovenci hovoria po slovensky, nie po slovinsky. Názvy Slouenci, slouenski iezig, slouenska besseda nájdeme aj v slovinskej (u nich doslova v slovenskej) historickej pamiatke v „Abecedariu a Katechizmu slovenskej reči“ z roku 1550 a 1555. A ako nazývajú Slovincov iné slovenské národy ? Srbi a Chorváti ich nazývajú správne bez „i“: „Slovenac“, Rusi hovoria „slovénskij“, teda tiež správne.

Ak dnes navštívite najväčšiu slovinskú jaskyňu Podstojna, najprv sa hostia rozdelia do skupín podľa národnosti. Nájdeme tu aj  vysvietenú tabuľu pre domácich návštevníkov jaskyne s názvom SLOVENSKO, čo znamená "po slovensky".

Každý jazyk sa neustále vyvíja, napríklad o 500 rokov už sotva bude niekto plynulo rozumieť súčasnej slovenčine, češtine alebo akémukoľvek inému súčasnému jazyku. Budeme však vždy vedieť, že jazyky súčasných i budúcich slovanských národov, nech už sa budú akokoľvek od seba odlišovať, pochádzajú zo spoločného jediného jazyka - starej slovenčiny, ktorou v 1. tisícročí rozprával celý slovanský svet.

Naši predkovia - starí Sloveni mali svoju reč, ale nemali svoje písmo. To, čo povedali, nevedeli zapísať, preto ani nemáme žiadne písomné pamiatky v staroslovenskom jazyku do príchodu Cyrila a Metoda na starú Moravu v roku 863. Cyril pre Slovenov vytvoril nové, dovtedy nikde nepoužívané písmo, ktoré sa začalo ihneď nazývať slovenským písmom. Toto naše prvé písmo vytvorené Cyrilom sa všade v dobových historických materiáloch nazýva slovenské alebo slovienské a od 16. storočia ho Chorváti začali nazývať aj "glagoljica, glagoljita, glagoljská slova", čiže hlaholika. Tento názov na pomenovanie nášho prvého písma sa dostal aj do našich učebníc, ale my budeme naše prvé písmo vytvorené Cyrilom všade nazývať iba tým pravým, pôvodným názvom - slovenským písmom.

Čo znamená „slovenské písmo“? Slovenské písmo nemá nič spoločné s dnešným latinským písmom, ktorým sa dnes písomne vyjadrujeme a ktorým sú napísané aj tieto riadky. Slovenské písmo bolo vytvorené v 9. storočí Konštantínom (Cyrilom) pre potreby vzdelaných ľudí slovenského pôvodu, aby sa mohli začať písomne dorozumievať vo svojej reči. Bolo to nové písmo, dovtedy sa nikde nevyskytujúce, vychádzajúce z gréckeho písma, keďže jeho autorom bol Cyril - Grék. Cyril však vytvoril aj celkom nové hlásky, ktoré sa nedali latinským ani gréckym písmom zaznamenať. Latinským ani gréckym písmom sa totiž nedali zapísať všetky hlásky a fonetické znaky pôvodnej slovenčiny. Tieto hlásky sa už v dnešných mnohých slovanských rečiach úplne vytratili a nevieme ich ani súčasným latinským písmom zapísať. Preto aj latinské prepisy staroslovenských textov nie sú dokonalé, pretože mnohé zvuky a hlásky slovenskej reči našich predkov sa latinským písmom nedajú vyjadriť.

Prečo teda dnes používame na Slovensku, v Čechách, v Poľsku, Chorvátsku a Slovinsku latinské písmo, ak sa s ním kedysi nedali vyjadriť všetky hlásky staroslovenčiny? Cyril vytvoril na našom území pravidlá používania starého slovenského jazyka a slovenského písma. Vlastne kodifikoval staroslovenčinu a to tak dokonale, že staroslovenčina sa razom stala uznávaným jazykom so svojimi pevnými pravidlami a jej používanie pri bohoslužbách bolo schválené aj pápežom. Na naše kraje však mala veľký vplyv západná kultúra, ktorá sa pričinila o to, že latinské písmo nakoniec celkom vytlačilo slovenské písmo. Pôvodné slovenské písmo - hlaholika sa používalo najdlhšie v Chorvátsku vo verejnom styku do 17. storočia, v cirkevnom až do 20. storočia, potom aj tu zaniklo. Chorváti prešli tiež na používanie latinského písma. V Bulharsku bolo pôvodné slovenské písmo zjednodušené a upravené ešte veľmi dávno žiakmi Cyrila a Metoda, dostalo názov „cyrilika“ na počesť Cyrila a dnes cyriliku používa veľké množstvo obyvateľov našej planéty, najmä Rusi, Ukrajinci, Bielorusi, Bulhari a Srbi, ale aj veľké množstvo neslovanského, napríklad moslimského obyvateľstva.

Cyril a Metod prišli k nám na starú Moravu v roku 863 do prostredia, kde už bolo kresťanstvo udomácnené, šírené Rímom a kde už bolo vystavaných veľa kostolov. Výkladu biblie však takmer nikto nerozumel, pretože všetko bolo v latinčine. Dovtedy naši predchodcovia nemali svoje písmo a latinské písmenká im nevyhovovali, pretože sa s nimi veľmi ťažko zapisovali mnohé slovenské hlásky, vlastne sa ani zapísať nedali. A aj dnes, keď niektoré slovanské národy (aj my, Slováci) sme nakoniec prijali latinské písmo, ako prostriedok písomného dorozumievania, museli sme si toto písmo prispôsobiť, aby sa dala písomne vyjadriť napríklad mäkkosť našej reči použitím mäkčeňov a dĺžňov. Mnohé hlásky však, ktoré sa nedali latinským písmom zaznamenať sa z pôvodnej slovenčiny jednoducho vytratili, viac sa nepoužívajú.

Vytvorenie slovenského písma Cyrilom malo pre našich predkov dejinný význam. Zásluhou Cyrila a Metoda sa do starej slovenčiny preložili všetky vtedajšie najdôležitejšie knihy a dokumenty, slovenčina sa stala štvrtým svetovým jazykom (popri latinčine, gréčtine a hebrejčine), keďže sa mohla oficiálne používať ako bohoslužobný jazyk. A s tým súviselo aj veľké kultúrne pozdvihnutie našich predkov, pretože počas mnohoročného pôsobenia Cyrila a najmä Metoda po Cyrilovej smrti na našom území, sa nešírilo iba kresťanstvo, ale aj všetky dovtedy známe vedy, jazyky a písma. Mnohí naši predkovia sa stali vysoko vzdelaní učenci, tých najlepších sa dalo narátať iba na Morave do 200, čo na vtedajšiu dobu bolo obrovské množstvo.

V dobovej literatúre napísanej slovenským písmom sa slovenčina na Morave spomína ako "náš jazyk" čo jasne znamená, že bola jazykom slovenského obyvateľstva a niektorými historikmi vytvorený termín „cirkevná slovančina“, ktorá mala byť podľa nich umelo vytvoreným liturgickým jazykom, než akým sa tu hovorilo, je úplný nezmysel. Cyril a Metod neprišli k nám preto, aby vymysleli nejaký umelý cirkevný jazyk, ktorému by nikto nerozumel. Ich úlohou bolo kodifikovať starú slovenčinu, obliecť ju do nových slovenských písmen, aby sa v starej slovenčine dalo čítať a písať. Do starej slovenčiny boli preložené najmä z gréčtiny ale aj z latinčiny mnohé bohoslužobné knihy, celé evanjeliá a žalmy, časti Nového i Starého zákona, ale vznikli aj nové originálne práce, ktoré už s cirkevnou liturgiou nemali nič spoločné. Do slovenčiny boli preložené vtedajšie právnické dokumenty, slovenským písmom boli napísané mnohé životopisy vtedajších významných osôb, vznikli rôzne úvahy a básnické diela.

Keď bol spisovný slovenský jazyk deviateho storočia konfrontovaný s vyspelou gréčtinou, stal sa z neho udivujúco dokonalý, vyspelý a kultúrny jazyk, ktorý dokázal konkurovať trom dovtedy používaným cirkevným (svetovým) jazykom: latinčine, gréčtine a hebrejčine a rímskym pápežom bol oficiálne prijatý ako štvrtý cirkevný dorozumievací jazyk. To znamená, že v stupnici kultúrnych hodnôt podľa stredovekého chápania dosiahol slovenský jazyk a slovenská kultúra ten najvyšší stupeň!

Každý dnešný slovanský národ nájde v pôvodnej starej slovenčine svoje slová, ktoré prešli do súčasných slovanských jazykov v nezmenenej forme. Spomeniem príklad, ktorý uviedol prof. Jagič vo svojom po nemecky napísanom diele o cirkevnej reči Slovenov z roku 1913: "Nech sú prekrúcané okolnosti akokoľvek, na starej Morave, aj keby jej hranice siahali len po Dunaj, muselo sa hovoriť v IX. storočí nárečím, ktoré je v základných črtách totožné so súčasnou slovenčinou." Prof.Jagič nebol slovenský nacionalista, bol Chorvát. Možno to trochu prehnal, ale pravdou je, že ako jediný národ sme si zo starej slovenčiny ponechali najčastejšie používané slová súhlasu a nesúhlasu: hej a ni (používané dnes viac na strednom a východnom Slovensku). Česi hovoria "ano, jó, ne“, Poliaci "tak", Rusi a Bulhari "da, net“, Srbi a Chorváti "jest, da, ne“ iba Slováci používajú hej, nie, ni, teda slová, ktoré nájdeme napríklad aj v staroslovenskom Evanjeliu: "vždi že slovo vaše: ei, ei i ni, ni" (nech je vždy vašou rečou: hej, hej a nie, nie). Mth. 5-37. Alebo v inom príklade: "slyšiši li, čto sii glagoljať, Iisous že reče im - ei "(počuješ, čo hovoria? Ale Ježiš riekol im - hej). Mth. 21-16.

Aká krásna bola staroslovenčina, reč našich predkov, vidieť z nasledujúceho úryvku otčenáša. Avšak terajším latinským písmom nedokážeme vyjadriť jemné rečové zvuky a hlásky, ktoré sa v staroslovenčine vyskytovali, to by sme dokázali iba zápisom v slovenskom písme, ale toto písmo by sme sa museli najskôr naučiť. Preto bude jednoduchšie uviesť staroslovenský otčenáš v nedokonalom latinskom prepise, ktorému všetci rozumieme: Otče naš, iže jesi na nebesech. Sveti se imie tvoje. Pridi ciesarstvo tvoje. Budi volia tvoja, jako na nebesi, i na zemli. Chlieb naš všedanni dažd nam danas. I odpusti nam digi naše, jakože i mi otpuštajem dlžnikom našim. I ne vavedi nas v napast, na izbavi nas ot nepriazni. Amen.

Ako vznikol názov "Slovák".

Niektorí historici (ktorí zároveň nazývajú starú slovenčinu všelijako ináč, od slovančiny po slaviančinu, pričom v autentických historický dokumentoch takéto názvy nenájdeme) sa snažia vytvárať pre obdobie 1. tisícročia rôzne umelé, neexistujúce jazyky, ako napríklad tzv. macedónštinu, alebo "macedónsku slovančinu". To vraj bola reč obyvateľov okolia Solúna v 9. storočí, ktorú ovládal aj Cyril s Metodom. Sú to nepravdivé názvy, ktoré sa v starých historických listinách nenachádzajú. Všade v originálnych historických materiáloch sa píše len o slovenskom písme, slovenskej zemi, či slovenskej reči, ktorou hovorili na starej Morave a všade inde na územiach obývaných Slovenmi v celej Európe. Názvy „slovenský“, „Slovenka“ sú veľmi starobylé, pochádzajú ešte z čias našej pravlasti, odkiaľ sa Sloveni začali rozširovať do nových európskych sídiel. My, Slováci a Slovenky sme si tento starobylý názov ponechali, čo svedčí o starobylosti nášho národa.    

V minulosti boli najlepšie diela, dokumenty a listiny celé storočia neustále ručne prepisované najmä v kláštoroch na rôznych miestach Európy. Vtedy ešte neexistovali tlačiarne, všetko sa prepisovalo ručne, čo bolo časovo veľmi náročné. Najstaršie prepisy a pôvodné diela, ktoré sa začali prepisovať sa časom stratili, rozpadli, zhoreli alebo boli aj úmyselne zničené. Podľa toho, kde boli neskoršie prepisy vyhotovené, zanášali sa do nich miestne rečové odchýlky. Veľa prepisov od 12. až do približne 17. storočia napísané v cyrilike vzniklo na dnešnej Ukrajine alebo v Rusku, kde v slovách so základom „sloven-“ bolo „v“ často mäkčené, z toho vznikol výraz "slověnský" vytvorený českými historikmi a "slovienský", ktorý prevzali slovenskí historici. Ale poznáme aj také prepisy z Ukrajiny či Ruska, v ktorých „v“ nie je mäkčené a sú prepisovateľom napísané tak, ako ich našiel v starších dokumentoch, teda "sloven-, slovenský". V dnešnej dobe sa už mäkčený výraz "slovienskij" nepoužíva ani v samotnom Rusku, všade tu nájdeme iba pôvodný správny výraz "slovenskij". Ak prepisy a diela vznikli v minulosti v Čechách, zachovali sa pôvodné výrazy so základom „sloven-“, ktoré používame až dodnes.

V starej slovenčine bolo v Čechách napísané napríklad dielo "Život kniežaťa Václava" z 10.storočia, ktoré sa dochovalo v niekoľkých prepisoch. Pôvodný originál bol napísaný niekedy po smrti kniežaťa Václava slovenským písmom v starej slovenčine, ale ten sa nezachoval. Neskoršie prepisy boli napísané v cyrilike i v slovenskom písme. Tie, ktoré sa zachovali v slovenskom písme pochádzajú zo 14.-16.storočia z Chorvátska, tie prepisy, ktoré sa zachovali v cyrilike, pochádzajú z Ruska a sú zo16.-17. storočia. V prepisoch "Života kniežaťa Václava", ktoré pochádzajú z Ruska, a je ich známych najmenej osem, sa všade vyskytuje iba forma „slovensk-“. Dôležité je však to, čo bolo zistené po jazykovej analýze týchto prepisov, a síce, že ruské prepisy boli v Rusku prepísané z predlôh, ktoré boli napísané ešte slovenským písmom pochádzajúce priamo z Čiech, teda tieto ruské prepisy sem neprišli cez Bulharsko, ako to bolo v prípade mnohých iných staroslovenských dokumentov. Ruskí mnísi mali teda pred sebou verzie „Života kniežaťa Václava“ napísané pravdepodobne ešte v slovenskom písme pochádzajúce priamo z Čiech s pôvodnými tvarmi, ktoré tak aj nechali a prepisovali ich až do 17. storočia. Väčšina českých súčasných i minulých historikov však tvar „slovenský-“ automaticky všade prekladajú ako „slovanský“, dokonca ako „český“ a v tom najlepšom prípade ako „slověnský“. Tak spúšťajú lavínu dezinformácií iba z jediného dôvodu, aby nemuseli pripustiť, že Česi tiež hovorili po slovensky, nie po slovansky alebo česky, české kniežatá sa učili slovenské písmo, nie slovanské a už vôbec nie české a hrdo sa hlásili k svojmu slovenskému pôvodu. Je to preto, lebo dnešní Česi majú obavy z toho, že uvádzaním originálnych názvov by z toho mohli historicky ťažiť dnešní Slováci. Treba však neustále vysvetľovať, že stará slovenčina bola spoločným jazykom všetkých Slovanov, z ktorej sa vyvinuli všetky dnešné slovanské jazyky. 

Vybral som originálne úryvky dvoch ruských prepisov o živote sv. Václava, kde je to uvedené ale ešte viac dôkazov o tom uvádzam v záverečných častiach tejto kapitoly pod heslom Česi hovorili po slovensky a sú slovenského pôvodu.

V týchto úryvkoch o živote sv.Václava, ktorý bol českým kniežaťom začiatkom 10. storočia sa píše, že jeho stará matka Ľudmila (ktorá osobne poznala Metoda a bola ním pokrstená) dala Václava naučiť slovenské písmo, ktoré sa naučil veľmi dobre (uvádzam úryvok prvého vybratého ruského prepisu):

„и вда єго баба своя людмила оучити книгамъ слoвєнcкым послЂдоуя оучитєлю своємоу добрЂ и навычє разоумоу всемоу въ борзЂ„  

po transkripcii do latinského písma: 

- i vda jevo baba svoja ľudmila učiti knigam slovenskym poslieduja učiteľu svoemu dobrie i navyče razumu vsemu v borzie“ - dala ho jeho stará mať Ľudmila učiť sa slovenským knihám (slovenskému písmu) podľa vzoru svojho učiteľa i naučil sa všetkému ich zmyslu dobre.

Pre porovnanie, ako sa líšili jednotlivé prepisy, uvádzam tu aj úryvok z druhého ruského prepisu pojednávajúci o tom istom, kde z Ľudmily urobili Ľudminu:

„и въда и баба своя людмина оучити книгамъ слoвєньcким по слЂдоу п и навычє разоумъ добрЂ „  

po transkripcii do latinského písma: 

 - i vda i baba svoja ľudmina učiti knigam sloveňskim po sliedu popovu i navyče razum dobrie - dala ho jeho stará mať Ľudmila učiť sa slovenským knihám (slovenskému písmu) podľa kňazského vzoru i naučil sa ich zmyslu dobre.

V ďalšom texte nášho prvého uvedeného prepisu nájdeme toto: 

„...да ащє взяшє грєчєскыя книгы и слoвєньcкыя чташє  въ  нЂ  собЂ со ради“  

po transkripcii do latinského písma: 

- da ašče vziaše grečeskyja knigy i sloveňskyja, čtaše v nie sobie soblazna radi - keď vzal grécke alebo slovenské knihy, čítal v nich bez chyby.

Veľmi podobný text nájdeme aj v druhom prepise, ktorý tu uvádzam:

„...да ащє и въя книгы и слoвєньcки п  явъ  блазна“  

po transkripcii do latinského písma: 

 - da ašče i vzmiaše i griečeskija knigy i sloveňskija pročitaše javnie bez blazna - keď vzal grécke alebo slovenské knihy, prečítal ich zjavne bez chyby.

Niektorí historici nesprávne tvrdia, že Václav sa učil slovenskú reč. Išlo však iba o slovenské písmo, ktoré sa musel naučiť, ak chcel čítať slovenské knihy, slovenská reč bola jeho materinská reč, ktorú ovládal dokonale od narodenia.

Prečo sa teda musel naučiť vládca Čiech a zbytku starej Moravy slovenské písmo? Václavova stará matka, Ľudmila, bola spolu so svojim mužom Bořivojom pokrstená Metodom, bola to veľmi vzdelaná žena a chcela, aby aj jej vnuk Václav podobne ako ona a Bořivoj zveľaďovali slovenskú bohoslužbu a slovenské písomníctvo. V tomto duchu Václava vychovávala. A slovenských cirkevných ale i necirkevných kníh bolo v 10. storočí v Čechách veľa. Navyše slovenské knihy podobne, ako latinské, mali veľkú kultúrnu hodnotu, obsahovali množstvo dôležitých údajov a informácii, ku ktorým sa dostal len ten, kto slovenské písmo ovládal. Bolo preto dôležité ovládať slovenské, latinské, prípadne aj grécke písmo zároveň, pretože taký jedinec stúpol v spoločnosti veľmi na hodnote. Málokto totiž vtedy vedel písať a málokto ovládal viacero jazykov, bolo to privilégium predovšetkým duchovenstva a predstaviteľov najvyšších spoločenských vrstiev. Václav sa samozrejme neučil slovenskú reč, bola to jeho materinská reč, pretože vtedy sa v Čechách a na Morave hovorilo po slovensky. Pripomeňme si, že slovenčina bola vtedy ešte univerzálnym jazykom všetkých Slovenov v Európe. Potvrdzujú to všetky historické dokumenty i udalosti tohoto obdobia.

Ak sa pozrieme do slovníka súčasných iných slovanských národov, zistíme, ako oni nazývajú vo svojej reči svojich dávnych predkov. Tak napríklad Chorváti a Srbi ich nazývajú „Sloven“ a „Slaven“. Termín „Slovan“ nepoznajú.

Bulhari a Rusi dnes všade vo svojich historických prácach, a je ich na tisíce, nazývajú našich slovenských predkov iba autenticky, napríklad po bulharsky: "Kliment, episkop slovenski" a po rusky "Kliment, episkop slovenskij". Teda výrazy ako Kliment slovanský alebo Kliment slovienský nepoužívajú, ale držia sa historickej reality.

Prečo sa teda u nás a v Čechách používajú výrazy ako "slovanská reč, Kliment slovanský, slovanský Devín, slovanské knieža", ktoré nezodpovedajú pôvodnej historickej realite ? V kronike Přibíka zvaného Pulkava“ zo 14. storočia, ktorá bola napísaná najprv po latinsky, potom po staročesky, nájdeme v latinskej verzii výrazy „Slowanorum“ a „lingua slovanica“. Používanie výrazov „Slovania a slovanský jazyk" má teda svoj pôvod v Čechách. V staročeštine napísaný „Život svatých Crha a Strachoty“ z roku 1495 sa uvádzajú výrazy „slovanský jazyk, slovanská reč“ a objavuje sa tu tiež výraz „Slováky“: „Svatý Crha a Strachota, bratřie vlastní z Alexandřie řecské jazyku slovanského, za času Michala ciesaře, když z daru božieho některé vlasti jako Charvaty a Slováky na vieru křesťanskú obrátili...“

Približne do 14.-15. storočia boli tvary "Slovan, slovanský" neznáme, ale odvtedy začali Česi Slovenov a všetko dovtedy slovenské nazývať "Slovanmi a slovanským" a z toho vznikli "Slováky". Od nich sme to prebrali pre mužskú časť nášho národa ako "Slovák, Slováci".

Je však zaujímavé, že pri všetkom tom rozsiahlom polemizovaní o tom, ako a kedy vznikol názov Slovák sa takmer úplne zabúda na ženskú časť našej slovenskej populácie, pri ktorej sa s pôvodným pomenovaním nášho národa nehýbalo a v našej reči pretrvalo až do súčasnosti. Naše ženy si ponechali pôvodný autentický názov - "Slovenky" od tvaru sloven-, hoci Čechmi boli tiež premenované na "Slováčky" ako v prípade mužskej časti nášho národa. Teda ak to zhrnieme tvary "Slovák, Slováčka, Slováky, Slováčky" vznikli v Čechách od slova "Slovan", ktorému predchádzal tvar Sloven. Do slovenčiny sa však z týchto českých tvarov prebralo iba pomenovanie mužskej časti nášho národa: "Slovák, Slováky(ci)". Naše ženy nevoláme "Slováčky", ale "Slovenky". Teda naše ženy si ponechali až dodnes svoj prapôvodný názov a sú práve tým dôkazom toho, že tu boli od nepamäti spolu so svojimi mužmi až doteraz a nespadli sem z neba až niekedy v 15. storočí.

Na Slovensku mnohí vzdelaní Slováci používali však ešte v 18. storočí pôvodné správne termíny, teda slovenská zem, slovenský jazyk. Vidíme to napríklad z rozsiahlych prác kamandulských mníchov z 18. storočia, ktorí preložili celú Bibliu do slovenčiny a napísali ešte objemný slovenský prekladový slovník.

Veľavravný je napríklad úryvok z Biblie, ktorý v latinskej verzii od Vulgáty z roku 1737 znie takto:

v českej svätováclavskej Biblii, ktorá bola preložená z uvedenej latinskej verzie do češtiny niekedy po roku 1737 je tento úryvok preložený takto:

"tak že sem od Jeruzaléma wůkol až k Slowanské zemi naplnil Ewangelium Krystowým"

v slovenskej kamandulskej Biblii, ktorá bola preložená tiež z tejto latinskej verzie do slovenčiny v rokoch 1756 - 1760 je tento úryvok preložený takto:

"tak že sem od Jeruzaléma okolične až do Slowénskéj zemi naplnil Evanjelium Krysta Pána"

Illiricum českí prekladatelia Biblie nazvali slovanskou zemou a slovenskí prekladatelia približne v tom istom období nazvali toto územie slovenskou zemou. Z toho jasne vidíme, že slovenským prekladateľom sa ešte v 18. storočí nepozdával termín "slovanská zem" a píšu ho správne tak, ako sa vždy v prastarých rukopisoch uvádzal teda "slovenská zem". V slovenskom prekladovom slovníku potom priamo prekladajú zemepisný názov "Illiricum" ako "slowénska a chorwátská zem, krajina" a "Illiricus" ako "slowénsky, chorwátsky".

Mnohí Slováci však ešte v 18. storočí tieto termíny zapisovali pôvodnými názvami, ale české zvraty "slovanské a Slovania" pomaly prenikali aj na Slovensko a dnes je každému Slovákovi neprirodzené nazývať naprklad Chorvátov, Rusov či Čechov Slovenmi a zaraďovať ich medzi "slovenské národy".

Historicky správnejšie je však uvádzať pôvodné výrazy a tam, kde bude treba odlíšiť rozdielnosť vekov medzi starým slovenským a súčasným slovenským, treba uvádzať výraz „staroslovenský“ alebo „stará slovenčina“. Musí nám byť pritom jasné, že tieto slová nemôžeme vždy vzťahovať iba na udalosti týkajúce sa histórie predchodcov dnešných Slovákov či Slovincov, pretože v 1. tisícročí bolo slovenské napríklad aj Bulharsko, Macedónia, Chorvátsko, Kijevská Rus, či Čechy. A všade sa hovorilo rovnakým jazykom - starou slovenčinou. Existovali síce nárečové rozdiely u Slovenov žijúcich na rôznych miestach Európy tak, ako existujú aj dnes v každom jazyku, ale tieto rozdiely boli hádam menšie, aké sú napríklad na súčasnom malom Slovensku (porovnajme napríklad dialekt Východniarov so Záhorákmi). Sloveni však všade svoju reč a svoju zem nazývali slovenskou, svoje písmo vymyslené Cyrilom nazývali slovenským a minimálne do 14. storočia sa ani v Čechách nepoužíval výraz slovanský, a seba nikto nenazýval „Slovanom“.

Uvedomujem si, že názvy „Slovan, slovanský“ sú u nás už veľmi zaužívané, a nebude všade možné presadiť pôvodné názvy. Tam, kde to však ide, budem tieto autentické historické názvy používať.

Ako sme nazývali sami seba a ako nás nazývali cudzinci.

Všetky historické materiály, ktoré sa zachovali z najstarších čias a v ktorých sa píše o nás Slovenoch, Moravanoch alebo Slovákoch sú napísané v latinčine, gréčtine, v staroslovenčine alebo v staročeštine. Ako vidíme z jednotlivých autentických úryvkov, ktoré v tejto časti uvádzam, počas existencie Moravskej ríše sa naši priami predkovia žijúci na území dnešného Slovenska a Moravy nazývali Moravania alebo moravskí Sloveni. Názov „Sloveni, Slovenky“ bol vtedy všeobecným názvom, a samostatne sa ním označovali príslušníci jednotného slovenského národa, kdekoľvek žili v Európe. Po rozpade Moravskej ríše začiatkom 10. storočia však dochádzalo k zmenám. Názov Moravania a moravskí Sloveni sa postupne vytratil, západní Moravania sa začali stotožňovať s Čechmi, alebo ich začali nazývať Moraváky, Moraváci. Východní moravskí Sloveni sa ďalej nazývali iba všeobecným názvom: „Sloveni, Slovenky“, neskôr asi od 15. storočia sa Sloveni začali nazývať „Slováky, Slováci", Slovenky však ostali Slovenkami.

Susedné neslovenské národy nevedeli našich predkov správne vysloviť ani zapísať. Tak namiesto prvej hlásky „slo-“ zapisovali po latinsky „scla-“ a vyslovovali „skla-“. Podobne boli komolené latinsky hovoriacimi národmi i iné slovenské slová napríklad Visla bola skomolená na Viscla. Navyše sa ku skomolenému základu pridávali rôzne koncovky latinského či gréckeho skloňovania. Tak sme sa do autentických dobových neslovenských dokumentov zväčša dostali pod týmito názvami:  Sclaueni, Sclaveni, Sclavini, Sclavani atď. Pápež Štefan V. oslovil v zachovanom liste Svätopluka I. ako Zventopolcus, rex Slavorum (Svätopluk, kráľ Slovenov). Arabi zase nevedeli vysloviť skla- a vznikla ďalšia skomolenina skomoleniny: „sakláb-“. Územia, kde žili naši predchodcovia, boli v latinských dokumentoch označované ako Sclauenia, Sclavia, Sclavinia, Sclavania, partes Sclavorum, Sclavensis provinciae, atď. a bolo jedno,  kde sa tieto územia v Európe nachádzali, všade nás nazývali v preklade rovnako: Slovénia, Slovenská zem. Keď posielal v roku 860 kráľ východofranskej ríše Ľudovít Nemec (843-876) kniežaťu Pribynovi do Blatnohradu list, nazval v ňom územie obývané Slovenmi ako „Slougenzin marcha“ (slovenská provincia).

Všetky tieto slová majú základný tvar "sloven-", ktorý sa u dvoch súčasných národoch (Slovákoch a Slovencoch) zachovala dodnes. Ale v Európe sa nachádzajú ešte dve oblasti, ktoré sa volajú podľa základu tohoto slova, Slavónsko a Slovácko. Slavónsko sa nachádza v súčasnom Chorvátsku, medzi Drávou a Sávou, v ktorej obyvatelia ešte v 17. storočí nazývali svoj jazyk „slovenski“. Títo obyvatelia sú starí Sloveni, medzi ktorých prišli Chorváti zo severu, ale svoje prostredie i jazyk ešte dlho nazývali slovenským. Aj samotní Chorváti nazývali svoju reč slovenskou. V českej gramatike z roku 1571 je ešte uvedený jazyk Chorvátov, Bosencov a Illyrov ako slovenský jazyk. Druhá oblasť súvisí priamo s nami, pretože sa nachádza na území bývalej starej Moravy a na území dnešnej Moravy. Je to Slovácko, ktorého centrom sú kraje okolo mesta Uherského Brodu a Uherského Hradišťa. V Uherskom Brode sa nachádza veľký závod s názvom Slovácke strojírny - Uherský Brod. Sú tu i Slovácke konzervárny, a.s. Sú to miesta, kde písali slávne dejiny naši priami predkovia, Sloveni - Moravania. Tu sa nachádzal Velehrad, centrum starej Moravy. V okolí Uherského Hradišťa sa našlo veľké množstvo archeologických pamiatok z čias starej Moravy, pozri kapitolu: „Prehľad kultúrnych centier starej Moravy“. Slováckom by sa vlastne mala dnes volať celá naša krajina, utvorením z názvu Slovák - Slovácko. Aj naša reč by sa mala nazývať slováčtina. Ale my sme si ponechali pôvodný názov - Slovensko, slovenčina a ani naše ženy názov nezmenili. Voláme ich predsa Slovenky a nie Slováčky.

Obyvateľom žijúcim na Slovácku by sme mali hovoriť Slováci, aj v anglickom jazyku sa Slovácko prekladá ako "Moravian Slovakia" a obyvateľom Slovácka sa po anglicky hovorí "Moravian Slovak", teda doslova ako "moravské Slovensko" a "moravský Slovák". Ale v skutočnosti si dnes obyvatelia Slovácka hovoria všeliako ináč, len nie Slováci, hoci ich nárečie je slovenčine veľmi príbuzné.

Nemci nazývali Slovenov aj iným názvom: Windi, Winidi, Wenedi, Winedi, Windisch. Ešte dlhú dobu, dokonca až do 20. storočia Nemci takto často označovali spoločne Slovákov aj Slovincov. Napríklad Slovenské Pravno volali Nemci „Windisch Proben“. Tento názov však vznikol omylom. Pri Baltskom mori žil v susedstve Slovenov ilýrsky kmeň Venetov, ktorý sa neskôr presťahoval na juh, do dnešného Talianska. Benátky sa nazývajú v taliančine podľa tohoto kmeňa - Venezia. A germánske kmene začali aj všetkých Slovenov omylom nazývať podľa Venetov.

Maďari zase nás Slovákov ale aj Slovincov nazývajú dodnes rovnako: Tót. A tieto slová Windisch a Tót siahajú svojim pôvodom až do 1. tisícročia, keď ešte neboli rozdiely medzi súčasnými Moravákmi, Slovákmi a Slovincami.

Približne od 15. storočia došlo však v dôsledku vývinu jazyka k zmene. Zo Slovena (Sloviena) vzniká Slovan, Slovák, Slováky, Slováci podobne, ako sa to stalo pri ostatných názvoch, napríklad Pražienin, Pražiene sa zmenilo na Pražák, Pražáky, Pražáci. Polianin, Poliane sa zmenilo na Poliak, Poláky, Poliaci atď. Nevieme presne, kedy k tejto zmene došlo, najskôr to bol postupný proces a prechodne sa určite používali aj obidve formy, až tá novšia časom úplne vytlačila tú starú. Z 15. storočia máme zachovanú prvú písomnú správu o ústupe husitských Sirotkov z roku 1431, že tiahli „do Slovák“. Pôvodný názov však nezanikol, stretávame sa s ním v prívlastkoch „slovenský“ a v názvoch „Slovensko“ a „Slovenky“.

V latinských a gréckych textoch však nenájdeme rozdiel medzi názvom Sloven - Slovák, ktorý u nás vznikol asi od 15. storočia. Po latinsky nás naďalej označovali rovnako ako predtým, najčastejšie „Sclavi“, ale existujú aj iné latinské skomoleniny medzi ktorými však niet žiadneho rozumného systému.

Činnosť Cyrila a Metoda na starej Morave bola ohromujúca a svedčí o výnimočnosti a genialite týchto dvoch ľudí. Na starú Moravu prišli v roku 863, Cyril zomrel už v roku 869 v Ríme, keď bol na návšteve u pápeža, Metod zomrel v roku 885 niekde na území starej Moravy, po jeho smrti boli slovenskí kňazi z Moravy vyhnaní. Svätopluk bol síce silný vládca, ktorý vybudoval obávanú a nezávislú Moravskú ríšu, ale nepochopil význam kultúrnej misie Cyrila a Metoda na starej Morave. Po smrti Metoda to tu išlo všetko dole vodou. Metodovi žiaci boli z Moravy vyhnaní, staroslovenčinu začala vytláčať latinčina. Po smrti Svätopluka došlo k ďalšiemu úpadku Moravy a navyše neustále výpady kočovných Maďarov dovŕšili rozvrátenie Moravskej ríše začiatkom 10. storočia. Maďari prišli do prostredia kultúrne vyspelého slovenského obyvateľstva s vlastným písmom a rozvinutým kresťanstvom. Po ich vyčíňaní ale aj po neuváženej politike Svätopluka sa slovenská liturgia uchýlila načas do kláštorov a kultúrne dedičstvo zanechané Cyrilom a Metodom sa prostredníctvom vyhnaných Metodových žiakov presunulo z Moravy do okolitých slovanských i neslovanských krajín: do Bulharska, Chorvátska, Macedónska, Čiech, Poľska, Rumunska. V mnohých z týchto krajín tu slovenské písmo a jazyk získalo veľké uznanie a podporu, časom sa stará slovenčina prispôsobila miestnym jazykovým vplyvom a neskôr sa začala nazývať bulharským, srbským, chorvátskym či českým jazykom. Časť vyhnaných Metodových žiakov odišlo do Chorvátska a Čiech, kde vykonávali západorímsky bohoslužobný obrad v pôvodnom slovenskom písme a v slovenskom jazyku. Chorváti neskôr toto pôvodné slovenské písmo vytvorené Cyrilom, začali nazývať "hlaholika". Metodovi žiaci, ktorí nakoniec našli svoj nový domov v Bulharsku, upravili slovenské písmo na jednoduchšiu formu a na počesť Cyrila, ktorý slovenské písmo vytvoril, sa začalo nazývať "cyrilika", a nazýva sa tak dodnes. Ešte dlhú dobu sa však "cyrilika" uvádzala v rôznych slovníkoch a písomnostiach ako písmo slovenského jazyka. Neskôr sa cyrilika z Bulharska rozšírila do Srbska a Ruska (Ukrajiny, Bieloruska), kde ju dodnes používa veľké množstvo slovanských i neslovanských obyvateľov. Cyrilika sa na dlhú dobu usídlila aj v neslovanskom Rumunsku (približne do 17. storočia), potom bola celkom nahradená latinským písmom a rumunčinou. Keďže Bulharsko prijalo krst od Byzancie, Metodovi žiaci tu zaviedli východorímsky bohoslužobný obrad v slovenskom jazyku (neskôr v bulharskom) a v cyrilike. Po vyhnaní Metodových žiakov zo starej Moravy po roku 885 mala stará slovenčina dve používané písma: pôvodné slovenské písmo - hlaholiku a nové, upravené písmo - cyriliku. Hlaholika sa bežne používala v Chorvátsku dokonca v osobnom styku do 17. storočia, a až do začiatku 20. storočia sa používala pri bohoslužbách v niektorých chorvátskych biskupstvách.

Pôvodné slovenské písmo sa teda už nikde na svete nepoužíva, ale vo svojej upravenej forme - cyrilike sa používa v mnohých krajinách a dorozumieva sa ňou veľké množstvo obyvateľov našej planéty.

Tam, kde slovenské písmo vzniklo a prvýkrát sa začalo používať, teda na území starej Moravy, sa vplyvom dejinných udalostí neuplatnilo a bolo vytlačené latinkou. Ale jazykovednou analýzou dobových dokumentov, napísaných pôvodným slovenským písmom (ktoré sa našli až v 19. storočí) jednoznačne vyplýva, že na územiach dnešnej Moravy, Slovenska a Maďarska sa používalo slovenské písmo ešte najneskôr na prelome 11. až 12. storočia v niektorých kláštoroch. 

Po vyhnaní Metodových žiakov z Moravy po roku 885 došlo k úpadku slovenskej vzdelanosti na Morave hoci po smrti Svätopluka v roku 894 sa jeho synom ešte podarilo na krátky čas obnoviť moravské arcibiskupstvo. Avšak tí najlepší Metodovi žiaci sa na Moravu už nevrátili, našli nové pôsobiská a svoje duchovné poslania v iných slovanských krajinách, kde si ich vysoko vážili. 

Hoci stará Morava ako vyspelý štátny útvar zanikol, nezanikli kultúrne hodnoty, ktoré tu boli vybudované počas cyrilometodskej misie. Rozvíjali sa ďalej od 10. storočia najmä v Bulharsku, v Čechách, Chorvátsku, v Kijevskej Rusi, v Poľsku, odkiaľ prichádzali slovenskí mnísi do kláštorov v Uhorsku, aby vykonávali slovenské bohoslužby v západo- alebo východorímskom obrade. Slovenské kláštory v Uhorsku sa stali na istú dobu dokonca útočiskom vyhnaných slovenských mníchov z iných krajín v časoch nepohody. Tak prišli do Uhorska v 11. storočí slovenskí mnísi zo sázavského kláštora z Čiech a tak prišiel do zoborského kláštora v Nitre Svorad - Ondrej, ktorý utekal spolu s ostatnými mníchmi pred poľským kráľom Boleslavom Chrabrým, ktorý začal potláčať slovenskú bohoslužbu v Poľsku.   

Množstvo historických dôkazov (pozri časť Česi hovorili po slovensky a sú slovenského pôvodu) jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že Česi sú slovenského pôvodu a ich reč, ktorou pôvodne rozprávali, bola slovenčina, nie slovančina. Nebola to však naša dnešná slovenčina, aj keď sa nazývala vtedy rovnako, ako dnes. Starí Česi, podobne ako starí Slováci sa nazývali aj druhým spoločným názvom: Slovenmi alebo aj Slověnmi. Prečo sa českí Sloveni začali nazývať práve menom Česi, nevieme, ale vierohodným historickým faktom je to, že v čase existencie Moravského kniežatstva Česi už existovali pod týmto názvom. České obyvateľstvo a české kraje existovali nezávisle od starej Moravy, mali svoje kniežatá, ale za panovania slovenského kniežaťa Svätopluka boli Čechy na istú dobu k Morave pričlenené.

Hoci sa Sloveni, ktorí osídlili nové územia v Európe začali nazývať aj iným názvom (podľa názvu miesta, kam prišli alebo podľa iných historických názvov, napríklad Česi, Moravania, Bulhari, Rusi atď.), ich reč ostala všade rovnaká, rozprávali slovenským jazykom. Ako to ukazujem v ďalších častiach tejto kapitoly, stará slovenčina bola aj pôvodným jazykom Čechov až do konca minimálne 12. storočia a týmto jazykom sa vyjadrovali aj písomne po preniknutí slovenského písma do Čiech zo starej Moravy. 

Rozvoj slovenského jazyka, slovenského písma a slovenskej bohoslužby však ani v Čechách, na Morave či v Uhorsku nemalo takmer žiadnu podporu od Ríma a rímskych pápežov, naopak, bola neustále zakazovaná a jej prežitie až do 12. storočia a jej čiastočné vzkriesenie v Čechách v 14. storočí bolo spôsobené tým, že prostí ľudia, ale i mnohí z vysokopostavenej vládnucej vrstvy slovenskú bohoslužbu vyžadovali. Z historických dokladov vieme, že ešte za vládnutia mocného Svätopluka, keď boli Česi pokrstení Metodom, prišli slovenskí duchovní do Čiech šíriť kresťanstvo a po smrti Metoda, keď boli učeníci z Moravy neuvážene vyhnaní, časť z nich našla útočište v Čechách. Tu vychovali nové pokolenia slovenského duchovenstva, ktoré tu úspešne pôsobilo celé nasledujúce obdobie. Stalo sa tak, že v 10. i v 11. storočí bola slovenská bohoslužba v Čechách a v Prahe hlavnou bohoslužbou, ktorá zatienila aj bohoslužbu latinskú. Niektorí českí panovníci chceli dokonca slovenskú reč, písmo a bohoslužbu znovu povýšiť na úroveň, akú mala za čias Metoda počas starej Moravy. Napríklad Vratislav II. žiadal v roku 1080 pápeža, aby slovenskú bohoslužbu v Čechách uznal za oficiálnu, ale dostal zamietavú odpoveď. Slovenská bohoslužba v Čechách a v západnej časti bývalej Moravy bola však v 10. storočí tak zaužívaná, že sa nedala vykoreniť len tak nejakým zákazom a preto sa uskutočňovala naďalej, hoci neoficiálne.

Keď teda stará Morava začiatkom 10. storočia zanikla, slovenské písmo a slovenská bohoslužba sa ešte udržali v priebehu 10. a 11. storočia v nových štátnych útvaroch, v Čechách a v Uhorsku zásluhou slovenského duchovenstva, ale aj zásluhou niektorých českých, či uhorských panovníkov, ktorí ju v Čechách a v Uhorsku podporovali, snažili sa ju udržať, alebo ju aspoň nezakazovali. Slovenské (moravské) obyvateľstvo západnej časti starej Moravy po jej zániku sa postupne stalo súčasťou českého kráľovstva, ale v tej dobe neboli ešte jazykové ani iné rozdiely medzi moravskými a českými Slovenmi, preto pre moravských Slovenov neznamenalo pripojenie zbytku Moravy k českému kniežatstvu ako niečo nenormálne. Moravania to nepociťovali ako násilie, dokonca si možno aj želali stať sa súčasťou nového silného slovanského zoskupenia. Dnes súčasní Moraváci hovoria po česky, ale nie preto, že boli "počeštení", ale preto, že sa pôvodná slovenská reč Moravanov i Čechov rozvíjala v tomto regióne vlastnou cestou a neskôr sa začala nazývať češtinou podľa názvu väčšiny českého obyvateľstva, ktoré tento priestor obývalo. Podobne sa to udialo aj v iných krajinách.

Doposiaľ boli zistené tri historické zdroje, z ktorých jednoznačne vyplýva, že kultúrne hodnoty, ktoré sa zrodili počas pôsobenia Cyrila a Metoda na starej Morave, boli rozšírené do Čiech ešte za života Metoda a že Česi prebrali štafetu v rozvíjaní moravského kultúrneho dedičstva po zániku starej Moravy začiatkom 10. storočia. V týchto troch historických zdrojoch, spisoch, ktoré vznikli v 10. storočí, sa obhajuje používanie slovenskej bohoslužby v Čechách a priamo sa tu autori hlásia ku kultúrnym odkazom starej Moravy. Slovenská bohoslužba bola v Čechách po zániku starej Moravy značne rozšírená a obľúbená a tieto spisy boli napísané na obranu slovenskej bohoslužby proti prenikaniu latinčiny a latinských duchovných do Čiech, ktorí sa snažili slovenskú bohoslužbu v Čechách a na Morave zlikvidovať.

Takýmto prvým známym dielom je v latinčine napísaná práca, ktorej historici dali názov „Diffundente sole“, pretože týmito slovami práca začína. Niektorí historici sa čudujú, prečo bol spis napísaný po latinsky. Možno existovala aj staroslovenská verzia napísaná slovenským písmom, ale zo samotných zachovaných historických záznamov vieme, že staroslovenské písomné pamiatky boli veľakrát ničené pod nátlakom latiníkov a preto sa mnohé nezachovali. Hlavným dôvodom, prečo sa písali diela po latinsky, pričom sa v nich obhajuje slovenská bohoslužba, slovenský jazyk a slovenské písmo je ten, že tieto listiny boli určené pre latinských cirkevných hodnostárov, aby mohli pochopiť dôvody, pre ktoré je slovenská bohoslužba v Čechách žiadúca. Aj Cyril, Metod či Rastislav alebo Svätopluk museli s pápežom komunikovať v latinčine. Slovenské texty boli určené výlučne iba pre duchovných slovenského pôvodu. 

Dielo „Diffundente sole“ bolo napísané neznámym autorom v 10. storočí, niekedy v období, keď sa zakladalo pražské latinské biskupstvo. Praha sa stala biskupstvom v roku 973 a jeho prvým biskupom sa stal saský mních Detmar, ktorý bol pražským biskupom do svojej smrti v roku 982. O Detmarovi máme údaj u českého kronikára Kosmasa, že dokonale ovládal slovenský jazyk, čo bola podmienka, aby mohol byť pražským biskupom. V prvých troch kapitolách spisu "Diffundente sole" autor rozvádza záslužnú činnosť Cyrila pri pokrstení Moravy a zavedení slovenského jazyka i písma pri bohoslužbách. Píše sa tu o všetkých známych udalostiach, ktoré autor spisu „Diffundente sole“ prebral z iných, ešte starších staroslovenských diel. Spomína sa tu činnosť Cyrila a Metoda na Morave, ich prekladanie rôznych latinských, či gréckych textov do starej slovenčiny, vytvorenie slovenského písma Cyrilom až po obhájenie zavedenia slovenskej bohoslužby v našich krajoch u pápeža. Autor tu zvlášť vášnivo obhajuje používanie slovenského jazyka a písma pri bohoslužbách a v cirkvi vôbec. Zdôrazňuje pritom známu skutočnosť, že používanie slovenčiny v krajoch, kde pôsobil Cyril a Metod v 9. storočí bolo schválené samotným pápežom. Odvoláva sa pritom na ešte starší, doposiaľ nenájdený spis s názvom „Privilégium cirkvi moravskej“, v ktorom sa zdôrazňovalo, že používanie slovenskej bohoslužby na starej Morave bolo zastrešené samostatnou nezávislou moravskou cirkvou na čele ktorej stál arcibiskup Metod a že toto privilégium bolo schválené samotným Rímom a rímskymi pápežmi Hadriánom II. a Jánom VIII. Nezachovaný spis „Privilégium cirkvi moravskej“ pokladáme za druhý historický prameň, na ktorý sa odvolávali českí cirkevní duchovní pri obraňovaní používania slovenskej bohoslužby v Čechách. Hoci sa nezachoval, hlavné myšlienky tohoto spisu poznáme, pretože boli prevzaté do spisu „Diffundente sole“.

V spise „Diffundente sole“ sa dozvedáme aj iné dôležité údaje. O Svätoplukovi sa tu píše, „že bol veľmi mocný, takmer ako cisár, majúci pod sebou veľmi rozsiahle kráľovstvo“. Píše sa tu o českom kniežati Bořivojovi, ktorý bol pokrstený Metodom spolu s tridsiatimi svojimi veľmožmi v Svätoplukovom sídle na Morave. Z Moravy boli potom vyslaní moravskí cirkevní duchovní do Čiech na čele s kňazom Kaichom. Neďaleko Prahy, v Levom Hradci potom Bořivoj spolu s Kaichom a jeho sprievodom založili kostol slovenskej bohoslužby ku cti sv. Klimenta. Ďalej sa tu dozvedáme, že v čele moravskej cirkvi stál moravský arcibiskup Metod, ktorému bolo podriadených sedem biskupov a biskupstiev. Je to naozaj veľký počet a mnohí historici tomu neveria. Nezachovali sa, bohužiaľ, žiadne presnejšie údaje, kde sa všetky tieto biskupstvá nachádzali, s úplnou istotou vieme len o jedinom biskupstve, kde presne bolo, o nitrianskom, pretože sa priamo spomína v mnohých dokumentoch. Ale z iných historických zdrojov je možné naozaj usúdiť, že v moravskom arcibiskupstve boli viac ako tri biskupstvá a teda, že ich skutočne mohlo byť až sedem.

Tretí známy historický prameň, ktorý obraňuje používanie slovenskej bohoslužby v Čechách a podáva nám správy, ktoré sa udiali na starej Morave a v Čechách počas existencie a po zániku starej Moravy, pochádza z obdobia, keď sa v roku 982 stal druhým pražským biskupom kňaz Vojtech. Najstarší prepis tohoto diela sa zachoval v rukopise pražskej kapitoly z rokov 1320 -1343. Toto ucelené dielo v latinčine napísal český mních Kristián a zhrnul v ňom všetky dovtedy známe historické okolnosti a údaje. Spomína tu život a umučenie českého kniežaťa Václava a jeho starej matky Ľudmily. V diele však rozvádza aj udalosti, ktoré sa stali v Čechách a na starej Morave v ešte staršom období. Obsahovo je celá práca Kristiána opakovaním a často i doslovným prevzatím textov zo starších predlôh, ktoré boli napísané v starej slovenčine slovenským písmom alebo v latinčine. Napríklad pokrstenie českého kniežaťa Bořivoja moravským arcibiskupom Metodom prevzal Kristián zo spomínaného staršieho diela „Diffundente sole“.

Kristiánovou prácou sa budeme zaoberať podrobnejšie, pretože nám prezrádza, čo sa dialo v Čechách koncom 10. storočia a v akom vzťahu tu bola slovenská bohoslužba k bohoslužbe latinskej. Kristián týmto dielom spojil históriu Čiech s kultúrnou históriou starej Moravy, odkiaľ sa slovenský cirkevný obrad dostal do Čiech. Prácu Kristián napísal niekedy až po tom, ako sa stal v roku 982 pražským biskupom Vojtech, jeho príbuzný z rodu Slavníkovcov. Kristián patril medzi "vyššie vrstvy" pretože bol syn Boleslava I. a brat Boleslava II.

Bol druhý pražský biskup Vojtech odporcom alebo ochrancom slovenskej bohoslužby? Z diela Kristiána vyplýva, že Vojtech bol jednoznačne ochrancom slovenskej bohoslužby v Čechách. Mních Kristián napísal svoje dielo na popud samotného biskupa Vojtecha a za jeho pomoci, teda Vojtech si dobre uvedomoval svoju príslušnosť k slovenskému rodu a vedel, že slovenská bohoslužba je výborný prostriedok na rýchle šírenie kresťanstva v Čechách. Kristián napísal k práci prológ (úvod) venovaný biskupovi Vojtechovi, kde prezrádza, že Vojtech je jeho príbuzný a že dielo napísal preto, lebo mu to dal Vojtech za úlohu. Kristián v závere tohoto prológu Vojtecha žiada, aby sám opravil alebo vymazal to, čo sa mu bude zdať v diele nesprávne, aby potvrdil správnosť údajov a pričinil sa o to, aby sa táto práca v jeho biskupstve (to je v Čechách a na územiach bývalej starej Moravy) prepisovala a mohla tu byť čítaná. Teda jednalo sa o závažný cirkevný dokument, kde sa nemohlo uvádzať niečo, s čím by sa úplne nestotožňovala česká cirkev tej doby. Je teda zaujímavé, že v celej Kristiánovej práci nenájdeme zmienku o pokrstení Čechov latinskými duchovnými, naopak, podrobne tu rozvádza činnosť Cyrila a Metoda na starej Morave a tiež pokrstenie prvého historicky doloženého českého kniežaťa Bořivoja Metodom. Stalo sa to vtedy, ako píše Kristián: „keď Bořivoj prišiel k svojmu vojvodovi čiže kráľovi Svätoplukovi na Moravu, ktorý ho prijal láskavo a zároveň s ostatnými ho pozval na hostinu.“ Kristián podrobne opisuje aj víťazný boj Cyrila a Metoda o zavedenie slovenskej bohoslužby na starej Morave a ako som už spomenul, z práce jasne vyplýva, že Kristián jednoznačne prisudzuje pokrstenie Čechov Metodovi za výdatnej pomoci Svätopluka, moravského kráľa. A toto bol oficiálny cirkevný dokument schválení najvyšším cirkevným hodnostárom v Čechách, biskupom Vojtechom, ktorý ho schválil, rozširoval a doporučoval k čítaniu!

Podľa Kristiánovej práce, aj podľa ešte staršieho dokumentu „Diffundente sole“ je knieža Bořivoj prvým českým kniežaťom, ktorý prijal kresťanský krst od Metoda spolu so svojou ženou Ľudmilou, s ktorou rozširoval kresťanstvo v Čechách prostredníctvom slovenského cirkevného obradu. Keď sa Bořivoj vrátil z Moravy do Čiech, na hradisku, ktoré sa volalo Levý Hradec (neďaleko od Prahy severným smerom), dal vystavať kostol slovenského obradu na počesť sv. Klimenta. Zasvätenie tohoto kostola sv. Klimentovi je ďalším dôkazom, že Čechy boli pokrstené Metodom, pretože sv. Klimentovi zasväcoval kostoly Metod a jeho žiaci ako spomienka na obdobie, keď Cyril a Metod priniesli do Ríma nájdené ostatky tohoto bývalého pápeža a mučeníka. Z Kristiánoveho textu sa ďalej dozvedáme o tom, že Česi sa bránili zanechať svoje pohanské zvyky a Bořivoja odmietli pre jeho zavádzanie nového kresťanského učenia v Čechách. Bořivoj musel opustiť Čechy a na nejaký čas sa uchýliť znovu k Svätoplukovi a Metodovi, kde ho Metod naďalej vyučoval v kresťanskej viere až do doby, keď sa v Čechách pomery ukludnili. Bořivoj sa vrátil a založil ďalší kostol slovenského bohoslužobného obradu zasvätený Panne Márii v samotnej Prahe. Pravdepodobne boli zakladané aj mnohé iné kostoly slovenského obradu v Čechách, ale údaje o tom sa doposiaľ nezachovali. Z rôznych nepriamych dôkazov sa však dá predpokladať, že i mnoho ďalších kostolov a kláštorov v Čechách bolo slovenských, alebo že v nich aspoň popri latinskom obrade existoval aj obrad slovenský. Slovenský kresťanský obrad sa teda stal legitímnym náboženstvom v Českej zemi a pretrval až do 12. storočia a v storočí 14. bol znova čiastočne oživený.

Po smrti Bořivoja jeho synovia Spytihnev a Vratislav pokračovali v šírení kresťanstva a slovenskej bohoslužby v Čechách. Ale po smrti Svätopluka, keď stará Morava bola oslabená, Spytihnev a Vratislav využili situáciu, aby sa vymanili spod nadvlády Moravanov, požiadali Nemcov o pomoc, ktorí im s radosťou túto pomoc poskytli. Odtrhnutie Čiech od Moravy však neznamenalo zánik slovenskej bohoslužby a slovenského písma v Čechách a ani nemohlo. Stala sa práve celkom opačná vec. Stará Morava postupne zanikla, ale v Čechách sa slovenské písmo a slovenský bohoslužobný obrad rozvíjal ďalej, napriek tomu, že Čechy po zániku starej Moravy a moravského arcibiskupstva nemali do roku 973 ani len svoje biskupstvo. Do Čiech mali síce latinskí duchovní voľný vstup a ich činnosť bola oficiálne podporovaná Rímom, museli sa však podriadiť existujúcej skutočnosti, že totiž slovenská bohoslužba bola v Čechách veľmi rozšírená a vyžadovaná. Preto aj prvý pražský biskup v roku 973, ktorý nebol slovenskej národnosti, musel dokonale ovládať slovenský jazyk.

Ďalším dôkazom toho, že biskup Vojtech musel slovenskú bohoslužbu priamo podporovať je uvedenie jeho mena v slovenskom kláštore na Slovanoch v Prahe, ktorý založil Karol IV. v 14. storočí. Tu je uvedený spolu s ostatnými svätcami slovenskej bohoslužby so sv. Cyrilom a Metodom, sv. Prokopom a Jeronýmom. V 14. storočí sa vedelo veľmi dobre o zásluhách biskupa Vojtecha, ktorý v 10. storočí šíril slovenskú bohoslužbu v Čechách, preto ho tak vysoko postavili až na úroveň Cyrila a Metoda. Keby Vojtech slovenskú bohoslužbu v Čechách potlačoval a bol jej odporcom, určite by ho nezapísali spolu s Cyrilom a Metodom ako ochrancu novozaloženého slovenského kláštora a slovenského cirkevného obradu v Prahe.

Ale poznáme aj iné historické okolnosti, ktoré prezrádzajú, že Vojtech nebránil rozvoju slovenskej bohoslužby v Čechách a dokonca, že ju priamo podporoval. Vojtech založil v Čechách v roku 993 prvý mužský benediktínsky kláštor v Břevnove. Do tohoto kláštora prišli talianski benediktínski mnísi, ale opátom kláštora sa stal Vojtechov príbuzný Radla-Anastasius, a prišiel sem aj Vojtechov príbuzný, už spomínaný mních Kristián. Radla-Anastasius je uvedený v listine panovníka Ota III. z roku 1001 doslova takto (hoci Radla v tom čase už bol v Uhorsku): „Anastasius, abbas monasterii b. Marie Sclavensis provinciae“, čo v preklade znamená: „Anastasius (Radla), opát kláštora Panny Márie slovenskej provincie (oblasti)“. Čo táto poznámka „slovenskej oblasti“, znamená ? Dá sa to vysvetliť dvojakým spôsobom. Buď sa tým myslelo to, že tento benediktínsky břevnovský kláštor leží na slovenskom území. Všetkým bolo pritom jasné, že kláštor bol v Čechách, ale táto poznámka mohla znamenať známu skutočnosť, že o Čechách sa vtedy ešte hovorilo ako o slovenskom území a slovenskej zemi, pretože tu žili českí Sloveni. Ale poznámku možno vysvetliť aj tak, že sa myslelo na slovenskú provinciu z hľadiska cirkevného začlenenia, teda, že sa v tomto kláštore uskutočňoval slovenský bohoslužobný obrad. A máme i ďalšie nepriame historické doklady, ktoré nám túto skutočnosť potvrdzujú. V roku 995 došlo v Čechách ku krvavému prevratu a prenasledovaniu príslušníkov rodu Slavníkovcov, ku ktorému patril aj pražský biskup Vojtech, opát břevnovského kláštora Radla-Anastasius a mních Kristián. Slavníkovskí mnísi břevnovského kláštora museli utiecť do Poľska, a medzi nimi boli aj tzv. „piati bratia“, ktorí v Poľsku zomreli mučeníckou smrťou. Je zaujímavé, že neskôr, po založení slovenského kláštora v Sázave v roku 1032 boli zostatky týchto „piatich bratov“ prenesené a uložené v oltári sázavského kláštora. Keďže v sázavskom kláštore pôsobili slovenskí mnísi, ktorí zveľaďovali slovenskú bohoslužbu, do oltára si vložili s najväčšou pravdepodobnosťou zostatky mníchov slovenského obradu, akými boli aj oni sami. Znamenalo by to teda, že títo mnísi spolu s Radlom šírili kresťanstvo prostredníctvom slovenskej bohoslužby, dôležité je v tejto súvislosti poznamenať, že Radla bol slovenskej národnosti a stal sa prvým arcibiskupom Uhorska so sídlom v Ostrihome. Prečo Rím súhlasil s tým, aby tak významnú funkciu v Uhorsku zastával mních slovenského pôvodu a slovenského obradu rozoberám na inom mieste (pozri časť: Začlenenie Slovenska (východnej časti starej Moravy) do Uhorského kráľovstva v kapitole Počiatky rozmach a zánik starej Moravy)

Je teda jasné, že koncom 10. storočia biskup Vojtech a tým i ostatné duchovenstvo v Čechách nemohlo byť voči slovenskej bohoslužbe zaujaté, nemohli ju zakazovať, naopak, podporovali ju a bojovali za ňu, hoci pražské biskupstvo patrilo pod latinské rezenské arcibiskupstvo. Je tiež jasné, že slovenská bohoslužba v Čechách nebola rezenským arcibiskupstvom a nakoniec ani samotným Rímom a pápežmi oficiálne povolená, ale vedelo sa o nej, latinskí cirkevní hodnostári ju museli trpieť, pretože iba tak sa tu mohla upevňovať kresťanská viera podľa západorímskeho cirkevného obradu a teda pod taktovkou Ríma.

Jedným z veľkých centier slovenského písomníctva a slovenskej kresťanskej kultúry v Čechách bol slovenský benediktínsky kláštor na Sázave neďaleko Prahy, ktorý založil v roku 1032 mních Prokop a zároveň sa stal jeho prvým opátom. Niektorí historici usudzujú, že sázavský kláštor mal nejakú súvislosť s predošlým benediktínskym kláštorom břevnovským, ktorý založil ešte pražský biskup Vojtech v roku 993. Alebo ináč povedané, benediktínske kláštory boli známe tým, že v niektorých z nich buď s určitosťou alebo v ostatných aspoň s menšou istotou pôsobili mnísi slovenského obradu. Niektorí historici dokonca automaticky prisudzujú benediktínskym kláštorom tej doby v Čechách, na Morave a v Uhorsku slovenský bohoslužobný obrad aj keď o tom neexistujú konkrétne dôkazy. V Čechách sa v 10. a 11. storočí nachádzalo ešte veľa iných miest, kde sa používala slovenská bohoslužba a slovenské písomníctvo, ale o týchto miestach sa nezachovali priame historické dokumenty v takom rozsahu, ako je to v prípade benediktínskeho kláštora na Sázave.

Sázava sa nachádza v centre Čiech len asi 30 kilometrov od Prahy. V Sázavskom kláštore pôsobili slovenskí mnísi ovládajúci slovenské písmo a podľa niekoľkých historických záznamov sa Prokop naučil slovenské písmo, ktoré kedysi vynašiel Cyril, na Vyšehrade. Neuvádza sa síce na ktorom Vyšehrade, ak by to bol pražský Vyšehrad, znamenalo by to, že tu v jadre Čiech musela pôsobiť silná staroslovenská škola, ktorá tu vznikla ešte za čias Metoda alebo sa sem presunula po zániku starej Moravy. Je však zarážajúce, že o tom nemáme viac údajov v historickom materiály. Ak totiž na pražskom Vyšehrade „kvitla povestná škola jazyka slovenského“, ako je to zapísané v historických dokumentoch, museli tu pôsobiť viaceré veľké osobnosti, pokračovatelia školy Cyrila a Metoda zo starej Moravy, o ktorých by sa určite písalo ešte viac ako o Sázavskom kláštore a o svätom Prokopovi. S istotou vieme, že až české knieža Vratislav II. (1061-1092) založil v Prahe na Vyšehrade „povestnú školu jazyka slovenského“, ale to už Prokop dávno nežil. Nevieme však, či aj predtým sa na pražskom Vyšehrade nevyskytovala nejaká silná škola slovenského písomníctva, o ktorej ale nemáme žiadne údaje. Ale ani o tejto „povestnej škole jazyka slovenského“, ktorú založil Vratislav II. nič bližšie nevieme. Ale už len to, že existovala a rozvíjala slovenské písomníctvo pod záštitou českého kniežaťa veľa znamenalo.

Niektorí historici však usudzujú, že sa jedná o Vyšehrad dunajský nachádzajúci sa na krásnom mieste nad Dunajom medzi dnešným Štúrovom a Budapešťou, kde žilo veľa starých Slovákov v časoch Moravského kniežatstva a ešte dlhé storočia po jeho zániku. Dodnes sa tento Vyšehrad nazýva aj v maďarčine Vyšegrád. O dunajskom Vyšehrade vieme, že tu bol založený kláštor východného obradu za panovania uhorského kráľa Ondreja I. (1046-1060). Sem sa uchýlili s najväčšou pravdepodobnosťou sázavskí mnísi spolu s budúcim českým kniežaťom Vratislavom II. keď boli z Čiech vyhnaní.

Uhorský kráľ Ondrej I. žil predtým nejakú dobu ako utečenec v Kyjeve a tam bol aj pokrstený cirkvou východného obradu. V Kyjeve si našiel aj svoju manželku, ktorá bola dcérou ruského veľkokniežaťa Jaroslava (1036-1054). Keď sa Ondrej I. vrátil do Uhorska, založil dva kláštory východného obradu, jeden v Tihany zasvätený sv. Anianovi, druhý na spomínanom Vyšehrade, zasvätený sv. Ondrejovi. Do kláštora na Vyšehrade prišli ruskí mnísi, ktorí používali slovenskú bohoslužbu východného (byzantského) obradu. Vidíme, že uhorský kráľ Ondrej I. sa dôverne poznal s ruským kniežaťom Jaroslavom, jeho dcéru si vzal za manželku, bol pokrstený na dvore Jaroslava v Kyjeve, kde sa vykonávali bohoslužby v slovenskom jazyku vo východnom obrade, musel teda dokonale ovládať aj starú slovenčinu. Keď sa Ondrej I. stal uhorským kráľom, zakladal kláštory, ktoré neboli latinské pretože sa v nich vykonávali obrady v staroslovenčine a v gréčtine. Prijal vyhnaných slovenských mníchov z Čiech a tiež poskytol útočište budúcemu českému kniežaťu Vratislavovi II. Keď sa Vratislav II. stal vládcom Čiech, všemožne podporoval slovenský jazyk, písmo a slovenskú bohoslužbu v Čechách a jeho brat Oto, ktorý bol údelným kniežaťom Moravy si vzal za ženu dcéru kráľa Ondreja I. Teda uhorský kráľ Ondrej I. mal manželku slovenského pôvodu a svoju dcéru dal kniežaťu slovenského pôvodu, zakladal kláštory, kde sa bohoslužby konali v starej slovenčine a ktoré boli naplnené slovenskými mníchmi. Aký to bol teda maďarský kráľ, ako to uvádzajú niektorí "historici" najmä maďarskí ? Stará slovenčina sa rozozvučala na Vyšehrade nad Dunajom ešte v 11. storočí vďaka podpory Ondreja I. Kde bola vtedy maďarčina ? V maďarskom jazyku sa ešte veľmi dlho žiadne obrady nevykonávali ani sa po maďarsky nič nezapisovalo. Maďari sa v tejto dobe ešte iba priúčali kresťanskym zvykom od Slovenov a v rukách držali symbol kresťanov východného obradu - byzantský dvojkríž, ktorý bol na starej Morave v predošlom období veľmi rozšírený. Tak sa tento symbol, prinesený Cyrilom a Metodom na starú Moravu dostal aj do uhorského kráľovského znaku a tak tam ostal aj v súčasnom slovenskom aj v maďarskom štátnom znaku až dodnes. Byzantský dvojkríž vsadený do trojvŕšia symbolizuje úspešnú cyrilometodskú kresťanskú misiu u nás, v slovenských krajoch v 9. storočí a v tejto kultúrnej misii pokračovali naďalej aj pomaďarčení panónski Sloveni - Maďari v neskoršom období.

Z historických spisoch sa dozvedáme, že Prokop sa stal na Vyšehrade kanovníkom, potom prijal rúcho sv.Benedikta a odišiel do svojho rodného kraja na Sázavu. Tu za podpory českého kniežaťa Břetislava (1034-1055) založil kláštor, zomrel v roku 1053 a po jeho smrti sa stal opátom jeho synovec Vít. Po smrti kniežaťa Břetislava I., jeho syn Spytihnev II. (1055-1061) vyhnal svojho brata Vratislava II., opáta Víta i ostatných slovenských mníchov z Čiech preč. A oni všetci odišli do Uhorska, kde bolo veľa slovenských kláštorov, dokonca sa nové zakladali hoci neboli slovenské oficiálne. Boli východného obradu, byzantské alebo grécke, lenže mnísi boli grécki aj slovenskí a udržiavala sa tu aj slovenská bohoslužba. Uhorsko totiž nebolo nikdy Maďarsko, ako sa nám to dnes neustále podsúva. Veď pohanskí Maďari tvorili len menšinu celkového počtu prevažne slovanského obyvateľstva, ktoré bolo už dávno pokrstené, navyše uhorskí králi ešte v 12. storočí taktizovali v politickej orientácii medzi západnou a východnou duchovnou sférou. Napríklad ešte aj uhorský kráľ Belo III., vychovaný na byzantskom dvore sa usiloval o spojenectvo s pravoslávnou Byzanciou v druhej polovici 12. storočia, aby sa tak vyhol silnému vplyvu Ríma a rímskeho pápeža na jeho kráľovstvo. Preto sa v Uhorsku ešte stále zakladali nové kláštory východného obradu, ktoré nepotlačovali slovenskú bohoslužbu, naopak, podporovali ju. Dokazuje to aj záznam v Helmoldskej kronike Slovenov, ktorá bola napísaná v druhej polovici 12. storočia. Táto kronika zaznamenáva najmä históriu polabských Slovenov, ale sú tu spomenuté aj ostatné krajiny. Uhorsko tu Helmold zaradil medzi slovanské krajiny a po stránke cirkevnej o Uhorsku píše, že je tu viac rozvinutý obrad východný, byzantský, ako západný, teda rímsky. O obyvateľoch Uhorska píše, že sa svojim jazykom ani vzhľadom nijak neodlišujú od obyvateľov ostatných slovanských krajín. 

Historický materiál neuvádza presne miesto v Uhorsku, kam slovenskí sázavskí mnísi prišli po ich vyhnaní z Čiech, ale ak predpokladáme, že prvý sázavský opát Prokop predtým dlhšiu dobu pobudol na dunajskom Vyšehrade, kde bol vyučený v slovenskom bohoslužobnom obrade, kontakty sázavského kláštora s Vyšehradom ostali tesné. Museli by sme však pripustiť, že na dunajskom Vyšehrade bol kláštor staroslovenského obradu ešte pred panovaním uhorského kráľa Ondreja I. pretože uhorský kráľ Ondrej I.(1046-60) založil na Vyšehrade pri Dunaji kláštor východného obradu len krátko predtým, ako do Uhorska v roku 1056 utiekli sázavskí mnísi s Vratislavom II. Je známe, že v okolí dunajského Vyšehradu v kraji Pleš žilo veľa starých Slovákov dlhú dobu aj v nasledujúcich storočiach, ktorí bohoslužby v staroslovenčine vyžadovali.

O kontaktoch sázavského kláštora s ruskou cirkvou svedčí skutočnosť, že v sázavskom kláštore boli do jedného oltára v roku 1093 uložené ostatky dvoch ruských svätcov, Borisa a Gleba, ktorých ruská cirkev prehlásila za svätých v roku 1072. Sem sa dostali buď priamo z Kyjeva, ale mohli sa sem dostať aj prostredníctvom kláštora na Vyšehrade, kde pôsobili ruskí mnísi od založenia kláštora za panovania uhorského kráľa Ondreja I. (1046-1060) až do roku 1214. Tu pravdepodobne našli sázavskí mnísi s opátom Vítom na šesť rokov svoj druhý domov, keď boli v roku 1055 vyhnaní z Čiech.

Slovenskí mnísi s opátom Vítom a s kniežaťom Vratislavom II. sa čoskoro vrátili späť z Uhorska do Čiech a na Sázavu, hneď po smrti Spytihneva II. v roku 1061. Na kniežací trón v Čechách nastúpil Vratislav II. (1061-1092), ktorý hneď začal podporovať slovenský cirkevný obrad a slovenský sázavský kláštor. Rím však nemal záujem podporovať na svojom cirkevnom teritóriu iný cirkevný jazyk, ako latinský. Zachoval sa nám list od pápeža Rehora VII. z roku 1080 adresovaný českému kniežaťu Vratislavovi II., kde sa zakazuje bohoslužobný cirkevný obrad v slovenskom jazyku a písme v Čechách. Z listu vyplýva, že Vratislav II. zaslal predtým pápežovi list (nezachoval sa) so žiadosťou o povolenie vykonávať slovenské bohoslužby v Čechách, pretože vykonávanie slovenského obradu v Čechách vyžadoval samotný ľud. V pápežovom liste pre Vratislava II. sa dočítame toto: „Pretože nás tvoja vznešenosť žiadala, aby sme povolili celebrovať služby božie vo vašej zemi v slovenskom jazyku, vedz, že tvojej žiadosti nemôžeme vyhovieť...Bohu všemohúcemu sa zapáčilo, aby písmo sväté zostalo v niektorých miestach temné, pretože keby bolo jasné komukoľvek, mohlo by byť znevážené, či uvedené na posmech alebo by z nepochopenia niektorých ľudí priemerných duševných schopností mohlo priviesť do omylu...pretože predtým cirkev prehliadala mnohé veci, ktoré neskôr, keď sa kresťanstvo upevnilo a náboženstvo vzrastalo, svätí otcovia po hlbokom preskúmaní opravili. Preto autoritou svätého Petra zakazujeme to, čo vaši ľudia tak nemúdro vyžadujú, a nariaďujeme, aby si tejto nemúdrosti odporoval všetkou svojou silou na počesť Boha všemohúceho.“ Počínanie pápeža vyslovene odporuje tomu, čo sa píše vo svätom Písme, kde je uvedené, aby všetci ľudia chválili Boha svojim jazykom.

Vratislav II. aj napriek pápežovmu zákazu podporoval slovenský cirkevný obrad a slovenské písomníctvo v Čechách naďalej. Ale už jeho syn Břetislav II. zase slovenskú bohoslužbu zakázal a opáta sázavského kláštora Božetěcha s mníchmi opäť z kláštora vyhnal v roku 1096 a „ich slovenské knihy boli rozmetané a zničené“, ako je zaznamenané v historických materiáloch. Ako vidíme, existencia slovenského cirkevného obradu v Čechách závisela výlučne od politickej a duchovnej orientácie daného českého kniežaťa. Pritom sa jednalo o jednu rodinu, v ktorej syn celkom ináč rozmýšľal a konal ako otec a dokonca boli veľké názorové nezhody aj medzi samotnými súrodencami.

Ale tlak českej náboženskej obce bol tak silný za udržanie bohoslužieb v ich rodnom jazyku, že sa slovenská bohoslužba v Čechách nedala celkom vykoreniť ani po 14. storočí, ako uvidíme ďalej.

Slovenských kníh v sázavskom kláštore muselo byť veľa, pretože keď do slovenského sázavského kláštora prišli latinskí mnísi s novým latinským opátom Děthartom v roku 1097, nenašli tu iné, než slovenské knihy, ako poznamenávajú letopisy sázavského kláštora. Děthartovi sa podarilo natrvalo vykoreniť slovenskú bohoslužbu zo sázavského kláštora a pretvoriť ho na latinský. Opátom tu bol až 37 rokov, zomrel v roku 1134. Počas tejto doby mal teda dosť času zničiť všetky slovenské knihy napísané slovenským písmom.

Zo sázavského kláštora pochádza pravdepodobne vzácna staroslovenská pamiatka, Remešské evanjelium, napísaná v starej slovenčine slovenským písmom. Dokonca sa zo 14. storočia zachovala povesť, že toto evanjelium písal sám Prokop.

Čo sa stalo v Čechách potom začiatkom 13. storočia, je priam zázrak. Prokop, zakladateľ sázavského kláštora a jeho prvý opát bol v roku 1204 vyhlásený pápežom Inocencom III. za svätého. Rím a rímski pápeži, ktorí neustále slovenské bohoslužby zakazovali, zrazu vyhlásili Prokopa za svätého. Nikdy by to Rím neurobil z vlastnej iniciatívy, keby neexistoval v Čechách silný tlak na udržanie slovenského cirkevného obradu v tomto období. V roku 1268 český kráľ Přemysl Otakar II. požiadal pápeža Klimenta IV., aby povýšil olomoucké biskupstvo na arcibiskupstvo s odôvodnením, že Morava kedysi svoje arcibiskupstvo počas Moravského kniežatstva mala.

Vytvorenie českomoravského arcibiskupstva sa však uskutočnilo až za cisára Karola IV. v 14. storočí.

Nie, nemusíte byť z toho zhrození, bratia Česi, znovu opakujem, že v žiadnom prípade tým nemyslím, že Česi pochádzajú zo súčasných Slovákov. Ide iba o pripomienku historickej reality tak, ako sa to dá vyčítať z doteraz zachovaných starých historických dokumentov. Z úryvkov týchto starých originálnych prác vyčítame, že termíny „slovančina, slovanský“ nenájdeme dokonca ani v tých historických dokumentoch, ktoré vznikli už v českom prostredí a patria k českým historickým pamiatkam. 

Vrátime sa znovu k sázavskému kláštoru a k Prokopovi, pretože sa zachovalo veľa prepisov a verzií "Života sv. Prokopa", všetky napísané v latinčine alebo v staročeštine latinským písmom. Prvý „Život sv. Prokopa“ bol napísaný niekedy po smrti Prokopa ešte v sázavskom kláštore v druhej polovici 11. storočia v starej slovenčine slovenským písmom. Toto pôvodné dielo sa nezachovalo, ale niektoré najstaršie verzie „Života sv. Prokopa“, napísané po latinsky majú vo svojom úvode priamo poznámku, že latinská verzia je latinským prekladom pôvodného diela napísaného po slovensky slovenským písmom. Predpokladá sa preto, že keď boli slovenskí mnísi z kláštora vyhnaní v roku 1092, pretože kláštor sa násilne pretváral na latinský, niektorí slovenskí mnísi sa mohli vrátiť späť, ale s podmienkou, že všetky slovenské knihy prepíšu do latinčiny a aj oni sami sa stanú mníchmi latinskými. Tak sa prepísal aj staroslovenský „Život sv. Prokopa“ do latinčiny niekedy na prelome 11.-12. storočia (ktorý sa zachoval) a v nasledujúcich storočiach vznikli ďalšie latinské prepisy, ktoré boli navyše preložené aj do staročeštiny. Pre nás sú dôležité pasáže v týchto historických dokumentoch, ktoré prezrádzajú, ako sa v tom čase termín „slovenský“ chápal:

Vo všetkých latinských verziách, ktoré sa nám zachovali, pochádzajúce z obdobia od 12. do 14. storočia je uvedený Prokop ako Čech. Všade sa tiež uvádza, že Prokop ovládal slovenské písmo a že kláštor nachádzajúci sa v centre Čiech bol slovenský. Českí historici tieto výrazy automaticky zapisujú ako „slovanský“, ale tento termín s hláskou „a“ je nesprávny, historicky neopodstatnený, pretože sa v originálnych dokumentoch nevyskytuje. Keď sa totiž začali od 14. storočia prekladať latinské verzie „Života sv. Prokopa“ do staročeštiny, všade sa doslova a do písmenka píše, že Prokop sa vyučil slovenskému písmu a dokonca, že Prokop je slovenského pôvodu ! Tu sú originálne úryvky:

1. V 14. storočí bola latinská verzia „Života sv.Prokopa“ zveršovaná do staročeštiny českým autorom v Čechách. Toto veršované dielo sa dnes kladie na výslnie českej historickej poézie a v Čechách je dobre známe. Doslova sa tu v originály dočítame toto:

a ďalej:

v ďalšej časti, kde nahovárajú odporcovia slovenskej bohoslužby nové české knieža Spytihneva II., aby slovenských mníchov zo Sázavského kláštora vyhnal, je zaznamenané takto:

V celom texte sa uvedené výrazy so základom „slovensk-“ vyskytujú v iba tejto forme!

Ďalej sa tu dočítame, kam sa vyhnaní slovenskí mnísi uchýlili a odkiaľ sa vrátili späť do Sázavského kláštora, keď sa po Spytihnevovi II. stal kniežaťom Vratislav II., ktorý v Čechách podporoval slovenskú bohoslužbu:

2. Ako som už spomenul, latinské verzie „Života sv. Prokopa“ boli od 14. storočia prekladané do staročeštiny. Analýzou týchto najstarších staročeských prepisov sa zistilo, že boli preložené podľa najstarších latinských predlôh pochádzajúcich až z 12. storočia. Tieto najstaršie latinské verzie „Života sv. Prokopa“ začínajú takto (v zátvorkách sú uvedené ďalšie možnosti daného výrazu, ako sa nachádzajú v jednotlivých verziách):

Staročeské preklady týchto latinských verzií zo 14. storočia vyzerajú takto:

Všetky zachované staročeské preklady od 14. storočia, a je ich najmenej šesť, obsahujú jediný a ten istý výraz a síce „Čech“ a „slovenskému“, žiadne iné možnosti jednotlivé staročeské preklady neobsahujú, preto tu neuvádzam zátvorky, ako v prípade latinských verziíí, lebo nie je do nich čo dať. Teda starí Česi v 14. storočí všetky skomolené latinské výrazy bohemus, boehemus, boemus, bohemicus, boemicus preložili doslova ako "Čech"  a všetky skomolené výrazy sclavonicis, slavonicis, slauonicis, slawonicis, sclavicis preložili doslova ako „slovenskému“, nijak ináč !

A podobne, ako pri staročeskom veršovanom „Živote sv. Prokopa“, zaujímajú nás aj údaje zo staročeských prekladov, odkiaľ sa vyhnaní slovenskí mnísi so svojím opátom Vitom vrátili späť do Sázavského kláštora po smrti Spytihneva II.:

Čo z tohoto všetkého vyplýva? Prokop bol Čech slovenského pôvodu, ovládal slovenské písmo, hovoril po slovensky rovnako ako všetci Česi, ktorí svoju reč nazývali slovenčinou ešte pravdepodobne až do 14. storočia. Prokop bol slovenský mních, ktorý vykonával v Čechách slovenské bohoslužobné obrady. Bol to žiak žiakov Cyrila a Metoda (Prokop je meno gréckeho pôvodu), ktorí zaviedli slovenský bohoslužobný obrad u nás, na starej Morave a odtiaľto sa tento obrad i kultúra dostala do Čiech. Do 14. storočia Česi stále hovorili svojej reči slovenský jazyk a o sebe hrdo tvrdili, že sú slovenského pôvodu! 

Východnej časti starej Moravy, dnešnému Slovensku sa začalo hovoriť aj Uherský kraj, Úhri, Uhorsko. Myslelo sa však tým navyše aj územie dnešného Maďarska, ktoré bolo pred inváziou Maďarov naplnené Slovenmi.

Latinské skomoleniny sclavonicis, slavonicis, slauonicis, slawonicis, sclavicis, ktoré nachádzame v latinských historických dokumentoch, sú starými Čechmi v 14. storočí prekladané iba jediným výrazom ako „slovenské“. Tento preklad nájdeme aj v iných staročeských dielach, ako si to ešte ukážeme. Teda nie slovanský, ako to prekladajú súčasní českí historici, ale slovenský, ako to preložili ich českí predkovia v 14. storočí. Pretože ešte v 14. storočí to samotní Česi tak doslova zapisovali a vďaka nim to bolo zaznamenané v rôznych staročeských dielach, ktoré to všetko jednoznačne potvrdzujú.

3. V najmenej ôsmych známych originálnych ruských prepisov o živote sv. Václava sa všade uvádza, že, Václav sa učil slovenské písmo. Pozri časť: K názvom "Slovan, slovanský, slovančina..."

4. Známym staročeským dielom je aj Dalimilová kronika, ktorú napísal Čech počiatkom 14. storočia. Autor zveršoval v starej češtine historické udalosti, ktoré sa udiali v Čechách a na Morave od najstarších čias. Dočítame sa v nej aj doslova to, že Metod „...mši slovensky slúžieše.“ Teda nie slovansky ani sloviensky, ale slovensky.

5. V 14. storočí boli napísané v staročeštine latinským písmom aj životy sv. Cyrila a Metoda. Zachovalo sa niekoľko rukopisov s rovnakým obsahom. Tu rovnako uvádzam originálny úryvok, tak, ako ho do písmenka napísal Čech v 14. storočí: 

„...a potom do Moravy přišed ten lid také moravský k Bohu obrátil. Ale že lid těch čosóv hrubý k službě boží bieše, vymyslil sobě svatý Cirillus, aby Ducha svatého pomocí službu boží slovenským jazykem zřiedil a všechno písmo i starého i nového Zákona slovensky přeložil. A ten řád v slovenských vlastech držie až do dnešnieho dne. Potom svatý Cirillus svého bratra, jemužto jsú Methudius, totiž Strachota řiekali, u Moravě ostavil, sám do Říma pro náboženstvie šel. A tu otec svatý, papež, a jiní mudrci svatého Crhy jsú tresktali, proto že by byl slovensky (iný rukopis má „slovenskú“) boží službu zpievati ustavil. Jimžto se omluvil svatý Cirillus a řka: Všeliký duch všelikým jazykem má Boha chváliti. A když jest Hospodin slovenský jazyk jako i jiné jazyky ustanovil, jakžto mi jest Hospodin vdechl, tak sem tím činem mnoho bludných na svatú vieru obrátil. To oni uslyšavše, jeho tvrdé vieře se podivivše, aby božie služba v těch vlastech byla slovensky zpievána, potvrdili i ustavili.“

Čo treba k tomu dodať ? Češi ešte v 14. storočí zapisovali „slovenský jazyk“, „v slovenských vlastech“, „slovensky“! Vidíte tu niekde „slovansky“ alebo „sloviensky“ ? Ja nie !

Zachovaná slovenská literatúra z obdobia bývalej starej Moravy a z Čiech do konca 11. storočia tvorí iba nepatrnú časť toho, čo v tejto dobe v skutočnosti existovalo. Staroslovenské texty boli po zákazoch ich používania zničené ako to vyjadruje aj dobový kronikár: "knihy ich jazyka boli celkom zničené a v skazu uvedené, aby sa nijako naďalej nemohlo z nich čítať". V Čechách v 10. storočí prevládala slovenčina nad latinčinou, dokonca v textoch po latinsky písaných sa obhajovalo používanie slovenského jazyka a slovenskej bohoslužby.

Do staroslovenčiny sa v Čechách prekladali aj latinské texty, napríklad Gumpoldové legendy, Kniha o rodu a utrpení kniežaťa Václava, Život sv. Štefana, Život sv.Víta, latinský penitenciál (zbierka predpisov o trestoch hriešnikov) a mnohé ďalšie diela. V niektorých prácach cítiť vplyv miestneho formovania jazyka, ktorý časom prerástol na staročeštinu. Podobný proces prebiehal v Bulharsku, v Rusku alebo v Chorvátsku, kde sa staroslovenčina rozvinula do miestnych novovznikajúcich jazykov, do bulharčiny, ruštiny a chorvátčiny. V neskorších písomných pamiatkach - latinským písmom písaných glosách v Čechách vidíme ešte väčšie zmeny v staroslovenskom jazyku, v ktorom pribudli nové prvky novovznikajúceho staročeského jazyka.

Po násilnom pretvorení slovenského sázavského kláštora na latinský na prelome 11. a 12. storočia, bol slovenský bohoslužobný obrad v Čechách značne potlačený, ale nemohol byť zlikvidovaný úplne. Udržiavali ho z jednoduchého dôvodu. Prostý ľud si naň zvykol natoľko, že nebol ochotní počúvať bohoslužby len v latinčine. Musel pretrvať až do 14. storočia, keď bol zase v Čechách oficiálne schválený. Čakalo sa len na takého veľkého a odvážneho muža, ako bol český kráľ a rímsky cisár Karol IV.

Karol IV., český panovník si vymohol od pápeža Klementa VI. v roku 1346 bulu, ktorá schvaľovala zriadenie opátstva a kláštora na území Čiech, v ktorom by sa vykonávali bohoslužby po slovensky. Keďže pápež dovolil zriadiť kláštor iba na jednom mieste, Karol IV. sa rozhodol založiť ho priamo v Prahe. Stavba kláštora veľkých rozmerov trvala od roku 1348 až do 1372. Kláštor bol posvätený na veľkonočný pondelok a keďže sa v tento deň číta evanjelium o dvoch učeníkoch idúcich do Emauz, kláštor bol pomenovaný "na Emauzoch" alebo aj "na Slovanoch". Slovenský obrad sa tu udržal až do roku 1591, potom zanikol.

Podľa vzoru kláštora na Emauzoch vznikli neskôr ešte dva kláštory, prvý v Olešnici v Čechách v roku 1380, zanikol v časoch husitských nepokojov, druhý pri Krakove v roku 1390, zanikol nevedno kedy. Do obidvoch kláštorov prišli mnísi z pražského kláštora na Emauzoch.

Prenikanie latinčiny a latinského písma do všetkých sfér života v európskych krajinách spôsobilo, že slovenské písmo z Čiech nakoniec úplne vymizlo, podobne ako v Poľsku, v Uhorsku, v Chorvátsku či v Rumunsku. Asi od 13. storočia sa začína slovenský jazyk Čechov pomaly pretvárať a vzniká staročeština. Slovenské písmo pod veľkým tlakom latinského písma zaniká a aj v Čechách sa začína natrvalo používať písmo latinské. Niektoré diela napísané v slovenskom jazyku slovenským písmom sa prekladajú v Čechách latinským písmom do latinčiny a neskôr sa tieto latinské preklady zase prekladajú späť do staroslovenského alebo staročeského jazyka ale už za použitia latinského písma. Vznikajú tak veľké odchýlky v pravopise medzi jednotlivými prepisovateľmi, pretože latinským písmom sa veľmi ťažko vyjadrovalo staroslovenské, či staročeské hláskoslovie.

Stará slovenčina, ktorou hovorili pôvodne i Česi, sa začala vyvíjať a časom sa začala nazývať češtinou. Nebola to však ešte stále tá dnešná čeština, preto ju nazývame staročeština. Pozrime si ukážku originálneho staročeského textu zo začiatku 16. storočia. Ide o dielo Jána Černého, Čecha, narodeného v Prahe, kde aj študoval. Dielo vyšlo v roku 1517 pod názvom: Knieha lékarská kteráž slove herbář aneb zelinář. Je to po česky písané dielo tou češtinou, akou sa hovorilo v tej dobe v centre Čiech, teda v Prahe. Ukážeme si, aká to vlastne bola čeština, ako veľa mala spoločného so súčasnou slovenčinou: "Húby jsú rozdielné velikosti, malosti, barevnosti bielé, červené, žluté, strakaté, hrubé, tenké, měkké, tvrdé, stromovní a tak rozličné. A kto je jiesti zvykl, ten nebo šlaku nebo záduchu, střevnie dny, kamene, zástavy vody, umrtvenie žaludka anebo náhle smrti a zadušenie, omdlévanie neujde."

Na žiadosti českého a moravského duchovenstva povolil pápež Benedikt V. v roku 1920 aby na sviatky piatich predných českých patrónov bola omša slúžená staroslovensky na týchto miestach v Čechách: na Velehrade, na Sázave, na Vyšehrade, v Emauzoch, u sv.Víta v Prahe, v kaplnkách sv.Václava, v kostole sv. Jura pri hrobe sv.Ľudmily, v Starej Boleslave a na Sv.hore u Příbrami. Je to spomienka Čechov na svoju dávnu históriu, na kultúrne a náboženské dedičstvo, ktoré k nim prišlo zo starej Moravy a pomohlo im k udržaniu svojej národnej identity.

A čo my, Slováci, ako si pripomíname kultúrne dedičstvo z čias starej Moravy ?

Ako sa vyvinula súčasná slovenčina.

Žiadny slovanský jazyk nevznikol ako hotový a nemenný, všetky sa počas mnohých storočí neustále ovplyvňovali a miešali. Staromoravské územie po zániku starej Moravy bolo rozdelené približne na dve rovnaké časti, západná časť pripadla Českému kráľovstvu, východná časť, dnešné Slovensko sa stalo v priebehu 200 rokov súčasťou Uhorského kráľovstva. Slovenské písmo tu bolo postupne úplne vytlačené latinským písmom, ktoré používame dodnes. Cyrilika, zdokonalené slovenské písmo sem nepreniklo (alebo sa nevrátilo) a tu žijúci obyvatelia, ktorí sa ešte dlho volali Sloveni, rozprávali starou slovenčinou. V Čechách a na zbytku Moravy sa postupne začala utvárať staročeština, ktorá bola bližšia k dnešnej slovenčine ako k súčastnej češtine. Mnohí českí autori do 15. storočia túto svoju reč nazývali ešte stále „slovenčinou“ a o sebe hovorili doslova, že sú "Česi slovenského pôvodu".  Asi od 14. - 15. storočia začali však Česi svoju reč postupne nazývať češtinou.

Na východ od Moravy, na dnešnom Slovensku sa rozprávalo rečou, ktorá sa veľmi nelíšila od staročeštiny a češtiny. Túto reč však Slováci vždy nazývali slovenčinou. Hoci Češi a Moraváci žili v 2. tisícročí v inom štátnom útvare ako Slováci, ich kultúrne styky ostali naďalej veľmi tesné. Niektorí súčasní autori tvrdia, že to nebola reč prostého ľudu a že v 17. až 19. storočí sa stretávame na Slovensku s tlačenými knihami napísanými poslovenčenou češtinou (slovakizovanou češtinou). Ináč povedané, túto reč, ktorou sa vzdelaní Slováci písomne vyjadrovali nazývajú "slovakizovaná čeština" a tvrdia, že prostí ľudia na Slovensku takto nerozprávali. Ako si ukážeme ďalej, nie je to pravda. Termín "slovakizovaná čeština" je vymyslený, v originálnych prácach 17. - 19. storočia napísaných Slovákmi sa nevyskytuje a túto reč Slováci nazývali slovenčinou, hoci sa viac podobala na češtinu ako dnes. Takých textov bolo vytlačených v tomto období na Slovensku viacero, kde autori priamo v texte uvádzajú, že text je napísaný po slovensky. Pozrime sa na niekoľko úryvkov z takýchto prác, akou slovenčinou sa to na Slovensku vlastne hovorilo a písalo.

Ján Valašík preložil do slovenčiny v roku 1763 životopisy svätých z uhorskej práce. Bol Slovák, narodil sa v Kolačne pri Topoľčanoch. Filozófiu a teológiu študoval na univerzite v Trnave, potom pôsobil ako farár v Bôrke, kde aj napísal svoj preklad. V úvode svojho prekladu píše: Protož jsem já sám od sebe ništ nepísal, než z uherského Díla, predjmenovaného Ondreje IIlyésa biskupa sedmohradského usylowal jsem se slowo od slowa na Slowenský jazyk zepsati.

A takýchto prác sa zo Slovenska zachovalo viacero, kde je slovenčinou označovaná reč, ktorá sa veľmi podobá dnešnej češtine.  

Ale viac o tom, ako sa na Slovensku hovorilo v 18. storočí, nám prinášajú rozsiahle práce slovenských kamaldulských mníchov, ktorí pôsobili na Slovensku na dvoch miestach, v zoborskom kláštore v Nitre a v teologickom učilišti v Červenom Kláštore pri Dunajci na Spiši. Títo mnísi si v polovici 18. storočia dali predsavzatie, že preložia do slovenčiny celú Bibliu, Nový i Starý zákon a že vydajú rozsiahly prekladový slovník slovenského jazyka. Svoje predsavzatia splnili, hoci ich práce neboli vydané knižne, zachovali sa dodnes v úhľadných rukopisoch. Jediný, dlho nezvestný exemplár slovenskej Biblie od kamandulských mníchov sa zachoval na fare v Cíferi, dnes je tento originál uložený na arcibiskupskom úrade v Trnave. Pre nás je dôležité to, že na viacerých miestach kamandulskí mnísi jasne uvádzajú, že reč, ktorú používajú je slovenská a práce napísali preto, aby sa Biblia stala čo najviac prístupná pre prostý slovenský ľud. Prekladový slovník  bol dokončený v roku 1763, slúžil všetkým tým Slovákom alebo latinsky hovoriacim cudzincom, ktorí potrebovali niečo preložiť z latinčiny do slovenčiny a naopak. Historik Prof. Doruľa napísal o týchto prácach, že obsahujú jazykové prvky, ktoré charakterizujú živý hovorený jazyk a že ide o zjavné úsilie sprístupniť Bibliu slovenskému čitateľovi. To teda znamená, že táto reč bola autentická, taká, akú v tom čase používali Slováci prinajmenšom na západnom Slovensku, ak predpokladáme, že práce boli napísané v Nitre. Ak však boli napísané v Červenom Kláštore na Spiši, kde sa nachádzalo teologické učilište, znamenalo by to, že táto slovenčina dosť podobná češtine sa používala aj v tak vzdialených oblastiach od moravských hraníc. Inou možnosťou je, že slovenskí vzdelanci zo západného Slovenska, ktorí do tohoto učilišťa chodili prednášať, sem slovnú zásobu z oblasti Považia a Nitry prinášali. Či už sa však na východnom Slovensku rozprávalo slovenčinou podobnou češtine alebo nie, kamandulskí mnísi boli vzdelaní Slováci a dobre vedeli, ktorý dialekt na Slovensku je najviac rozšírený a najviac používaný. Nepísali by predsa tak rozsiahle a niekoľko rokov trvajúce práce v nejakom vymyslenom jazyku, ktorý sa na Slovensku v hovorovej reči nepoužíval. 

Kamandulskí mnísi začali prekladať najprv Nový zákon, na spodku stránky uviedli aj dátum kedy začali, teda 6. mája 1756, Starý zákon začali prekladať 4. marca 1757, druhú časť Starého zákona začali prekladať 10. mája 1759 a hoci už neuviedli dátum ukončenia, predpokladá sa, že s prácou boli hotoví niekedy na jar v roku 1760. Biblia je napísaná na hárkoch papiera približných rozmerov A4 a má 1700 strán! Aby sme priblížili dnešnému čitateľovi slovenčinu 18. storočia, uvádzam tu ukážku z tejto Biblie:

Swaté Biblia Slowénské aneb Pisma Swatého

                         Částka I

Která v sebe obsahuje Starého Testamenta Zákon, a Zákona Historiu...

1. Na počátku stvoril Bůh Nebe a zem.

2. Ale zem byla neužitečná y prázdná, a tmawósti byli na wrchu propásti: a Duch Boži nosyl sa nad wodama.

3. Y poweděl Bůh: Nech se stane swětlo. A učiněno jest swětlo.

4. Y widěl Bůh swětlo, žeby bylo dobré: a oddělil swětlo od tmawot.  

5. Y nazwal swětlo Dněm, a tmawósti Noc: y stal sa večer, a ráno Den prwný.

6. Poweděl take Bůh: nech se stane oblaha w prostred wod: a nech odděli wodi od wod.

7. Y učinil Bůh oblahu, a oddělil wodi, které byli pod oblahu, od tých které byli nad oblahu. Y stalo sa tak.

8. A nazval Bůh oblahu Nebem: y stal sa wečer, a ráno, Deň Druhy.

9. Ale poweděl: Nech sa zhromážďá wodi, které su pod Nebem na jedno místo: a nech se ukáže místo suché. Y stalo sa tak.

10. A nazwal Bůh místo suché zemu a zhromážďeni wod nazwal morem. Y widěl Bůh, žeby bylo dobré.

Ako to teda bolo ? Hovorili Slováci do uzákonenia spisovnej Slovenčiny Ľudovítom Štúrom rečou, ktorá sa viac podobala češtine? Dá sa povedať, že áno, aj keď slovenčina v tých časoch bola veľmi nestála. Čím boli Slováci vzdelanejší a čím bližšie žili pri rieke Morave, tým viac hovorili rečou, ktorá sa viac podobala na češtinu ako súčasnú slovenčinu. Anton Bernolák chcel preto v 18. storočí nastoliť poriadok v používaní slovenčiny na Slovensku. Niečo podobné a s úspechom uskutočnili na starej Morave Cyril a Metod už v 9. storočí. Kodifikácia slovenského jazyka Cyrilom a Metodom mala v tej dobe oveľa širšiu platnosť, pretože Sloveni vtedy hovorili ešte iba jednou rečou - starou slovenčinou. Kodifikácia slovenčiny Antonom Bernolákom, v ktorej základom bolo západoslovenské nárečie sa však neujala. Táto "bernolákovská" slovenčina bola viac podobná češtine ako "štúrovská" slovenčina. Ľudovít Štúr v 19. storočí kodifikoval používanie slovenského jazyka znovu a úspešne. Za základ vzal stredoslovenský dialekt, ktorý sa viac líšil od češtiny a pravidlá používania slovenského jazyka navrhnuté Štúrom sa používajú dodnes. Samozrejme, každý jazyk sa neustále vyvíja a aj tá štúrovská slovenčina prešla za 150 rokov vývinu mnohými úpravami a obmenami.

Cyrilometodská kultúrna misia mala nesporný význam pre udržanie a posilnenie identity a svojbytnosti Slovenov, ktorí skôr, či neskôr, v rôznych historických dobách vytvorili svoje národné štáty a stali sa plnoprávnymi účastníkmi a tvorcami európskych, či svetových dejín. Hoci význam tejto misie pre náš národ i ostatné slovanské národy niektorí historici, žiaľ, nepochopili, faktom ostáva, že iba tie národy môžu zotrvať a ďalej sa rozvíjať, ktoré si dokážu uchovať či ubrániť používanie svojej reči. Cyril navyše pochopil osobité špecifiká staroslovenčiny, ktoré vyžadovali vytvorenie originálneho slovenského písma, aby sa Sloveni mohli medzi sebou dorozumievať aj písomne. Hoci u nás bolo slovenské písmo postupne úplne vytlačené písmom latinským, oveľa dôležitejšie, ako používanie toho, či onoho písma bolo, že po prvýkrát v histórii počas cyrilometodskej misie mali naši dávni slovenskí predkovia možnosť sa vzdelávať a využili to naozaj naplno. Vzdelanosť, dokonca vo vlastnom jazyku, sa šírila zo starej Moravy všetkými smermi a nedala sa už nikdy vykoreniť! Pre každý národ je totiž dôležité, aby popri používaní vlastného jazyka mal aj čo najviac svojich vzdelaných ľudí. Cyril s Metodom to dobre vedeli a nainfikovali tým aj našich predkov v 9. storočí, ktorí na rôznych miestach a rôznymi spôsobmi odovzdávali a rozširovali svoje získané vedomosti ostatným Slovenom.

Vzdelanosť zasiata Cyrilom a Metodom v rôznych krajinách vyklíčila do rôznych rozmerov, niekde viac, niekde menej, ale všade to stačilo na to, aby Sloveni žijúci v týchto krajinách nestratili viac svoju identitu a rozvíjali sa ďalej, hoci niekedy za veľmi sťažených podmienok. Podobne to bolo aj u nás na Slovensku, kde po zániku starej Moravy začiatkom 10. storočia dochádzalo v následujúcich storočiach k rôznym snahám ovládnuť tento priestor nie iba fyzicky ale aj kultúrne. 

Hoci priestor súčasného Slovenska v ďalších storočiach 2.tisícročia bol častým cieľom rôznych mocenských záujmov, ľud tejto krajiny žil trpezlivo ďalej, uchoval si tradície a svoju reč, odolal rôznym útokom, porobe či násilným snahám pomaďarčovania a na začiatku 3. tisícročia tento národ spod Tatier ukázal, že je naďalej životaschopný.

kontaktná adresa autora: