stará Morava

Názvy Veľkomoravská ríša, Veľká Morava sú u nás, podobne ako v Čechách, veľmi zaužívané, boli vymyslené novodobými historikmi, ale nie sú to autentické názvy, naši predkovia v 9. storočí takto nenazývali svoj štátny útvar.

Nikde v starých historických dokumentoch sa názov „veľká Morava“ alebo „veľkomoravská ríša“ nevyskytuje, okrem práce Konštantína Porfyrogennetosa z polovice 10. storočia, ktorý tým chcel skôr vyjadriť rozšírenie centrálneho územia Moravy za vlády Svätopluka I. na ostatné slovenské kraje podobne, ako sa kedysi napríklad Bratislava po rozšírení svojich mestských hraníc a pričlenení okolitých dedín do mestského katastra označovala istú dobu ako veľká Bratislava. Každému bolo z názvu jasné, že sa jedná o územie, ktoré bolo skokom, naraz vytvorené a názov veľká Bratislava doslova vyjadrovala územie pôvodnej Bratislavy + pričlenené okolité obce.

Ale niektorí historici preložili termín "veľká Morava" v práci Konštantína Porfyrogennetosa aj ako „vzdialená“ Morava namiesto „veľká“ a aj takýto preklad by mohol byť správny, pretože Konštantín Porfyrogennetos bol Grék a nad sebou mal dve územia, ktoré mali rovnaký názov - Morava. Existovala totiž a dodnes existuje aj srbská Morava. Či tým teda Konštantín Porfyrogennetos myslel veľká alebo vzdialená Morava, názov Veľkomoravská ríša vznikla v dielni českých historikov iba na základe tejto jedinej práce Konštantína Porfyrogennetosa, hoci v obrovskom množstve ostatných autentických historických dokumentoch je stará Morava 9. storočia označovaná iba ako „Morava“, bez prívlastkov.

V dvoch ďalších autentických dokumentoch je v staroslovenčine zapísaný názov Moravy ako vyšná Morava. Je to Assemaniho staroslovenský evanjeliár z 10-11. storočia napísaný v Macedónii a krátky Život Konštantína a Metoda, prepísaný takisto pravdepodobne najprv v Macedónii. V Assemaniho staroslovenskom evanjeliári sa píše staroslovenským písmom doslova toto (po nedokonalej transkripcii do latinského písma): „Pamjať uspeňje prjepodobnaago oťca našego Methodija archiepiskupa vyšneje Moravy, brata prjepodobnaago Kyrila Filosofa“. (Na pamiatku úmrtia najctihodnejšieho otca našeho Metoda, arcibiskupa vyšnej Moravy, brata najctihodnejšieho Cyrila Filozofa). V krátkom staroslovenskom Živote Konštantína a Metoda sa v úvode dokumentu dočítame: „Ty blaženy ubo i prepodobny otec naš Mefodie, archiepiskop vyšňuju Moravu“. Naša stará Morava je v oboch dokumentoch označená ako „vyšná“ Morava na rozlíšenie od tej nižnej, dolnej Moravy, ktorá sa nachádza v Srbsku. Teda existovali (a dodnes existujú) dve územia v Európe s rovnakým topografickým názvom. Prepisovatelia oboch staroslovenských dokumentov žili na juhu a nad sebou mali dve Moravy, srbskú a tú našu. Aby nedošlo k omylu, tej našej dali prívlastok vyšná. V krátkom staroslovenskom Živote Konštantína a Metoda autor navyše výraz „vyšná Morava“ uvádza iba raz na začiatku, keď prvýkrát spomína Moravu. V ďalšom texte je Morava uvedená všade už iba ako „Morava“, bez prívlastku. Myslím, že je to jasné. Išlo iba o špecifikáciu našej severnej Moravy niektorými prepisovateľmi pôvodných dokumentov, ktorí žili niekde na juhu, napríklad v Macedónii.

Všetky ostatné originálne historické materiály, latinské či staroslovenské (a je ich veľa) a najmä tie, ktoré boli písané priamo v čase existencie starej Moravy označujú náš štátny útvar jednoducho iba ako Morava alebo aj slovenská zem a o našich vládcoch sa doslova píše ako o moravských alebo slovenských kniežatách Moravy. Zo všetkých našich známych moravských vládcov je najmä Svätopluk I. v niektorých latinských dokumentoch titulovaný už ako kráľ Moravy, v menšej miere je takto titulovaný aj Rastislav.

Z autentických historických dokumentov vyplýva, že termín „moravskí Sloveni“ (Sclavi Marahenses, Sclavi Margenses) spomínaný na mnohých miestach v súvislosti s našimi kniežatami Rastislavom alebo Svätoplukom bez pochýb prezrádza, že dnešní Moraváci a Slováci sa v 1. tisícročí nazývali moravskí Sloveni. Teda historické dokumenty nerobia rozdiely medzi Slovenmi žijúcimi na Rastislavovom či Svätoplukovom území. Všetci sme boli moravskí Sloveni alebo Moravania. Územie, ktorému vládol Rastislav a Svätopluk sa nazývalo zhodne „Morava“, teda aj Nitra sa nachádzala na Morave.

Z uvedených dôvodov nebudem v tejto celej práci používať názov „Veľkomoravská ríša“, ale podobne, ako to urobil Konštantín Porfyrogennetos a prepisovatelia dvoch staroslovenských textov, žijúcich na juhu, aj ja musím v texte rozlíšiť tú dnešnú zmenšenú Moravu (ktorá dnes patrí do českej republiky) od Moravy starej, ktorá existovala v 9. storočí a bola oveľa väčšia ako je tá dnešná. Preto Morave 9. storočia dávam na niektorých miestach v tejto knihe prívlastok „stará“. Ak bude v texte jasné, o akú Moravu sa jedná, budem používať ten istý termín, ktorý sa používal v 9. storočí, teda iba „Morava“.

Mohol by som síce používať už zaužívaný termín "Veľká Morava" alebo "Veľkomoravská ríša", ale existovala už Veľkomoravská ríša za vlády Mojmíra I. alebo Rastislava ? Vôbec nie ! K veľkému územnému rozšíreniu došlo až za Svätopluka a iba o tomto krátkom období by sme mohli hovoriť ako o Veľkomoravskej ríši, lenže ako potom pomenujeme pamiatky, ktoré pochádzajú z čias Mojmíra I., Rastislava alebo Mojmíra II. ? Kam prišli napríklad Cyril s Metodom v roku 863, keď vládol Rastislav ? Do Veľkomoravskej ríši ? To ťažko, aj keď mnohí súčasní historici to tak automaticky hovoria. Alebo sú napríklad kostoly postavené na starej Morave niekedy v 1. polovici 9. storočia veľkomoravské, ako je to napísané vo väčšine prác súčasných historikov ? Ako ale môžu byť "veľkomoravské", keď v 1. polovici 9. storočia bola Morava rozlohou ešte malá ? Alebo ako mohla v roku 906 zaniknúť "Veľkomoravská ríša", keď už čoskoro po Svätoplukovej smrti v roku 894 stratila stará Morava všetky veľké územia, ktoré Svätopluk nadobudol ?

Mojmír I. a Pribina

Počiatky vzniku starej Moravy sú pre nás neznáme. Nepoznáme mená moravských kniežat, ktoré vládli pred Mojmírom I. a Pribinom. Nevieme ani to, kedy začal vládnuť Mojmír I., historické dokumenty o tom mlčia. Vieme iba, že Mojmír I. bol už pokrsteným vládcom Moravy a svoju vládu ukončil v roku 846, keď ho vystriedal jeho synovec Rastislav. Vo Fuldských letopisoch je táto udalosť zaznamenaná takto: „...kráľ Ľudovít (Nemec) podnikol približne v polovici augusta výpravu proti moravským Slovenom, ktorí sa pokúšali o odboj. Po nastolení poriadku a keď veci zariadil podľa svojej vôle, ustanovil im za knieža Mojmírovho synovca Rastislava. Odtiaľto sa za veľkých ťažkostí a s veľkými stratami vo vojsku vracal cez Čechy domov.“ Vypadá to tak, akoby Moravania boli v tom období ešte pod úplnou nadvládou Bavorov, ale nemohlo ísť o pokojnú výmenu moravského kniežaťa Mojmíra, keď sa nemecký kráľ Ľudovít Nemec vracal domov „za veľkých ťažkostí a s veľkými stratami vo vojsku“.

Niektorí autori tvrdia, že moravské kniežatstvo je pokračovaním ešte Samovho kniežatstva zo 7. storočia a Mojmírovci sú potomkami Sama. To by sme si však veľmi vymýšľali, ak chceme také niečo tvrdiť. Rozhodne o takomto tvrdení neexistujú zatiaľ žiadne historické dôkazy a nemôžeme s istotou povedať ani to, že jadro Samovej ríše sa rozprestieralo na území neskoršieho moravského kniežatstva. Isté je iba to, že ak moravské kniežatstvo existovalo aj pred Mojmírom I. so svojimi doteraz neznámymi moravskými kniežatami, toto kniežatstvo nebolo zaujímavé pre vtedajších európskych kronikárov a letopiscov, pretože o ňom nezanechali vôbec žiadnu správu.

Preto ak hovoríme o počiatkoch starej Moravy, musíme vychádzať z historických údajov, ktoré máme doposiaľ k dispozícii a tie začínajú spomínať Moravu a prvého historicky známeho moravského kniežaťa Mojmíra I. začiatkom 9. storočia. Z tohoto obdobia je známy aj Pribina, ktorý možno sídlil v Nitre.

Celé obdobie existencie starej Moravy nám, Moravanom, vnucovali Frankovia a neskôr Bavori - Nemci svoju nadvládu, buď prostredníctvom šírenia kresťanstva, alebo priamo vojenskou silou. Veľmi obávaným a silným vládcom Franskej ríše koncom 8. storočia bol Karol Veľký, ktorého si všetci pamätali ešte dlho po jeho smrti. Podľa jeho mena „Karl“ začali Sloveni nazývať všetkých franských vládcov Karl - kráľ a toto slovíčko pretrvalo až dodnes. Panónsky Sloveni ho o sto rokov neskôr doplnilii do maďarčiny a z kráľa neskôr vznikol királ.

Do konca 8. storočia boli našimi južnými susedmi Avari, ktorí sa začali rozpínať z Panónie smerom k bavorským územiam smerom na západ pozdĺž Dunaja. Bavori boli vtedy súčasťou Franskej ríše, ktorá nehodlala ďalej trpieť avarskú rozpínavosť a v niekoľkých vojenských výpravách Avarov úplne porazili, rozvrátili ich centrá a zahnali ich za Tisu. (pozri aj časť Príchod Avarov do Panónie v kapitole Pravlasť Slovenov a ich rozšírenie po Európe). V tomto boji Frankov s Avarmi na našich územiach nad Dunajom neboli zaznamenané žiadne konflikty, naopak, po vyprázdnení Panónie, kde sídlili Avari, začali sa sem sťahovať Sloveni zo všetkých strán, teda aj z našej Moravy. Po vyhnaní Avarov z podunajských krajov a z Panónie sa Bavori posunuli viac na východ, začali obsadzovať aj panónske kraje spolu so Slovenmi. Bavori sa tak stali bezprostrednými juhozápadnými susedmi moravského kniežatstva a od začiatku 9. storočia sa začalo z Bavorska na starú Moravu šíriť kresťanstvo. Ale na starú Moravu prichádzali aj rôzni iní misionári z rôznych častí Európy a zdá sa, že Morava do príchodu Cyrila a Metoda mala už pevne organizovanú cirkevnú správu.

Zo sfalšovaných dokumentov biskupa Pilgrima (pozri časť Kedy sa Nitra stala biskupstvom? v kapitole Prehľad kultúrnych centier starej Moravy) si môžeme čiastočne vytvoriť obraz toho, čím bola a aké územie zaberala Morava počas vlády Mojmíra I. Otázne je, do akej miery môžeme údaje z tohoto falzifikátu pokladať za pravdivé.

Z listu vyplýva, že v rokoch 824-827, keď bol Eugen II. pápežom, Avari ešte existovali so svojim kniežaťom - chaganom Tutundom v susedstve Moravy, pričom hranicu medzi Avarmi a Moravanmi tvoril Dunaj. Z iných historických záznamov vieme (franské letopisy), že Avari po ich porážke Frankami koncom 8. storočia už neboli obávaným etnikom, pretože v roku 805 sa sťažovali u franského vládcu Karola Veľkého na Slovenov, že ich ohrozujú a napádajú. Žiadajú ho preto, aby mohli žiť v priestore medzi Sabariou (dnešné maďarské mesto Szobbathely) a Carnuntom (pri dnešnom rakúskom mestečku Petronell, medzi Viedňou a Bratislavou). Je to močaristá oblasť medzi riekami Rába a Dunaj. Zvyšok Avarov, ktorý tu ostal po ich porážke, začal žiť usadlým spôsobom. Avari prijali kresťanstvo, ale postupne sa záhadne „vyparili“, zmizli z dejín. Vo franských letopisoch sa naposledy hovorí o Avaroch v roku 822, keď sa zúčastnili všeobecného snemu v Rezne.

List pápeža Eugena II. je adresovaný biskupom štyroch biskupstiev, ktoré sa vraj nachádzali na územiach Moravy a Avarska, moravskému kniežaťu Mojmírovi I. a avarskému chaganovi Tutundovi. Z listu vyplýva, že Mojmír I. a jeho ľud už boli pokrstení. Zo štyroch spomínaných biskupstiev sa tu zreteľne uvádza biskupstvo nitrianske na čele s biskupom Alevinom. Pápež Eugen II. začleňuje tieto biskupstvá do pasovského arcibiskupstva na čele s arcibiskupom Urolfom, ktorý sa zaslúžil o šírenie kresťanstva v oboch krajinách. Z historických dokumentov je naozaj známe, že krajiny západne od Ráby podliehali pasovskému biskupstvu od roku 798.

Ale aj v bavorských letopisoch Jána Aventína zo začiatku 16. storočia je uvedené, že Mojmír I. bol s Moravanmi pokrstený začiatkom 9. storočia Bavormi: „Keď Urolf (pasovský biskup okolo roku 805) prekročil Dunaj, prehovoril Moravanov, národ taktiež venedský (slovenský), aby prijali naše náboženstvo (kresťanské). Knieža Mojmíra s jeho ľuďmi a celým národom povzbudí k poznaniu pravdy. Za biskupov, ktorí by ich horlivo učili, ustanoví Metoda (je to buď omyl, alebo ide o iného Metoda, ako je ten, ktorý prišiel na Moravu neskôr z Grécka) v Juliomontiu a Adalvina v Nitre. Tie mestá majú dodnes tie isté mená.“ Podľa týchto letopisov by Morava za vlády Mojmíra I. mala dve biskupstvá, jedno v Juliomontiu, čo je podľa Aventina dnešný Olomouc a druhé v Nitre.

Okrem toho máme zachovanú ďalšiu správu, že salzburský arcibiskup Adalram vysvätil Pribinovi v Nitre kostol. Bolo to niekedy v rokoch 821 - 836, keď bol Adalram arcibiskupom. Dôležité je však to, že arcibiskup by nešiel svätiť nejaký nevýznamný kostol na nejakom odľahlom mieste, kde nie je ešte rozvinuté kresťanstvo s cirkevnou správou. Ak teda bol arcibiskupom vysvätený kostol v Nitre niekedy v spomínaných rokoch, je veľmi pravdepodobné, že tu už bola pevná cirkevná správa s kresťanským obyvateľstvom.

Podľa záznamov benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri zo začiatku 14. storočia pasovský biskup Reinharius pokrstil Mojmíra i všetkých Moravanov v roku 831.

Teda čo by z toho všetkého vyplývalo? V prvej polovici 9. storočia, keď východná časť Moravy siahala približne po Hron a kniežaťom Moravy bol Mojmír I. nazývali sme sa Moravania a dnešné názvy obcí Moravany nad Váhom, Moravské Lieskové, Moravský Ján, Zlaté Moravce sú pozostatkom pôvodného názvu celej krajiny. Dnešné Zlaté Moravce sa predtým volali dokonca iba „Morava“ (pozri časť Zlaté Moravce (Morava ) v kapitole Prehľad kultúrnych centier starej Moravy).

Mojmír I. bol už pokrsteným kniežaťom Moravy (o tom sa už nepochybuje) na území, kde už boli možno zriadené dve biskupstvá, ak nejde o výmysly biskupa Pilgrima. Keďže archeologické nálezy potvrdili existenciu mnohých cirkevných stavieb a kostolov na Morave ešte pred príchodom Cyrila a Metoda, znamená to, že kresťanstvo bolo u nás zapustené už od počiatku 9. storočia. Toto potvrdzuje aj archeologický výskum, pretože v niektorých hradných mestách starej Moravy boli objavené kresťanské pohrebiská okolo kostolov, ktoré sa datujú do začiatku 9. storočia.

Smerom na juh od Dunaja k Rábe sa ešte nachádzali Avari so svojim chaganom Tutundom, ale z neznámych príčin sa odtiaľto rýchlo vytratili. Buď splynuli s tu žijúcimi okolitými Slovenmi, alebo sa pobrali naspäť tam, odkiaľ prišli. Krajina, v ktorej žili vyše dvesto rokov sa však ešte naďalej nazývala v niektorých latinských dokumentoch ako Avarsko až do konca 10. storočia, aj keď tu už Avari neboli.

Rozmach starej Moravy.

Zánik Franskej ríše, vznik Východofranskej ríše.

Po smrti obávaného vládcu Franskej ríši, Karola Veľkého v roku 814, za vlády jeho syna, Ľudovíta Pobožného (814-840) už neboli pomery vo Franskej ríši také stabilné a synovia Ľudovíta Pobožného sa neustále usilovali zbaviť svojho otca trónu. Svoje spory začali riešiť aj vojenskou silou a Franská ríša začala preto upadať. Tento úpadok dopomohol k rozmachu starej Moravy. Po smrti Ľudovíta Pobožného si Franskú ríšu medzi sebou rozdelili jeho traja synovia, pričom východné územie obývané Nemcami a hraničiace s Čechmi a Moravou pripadlo Ľudovítovi Nemcovi (843-876) a tento útvar nazývame „Východofranskou ríšou“. Obyvateľmi Východofranskej ríše boli prevažne Nemci - Bavori, preto aj my ich už nebudeme nazývať Frankmi ako predtým, keď bola Franská ríša ešte pohromade, ale Nemcami. Názov Nemec vznikol už v tomto období, keď naši predkovia na starej Morave takto nazývali ľudí, ktorí k nám prichádzali zo západu z Franskej ríše a ktorým nerozumeli, boli pre nich nemí, z toho vznikol názov Nemec, Nemci.

Kedykoľvek sa domáce roztržky načas utíšili, vládca Východofranskej ríše Ľudovít Nemec začal hneď pomýšľať na podmanenie si svojich východných susedov Čechov a Moravanov. V roku 845 prišlo na jeho dvor v Rezne 14 českých veľmožov, aby boli pokrstení bavorskými biskupmi. Tým boli české kraje ešte viac sprístupnené pre bavorských misionárov, ktorých úlohou bolo pokrstiť Čechov. Ale pre nezrozumiteľnosť jazyka sa nedopracovali k veľkému výsledku.

Rastislav (Rastic).

Od roku 846 začal na Morave vládnuť Rastislav, jeho synovec Svätopluk sídlil zatiaľ v Nitre a ovládal ako údelné knieža Nitriansko. Rastislav pripravil pôdu k veľkému rozmachu Moravského kniežatstva. Dobre vedel, čo znamená pre národ vzdelanie, kultúra a používanie vlastného jazyka a písma. Dobre vedel, že každý národ, ktorý sa nemôže vyjadrovať písomne či ústne vo vlastnej reči je určený k zániku. Rastislav umožnil Cyrilovi zostaviť nové slovenské písmo, s ktorým sa začali písať knihy v staroslovenčine a s ktorým sa začali Sloveni vzdelávať vo svojom vlastnom jazyku. Veď aj samotní vzdelaní obyvatelia Franskej ríše museli v písomnom styku používať latinčinu a nie svoju reč. Hoci Svätopluk bol po Rastislavovi silným a obávaným vládcom pre okolité ríše, ťažil najmä z toho, čo na starej Morave vytvoril Rastislav, Cyril a Metod.

O skutočnom, najväčšom rozmachu starej Moravy môžeme teda hovoriť za vlády Rastislava, keď sa najprv zbavil nadvlády Frankov, niekedy od polovice 9. storočia, ale najmä keď k nám prišli Cyril a Metod v roku 863 až do smrti Metoda a vyhnania jeho žiakov v roku 885. Hoci aj po tomto období bol Svätopluk silným a obávaným vládcom Moravského kniežatstva, jeho vládu môžeme prirovnať k odtrhnutému ovociu. Ešte je nejakú dobu pekné, ale nakoniec zhnije.

Rastislav je veľakrát spomínaný v našich staroslovenských letopisoch, ale aj v letopisoch franských, či neskorších západných autorov. Pritom jednotlivé údaje o Rastislavovi sa zhodujú, hoci ich nachádzame v dokumentoch od celkom rôznych autorov, ktorí sa vzájomne nemohli ovplyvňovať. To je záruka toho, že tieto údaje sú vierohodné a vierohodnosť si tak získava aj celý nájdený dokument. Takýmto dokumentmi sú aj rôzne letopisy západných stredovekých autorov, ktoré boli napísané na rôznych miestach Franskej ríše alebo neskoršie vzniknutých západných krajín. Z letopisov, ale vlastne aj zo všetkých iných franských dokumentov, ktoré vznikli v 9. storočí, vyplýva franská (alebo už nemecká) nadradenosť nad ostatnými okolitými národmi a neustála snaha Frankov či Nemcov vystupovať na európskom kontinente ako vládnuci, podmaňujúci národ, ktorý má právo zasahovať a riadiť život ostatných národov. Jednotlivé pasáže týchto dokumentov budia dojem, akoby sme vždy boli v podriaďujúcom postavení voči Frankom či Nemcom. V našich vierohodných staroslovenských historických dokumentoch však toto podriaďujúce postavenie našich predkov voči Nemcom nenájdeme, naopak, píšeme o sebe ako o nezávislom, slobodne žijúcom národe s vlastnými kniežatami. Toto nadraďujúce postavenie Frankov a Nemcov nad ostatnými národmi vyplývajúce z týchto letopisov a dokumentov, ktoré je tak príznačné aj pre povahové črty dnešných Francúzov a Nemcov, treba preto brať s rezervou.

Napriek tomu sú mnohé letopisy západných autorov písané realisticky a zaznamenávajú aj prehry a neúspešné vojenské výpravy Frankov či Nemcov proti nám, Moravanom.

Letopisy západných autorov boli písané v rôznych kláštoroch Franskej ríše, alebo krajinách, ktoré vznikli z rozpadnutej Franskej ríši v neskoršom období. Niektoré udalosti, ktoré sú v jedných letopisoch nejasné alebo nedostatočne zaznamenané, nájdeme dobre vysvetlené v iných letopisoch, tak si môžeme poskladať ucelený pohľad o tom, čo sa v období, ktoré nás zaujíma, dialo. Najznámejšie a najrozsiahlejšie sú Fuldské letopisy, ktoré postupne písali viacerí autori, napríklad mnísi z Fuldy, od tohoto miesta získali letopisy dnešný názov. Bertinské letopisy boli zase napísané vo flanderskom kláštore sv. Bertina. Ale zachovali sa nám aj mnohé letopisy napísané dávno po zániku Franskej ríše z 10.-12. storočia. Ich autori, väčšinou neznámi, vychádzali z údajov svojich predchodcov a veľakrát zaznamenali aj také fakty, o ktorých by sme sa nikdy nedozvedeli zo starších diel, pretože sa rozpadli alebo stratili. V nasledujúcom texte uvediem veľa úryvkov z týchto rôznych stredovekých dokumentov, pretože nám osvetľujú udalosti týkajúce sa našich dávnych predkov.

Hneď, ako sa Rastislav ujal vlády nad Moravou (846-870), začal posilňovať vojsko, opevňoval mestá, staval hradiská a hľadal spojencov. Ukázalo sa, že je múdrym kniežaťom a dobrým diplomatom. Nemci si podrobovali okolité územia dvomi spôsobmi: buď priamou vojenskou silou (vojny sú ale vyčerpávajúce a ničia krajinu) alebo prostredníctvom cirkvi šírením kresťanstva. Pripojenie Moravy k nemeckej cirkevnej správe by časom mohlo viesť k úplnej územnej i politickej závislosti Moravanov od Nemcov a k odnárodneniu moravských Slovenov podobne ako sa to stalo korutánskym Slovenom s centrom v Celovci (dnešný Klagenfurt) v 8. storočí (pozri časť Korutánski a panónski Sloveni v kapitole Pravlasť Slovenov a ich rozšírenie po Európe). Rastislav si to uvedomoval, preto sa otvorene postavil proti nemeckému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi na odpor. V roku 855 zaútočil Ľudovít Nemec proti Rastislavovi, ale neúspešne, pretože sa mu Rastislava nepodarilo pokoriť. Vo Fuldských letopisoch je o tom napísané toto:

Rok 855. „Kráľ Ľudovít sa vypravil k moravským Slovenom proti ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal. Pretože sa vojenská výprava viedla s malým úspechom, vrátil sa bez víťazstva, dajúc prednosť radšej na čas opustiť protivníka, opevneného vraj veľmi silnými hradbami, než svoje vojsko v nebezpečnom boji vystaviť pohrome. No jednako Ľudovítovo vojsko spustošilo veľkú časť krajiny plienením a pálením a aj veľa nepriateľov, ktorí chceli napadnúť kráľov tábor, úplne zničilo, ale nie beztrestne, lebo keď sa kráľ vracal, Rastislav na neho dotieral so svojimi vojskami až za Dunaj, kde vyplienil a spustošil veľa miest pohraničného obyvateľstva.“ Ak sa zamyslíme nad touto správou, musí nám byť jasné, že Rastislav vlastne nad Ľudovítom Nemcom zvíťazil a zahnal ho až za Dunaj, kde vyplienil nemecké kraje. Približne od tohoto roku (855) Rastislav posilnil svoje mocenské pozície a stal sa od Nemcov nezávislý.

Veľa sa už popísalo o tom, do akej miery sme vlastne boli od Franskej a neskôr od Východofranskej ríši závislí. Niektorí historici to preháňajú a hovoria o úplnej nezávislosti a rovnocennosti našich kniežat a kráľov s franskými či nemeckými kráľmi. Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že sme celú dobu boli voči Frankom a Nemcom v úplnom vazalskom postavení. Pravdu však nemajú ani prví ani druhí. Bolo to s nami približne tak, ako dnes. Naša nezávislosť nebola absolútna. Pociťovali sme mocenské tlaky svetových mocností podobne ako dnes a občas sme sa im museli prispôsobiť.

V roku 856 ustanovil Ľudovít Nemec (843-876) za správcu územia hornej Panónie susediaceho so starou Moravou (tzv. Východná marka) svojho najstaršieho syna Karolmana. Karolman chcel zosadiť svojho otca z trónu a preto uzavrel s Rastislavom spojenectvo a v roku 861 sa otvorene postavil proti svojmu otcovi. Bertinské letopisy o tejto udalosti zaznamenali toto: „Karolman, syn Ľudovíta (Nemca), kráľa Germánie (Východofranskej ríše) uzavrel zmluvu s Rastislavom, kráľom Slovenov, odpadol od otca a s pomocou Rastislava sa zmocnil veľkej časti otcovho kráľovstva až po rieku Inn.“ Všimnime si, že tu je Rastislav titulovaný ako „kráľ Slovenov“. Jeho vplyv bol už tak veľký, že sa zapojil aj do sporov samotnej kráľovskej rodiny Ľudovíta Nemca. Počas tejto Karolmanovej vzbury proti svojmu otcovi, Karolman s Rastislavom vyhnali kniežatá z Panónie a Korutánska. V Panónii na Blatnohrade vtedy vládol Pribina, ktorého podľa stredovekého kronikára Aventína zabil v boji Rastislav: „Rastislav, kráľ Slovenov, vyrazí s vojskom v nepriateľskom úmysle proti Brynnovi (Pribinovi), priateľovi Ľudvíka (Nemca) a rovnako kniežaťu Slovenov...a v boji ho porazí a zabije. Stalo sa to teda počas tejto vzbury, keď Ľudovít Nemec nemohol prísť Pribinovi na pomoc. O Pribinovi sa už po roku 861, keď došlo k spomínanej vzbure, nikde viac nedočítame, znamená to, že naozaj padol v boji s Rastislavom v tomto roku. Tento čin Rastislava sa nám možno zdá surový, ale v tej dobe sa riešili politické spory aj takto (riešia sa tak vlastne aj dnes). Navyše, Pribina musel byť pre Moravu vážnou hrozbou z hľadiska nemeckej rozpínavosti a ohrozovania Moravy Nemcami, keďže Pribina bol v úplnom vazalskom postavení voči kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Pribinov syn Koceľ, ktorý prevzal vládu nad Blatnohradom po svojom otcovi, sa stal spojencom Rastislava, keďže spolu s Rastislavom a Svätoplukom poslal neskôr žiadosť byzantskému vládcovi Michalovi III., aby do slovenskej zemi poslal učiteľov kresťanstva. Na blatenský kniežací trón mohol Koceľa dosadiť iba Rastislav, pretože on Blatnohrad obsadil počas vzbury Karolmana proti svojmu otcovi.

Rastislav kontroloval územia súčasnej Moravy, Záhoria a rakúskeho Moravského poľa až po Dunaj. Patril mu aj Devín pri Bratislave, o čom máme priamy zápis vo Fuldských letopisoch z roku 864: "Kráľ Ľudovít v auguste prešiel za Dunaj so silným vojskom a v istom hrade, ktorý sa v reči tamojšieho národa volá Devín (dowina), Rastislava obkľúčil." Teda v našej dávnej reči, v staroslovenčine, sme Devín volali tak isto ako dnes alebo približne tak isto. Latinský údaj „dowina“ je už skomolenina nášho názvu Devín. Uvedená správa vo Fuldských letopisoch znovu potvrdila, že hranicou medzi nami Moravanmi a ostatným svetom bol Dunaj.

Ďalším staromoravským územím bola Nitra, v ktorej vládol Rastislavov synovec Svätopluk. Podľa Fuldských letopisov ešte v roku 870 v západnej časti Moravy vládol Rastislav a vo východnej časti s centrom v Nitre vládol Svätopluk. Obe územia si boli veľmi blízke a z letopisov vyplýva, že Rastislav bol veľkňazom, teda ústredným vládcom celej Moravy, pričom jeho synovec Svätopluk bol jeho pobočníkom so sídlom v Nitre. Z nasledujúceho úryvku z Fuldských letopisov však vyplýva aj ďalšia dôležitá skutočnosť. Stará Morava nebola bránená Rastislavom a Svätoplukom spoločne ale zvlášť každým kniežaťom. V letopisoch sa totiž uvádza, že nemecký kráľ Ľudovít Nemec rozdelil svoje vojsko na tri časti. Jednu časť poslal proti Rastislavovi a inú časť proti Svätoplukovi. Nasledujúci dlhší úryvok z Fuldských letopisov z rokov 869-870 to dokazuje:

V auguste 869, po nahromadení zásob, kráľ Ľudovít (Nemec) rozdelil svoje vojsko na tri časti. Svojho menovca určil bojovať s Durínčanmi a Sasmi na potlačenie odvážnych Srbov (lužiských). Bavorom rozkázal pomôcť Karolmanovi, ktorý chcel bojovať proti Svätoplukovi, synovcovi Rastislava. Pre seba si nechal Frankov a Alemanov, aby s nimi bojoval proti Rastislavovi. No keď už mal vyraziť, ochorel, a preto okolnosťami donútený postavil na čelo tohoto vojska Karola, najmladšieho zo svojich synov, poručiac všetko do rúk božích.

Keď Karol prišiel so zvereným vojskom k oným Rastislavovým nesmierne silným hradbám, ktoré boli odlišné od všetkých ostatných starobylých hradieb, spoliehajúc sa na pomoc Božiu, spálil všetky hradby v tomto kraji a čo bolo poskrývané v lesoch a na poliach zakopané, ponachádzal a vzal. Mnoho útočiacich nepriateľov alebo zahnal alebo pobil. Nie menej aj Karolman spustošil ohňom i mečom krajinu Rastislavovho synovca Svätopluka. Po spustošení celej krajiny stretli sa bratia Karol a Karolman aby si blahoželali k víťazstvu, ktoré im poslalo nebo.

Rok 870. Svätopluk, Rastislavov synovec, sledujúc vlastné záujmy, poddal sa Karolmanovi aj s krajinou, nad ktorou vládol. Preto sa Rastislav na synovca veľmi nahneval, tajne mu strojil úklady a rozkázal ho na hostine, nič zlého netušiaceho, zavraždiť. Milosťou božou sa však od smrti zachránil, lebo skôr, ako jeho vrahovia do domu vstúpili, vstal od stola, keď mu to ktosi naznačil, kto bol zasvätený do tejto pasce a predstierajúc lov so sokolmi, vyhol sa strojeným nástrahám. Rastislav vidiac, že jeho zámery sú prezradené, začal prenasledovať svojho synovca s vojskom, aby ho dostal do svojej moci. Avšak podľa spravodlivosti Božej sám sa chytil do osídiel, ktoré inému pripravil, lebo synovec ho chytil, poviazal a poslal Karolmanovi.

Podrobnejšie o tom, prečo sa Rastislav rozhneval na Svätopluka rozvádza Aventinus vo svojich letopisoch: „Keď sa Rastislav dozvedel, že naši (Nemci) odtiahli za hranice, vyšiel z úkrytu. Ťažko znášal, že jeho synovec prijal od Karolmana pod sľubom vernosti kráľovstvo. Preto strojí Svätoplukovi (tak sa totiž jeho synovec nazýval) nástrahy a pokúsil sa uvrhnúť ho do pút.“

Teda z uvedených úryvkov vyplýva, že Svätopluk chcel prevziať vládu nad celou Moravou namiesto Rastislava potom, čo sa zapredal Karolmanovi. Znamenalo by to, že Rastislav by musel odísť do vyhnanstva alebo sa podrobiť svojmu synovcovi, ktorý by mal jeho osud v rukách. Rastislav sa na Svätopluka veľmi rozhneval a chcel v tom Svätoplukovi zabrániť. Ale Svätopluk premohol Rastislava a odovzdal ho Nemcom, ktorý ho uväznili v Bavorsku. Ale pozrime sa, ako sa dej odvíjal ďalej:

Rok 870. Karolman však, keď sa mu nikto nepostavil na odpor, vtrhol do jeho (Svätoplukovej) krajiny a podrobil si všetky hrady a zámky.

Rok 871. Svätopluk, Rastislavov synovec, obvinený Karolmanom zo zločinu nevernosti, bol uväznený. Moravskí Sloveni, nazdávajúc sa, že ich vládca zahynul, ustanovili si za vládcu jeho pokrvného, akéhosi kňaza menom Slavomíra, vyhrážajúc sa mu smrťou ak neprevezme vodcovstvo nad nimi...

Medzitým Svätopluka, keď mu zločiny, z ktorých ho obžalovali, nikto nemohol dokázať, Karolman prepustil na slobodu a kráľovskými darmi poctený vrátil sa do svojej krajiny, vedúc so sebou Karolmanové vojsko pod zámienkou, ako by chcel bojovať proti Slavomírovi. Takto to klamlivo sľúbil Karolmanovi, ak sa mu umožní návrat do vlasti. Ale tak, ako domýšľavých a neopatrných ľudí stihne potupa, tak sa to stalo aj s Karolmanovým vojskom, lebo pokým ostatní stavali tábor, Svätopluk odišiel do Rastislavovho starého mesta a podľa zvyku Slovenov, hneď sa stal vierolomným a zabudol na svoju prísahu. Nesnažil sa už zmocniť Slavomíra, ale vynaložil všetko úsilie na pomstenie urážky, ktorú mu Karolman zapríčinil. Bavorov, nič netušiacich a málo sa majúcich na pozore, napadol s veľkým vojskom zhromaždených v tábore. Mnoho z nich zajal, ostatných skoro všetkých pobil okrem tých, čo sa už skôr z tábora ostražito vytratili. A tak veselosť Bavorov po mnohých víťazstvách sa obrátila na smútok a nárek.

Keď sa Karolman dozvedel o záhube svojho vojska, bol veľmi zdesený a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, čo boli v jeho krajine, zozbierať a vrátiť Svätoplukovi. Sám však ledva jediného muža, menom Ratbod, a aj to polomŕtveho, odtiaľ (z Moravy) dostal.

O veľkej porážke nemeckých vojsk, ktorú utrpeli od Svätopluka sa dozvedáme v krátkosti aj z Bertinských letopisov a vidíme, že porážka vydesila aj samotného otca Karolmana, kráľa Ľudovíta Nemca:

Rok 871: „Ľudovít (Nemec) sa ponáhľal do Rezna, pretože utrpel veľmi veľkú škodu od Rastislavovho synovca (Svätopluka), ktorý sa po ňom (po Rastislavovi) ujal vlády nad Slovenmi, a to tak veľkú, že stratil aj markgrófov (Engilšaka a Viliama) s ich početnými oddielmi a nešťastne stratil zem (Moravu), ktorú v predošlých rokoch získal.“

V roku 872 poslal Karolmanov otec, kráľ Ľudovít Nemec ďalšie vojsko proti Svätoplukovi, ale dopadlo to pre Nemcov zase veľmi zle. Pozrime sa, čo o tom píšu Fuldské letopisy: „V máji poslal (Ľudovít Nemec) Durýnčanov a Sasov proti moravským Slovenom, ktorí sa dali pred nepriateľom (pred Moravanmi) na útek pretože nemali so sebou kráľa a neboli medzi sebou svorní a keď stratili veľmi veľký počet svojich ľudí, s hanbou sa vrátili, dokonca sa hovorí, že niektorí grófi boli v tejto výprave pri úteku zbití ženami z tej zeme (Moravy), a palicami strhnutí z koňov na zem...Ale zatiaľ, čo Karolman plienil a pálil na území Moravanov, Svätopluk vyslal tajne veľké vojsko, prepadol Bavorov, ktorí strážili lode na brehu rieky Dunaja a jedných pobil, druhých zahubil v rieke, tretích potom odviedol do zajatia a nikto sa odtiaľ nedostal iba Embricho, biskup mesta Rezna s niekoľko málo ľuďmi.“

A ako skončil Rastislav ? Veľmi smutne. Tento muž, ktorý úspešne odolával franským či nemeckým vojenským i duchovným útokom, ktorý sa postaral o pozdvihnutie našej kultúrnej úrovni a ktorý chcel zabrániť svojmu synovcovi Svätoplukovi aby zapredal svoju krajinu i ľud, bol nakoniec Svätoplukom chytený a odovzdaný Nemcom, ktorí ho s radosťou oslepili. Jeho ďalší osud nepoznáme, ale vieme, že slepý a potupený zomrel v niektorom z bavorských kláštorov. Fuldské letopisy o tom hovoria takto:

Krátko po tom, asi 1. novembra (roku 870), odcestoval (kráľ Ľudovít Nemec) do Bavorska. Tu po rozhovore so svojimi dal si predviesť Rastislava, spútaného v ťažkých reťaziach a podľa rozsudku Frankov, Bavorov, ako aj Slovenov, ktorí prišli z rozličných krajov s darmi ku kráľovi, rozkázal ho na smrť odsúdeného iba pozbaviť svetiel očí.

Hlavné sídlo a rozloha Rastislavovej Moravy.

Sídlom Rastislava v západnej časti starej Moravy (čo bola dnešná Morava, severovýchodná časť dnešného Rakúska – Moravské pole a slovenské Záhorie až po Devín a Bratislavu, Malé a Biele Karpaty) bolo pravdepodobne Staré Mesto pri Uherskom Hradišti, ktoré sa do 13. storočia nazývalo aj Velehradom (pozri časť Staré Mesto - Velehrad v kapitole Prehľad kultúrnych centier starej Moravy). Velehrad máme pritom viackrát zaznamenaný v rozličných historických dokumentoch ako kniežacie, kráľovské či arcibiskupské sídlo Moravy. Niektorí historici odmietajú Staré Mesto ako kniežacie sídlo Rastislava a neskôr Svätopluka, pretože tu doposiaľ neboli objavené základy kniežacieho paláca a obranný val tu vraj bol slabý. No usúďte sami, či bol obranný val slabý: Obranný val tvoril vyvýšený 7,5 m široký násyp, do ktorého boli osadené dva rady tesne k sebe narazených mohutných kmeňov stromov. Kmene stromov boli hrubé do 40 cm a osadené 1 m do zeme. Priestor medzi oboma radmi kmeňov bol vyplnený hlinou a štrkom. Pred valom z vonkajšej strany bola navyše vybudovaná vodná priekopa takmer 5 metrov široká a 2,3 m hlboká. Celá južná strana Velehradu bola navyše chránená riekou Moravou a okolitým bažinatým terénom.

Musíme si však navyše uvedomiť, že pre dnešné Staré Mesto platí to isté, čo pre dnešnú Nitru. Archeologická lokalita je zastavaná novodobými mestskými stavbami a tak je tu znemožnený ucelený archeologický prieskum. Preto veľa významných archeologických pamiatok z obdobia starej Moravy bolo za vyše 1000 rokov zničených, prestavaných, rozobratých alebo sa ešte nachádzajú v zemi pod novodobými budovami.

Sídlo kniežaťa Rastislava mohlo byť aj hradné mesto objavené medzi Kopčanmi a Mikulčicami, ktoré malo mohutný kamenný múr pospájaný drevenými komorami vyplnenými hlineným materiálom. Sídelné objekty a niektoré kostoly na hradisku tu mali navyše tiež svoje vlastné opevnenia. Vo Fuldských letopisoch k roku 869 sa spomínajú pritom „Rastislavove nesmierne silné hradby, ktoré boli odlišné od všetkých ostatných starobylých hradieb“. Na hrade boli objavené aj základy pravdepodobne kniežacieho paláca a nejakých svetských stavieb. Teda doposiaľ najviac opevnené a chránené moravské mesto s najväčším výskytom kostolov z obdobia starej Moravy bolo objavené zatiaľ medzi Kopčanmi a Mikulčicami. Tu sa však archeologický výskum robil pohodlnejšie, lebo toto mesto zaniklo čoskoro po zániku starej Moravy a ďalej sa na tejto lokalite nestavalo. Názov tohoto zaniknutého staromoravského mesta nepoznáme.

Z Fuldských letopisov vieme, že sa Rastislav zdržiaval aj na Devíne, ktorý bol pohraničným hradom s veľmi silným opevnením a s mohutnými prirodzenými prekážkami rovno pod Devínom, ktorými boli rieky Dunaj a Morava. Ale Devín nemohol byť Rastislavovým centrálnym sídlom, pretože bol pohraničným hradom Moravy a ani archeologický výskum to nepotvrdzuje. Zachoval sa nám výstižný úryvok z Fuldských letopisov, kde sa píše k roku 855: "Kráľ Ľudovít sa vypravil k moravským Slovenom proti ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal. Pretože sa vojenská výprava viedla s malým úspechom, vrátil sa bez víťazstva, dajúc prednosť radšej na čas opustiť protivníka, opevneného vraj veľmi silnými hradbami, než svoje vojsko v nebezpečnom boji vystaviť pohrome. No jednako Ľudovítovo vojsko spustošilo veľkú časť krajiny plienením a pálením a aj veľa nepriateľov, ktorí chceli napadnúť kráľov tábor, úplne zničilo, ale nie beztrestne, lebo keď sa kráľ vracal, Rastislav na neho dotieral so svojimi vojskami až za Dunaj, kde vyplienil a spustošil veľa miest pohraničného obyvateľstva." Keby Rastislavovo hlavné sídlo bolo na Devíne, určite by letopisec nepísal, že Ľudovítove vojsko vyplienilo veľkú časť krajiny a že keď sa vracal, Rastislav na neho dotieral so svojimi vojskami až za Dunaj. Devín sa totiž týči priamo nad Dunajom, nebolo by preto potrebné Ľudovíta prenasledovať cez celú vyplienenú krajinu až za Dunaj, kde už žilo pohraničné obyvateľstvo, patriace Ľudovítovi. Devín bol teda za Rastislava pohraničným strážnym hradom, rozvíjajúcim sa hradným mestom ale nie hlavným sídlom Moravy.

O tom, kde sa asi nachádzalo hlavné sídlo Moravanov, kam prišiel kráľ Ľudovít urobiť poriadky, napovedá aj ďalší úryvok z Fuldských letopisov k roku 846: "kráľ Ľudovít (Nemec) podnikol približne v polovici augusta výpravu proti moravským Slovenom, ktorí sa pokúšali o odboj. Po nastolení poriadku a keď veci zariadil podľa svojej vôle, ustanovil im za knieža Mojmírovho synovca Rastislava. Odtiaľto sa za veľkých ťažkostí a s veľkými stratami vo vojsku vracal cez Čechy domov.“ Asi veľmi ťažko by sa Ľudovít vracal domov cez Čechy z Devína, ktorý je celkom na juhu a vôbec s českým územím nesusedí. Lepšie tomuto opisu vyhovuje Staré mesto - Velehrad, pri Uherskom Hradišti, odtiaľto si už vieme lepšie predstaviť jeho pochod domov cez Čechy.

Moravania obývali aj územia východne od dnešnej Bratislavy, až po rieku Kamp nad Dunajom. Dodnes sa kraj medzi Bratislavou a Viedňou nazýva Moravské pole. Na rieke Kamp pri obci Thunau (neďaleko väčšej obce Gars ad Kamp) bolo objavené staromoravské hradisko a určite v tejto oblasti nebolo ojedinelé. Na tomto hradisku sa vykopali základy viacerých príbytkov a hrobov z polovice 9. storočia, teda z obdobia rozkvetu moravského kráľovstva. Obsah hrobov bol chudobný, ale to, čo sa našlo, pripomína predmety nájdené v moravských archeologických lokalitách 9. storočia. Drevené valy boli začiatkom 10. storočia vypálené, pravdepodobne následkom maďarských nájazdov.

Hradiská Oberleiserberg a Stillfried boli pravdepodobne tiež moravské, ale nie sú archeologicky preskúmané.

Svätopluk

Hoci Svätopluk rozšíril hranice Moravy a za krátku dobu môžeme za jeho panovania hovoriť o veľkom územnom rozmachu Moravy, v skutočnosti spôsobil zánik Moravy, najmä tým, že zlikvidoval Metodovu slovenskú cirkevnú školu po smrti Metoda, nezabezpečil Moravu pred pohanskými Maďarmi, ani nezabezpečil pre Moravu dostatočne schopných a silných nasledovníkov. Kto vie, ako by sa situácia vyvíjala, keby nedošlo k odstráneniu Rastislava Svätoplukom, ale naopak, keby bol Svätopluk odstránený Rastislavom. Svätoplukov najväčší omyl, ktorý spôsobil počas svojho panovania, bolo vyhnanie Metodových žiakov z Moravy. Tí najlepší však boli veľmi rýchlo a energicky pozbieraní bulharským vládcom Borisom, mnohí sa dostali do Bulharska, Chorvátska a Macedónie a všade boli s úctou prijímaní, pretože tu všade vedeli, aký veľký duchovný poklad získali. Svätopluk mal všetko vo svojich rukách a navyše mu vtedy do toho nikto nemohol hovoriť, keďže dielo Metoda bolo pod právnou ochranou Ríma a Svätopluk bol na vrchole svojej moci. Teda najväčší územný rozmach starej Moravy, ktorý sa dáva do súvislosti s panovaním Svätopluka I. môžeme zároveň chápať ako počínajúci zánik starej Moravy.

Zo všetkých našich moravských vládcov sa o Svätoplukovi popísalo v rôznych letopisoch a kronikách najviac. Bol totiž naozaj silným vládcom, ktorého sme už začali nazývať my, i ostatný svet, moravským, či slovenským kráľom. Spôsobil najviac rozruchu na franskej či nemeckej strane a boli obdobia, keď sa Svätopluka naozaj obávali. Svätoplukovi sa podarilo obsadiť rozsiahle slovenské územia, kontroloval Čechy, Malopoľsko i Panóniu, bývalé Koceľové kniežatstvo. Cudzinci ho začali titulovať kráľ Moravanov, pápež ho oslovoval tak, ako ktoréhokoľvek iného mocného vladára v Európe: „milovanému synovi, Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu“... alebo: „Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“... Problémy Moravanov sa už neriešili cez niekoho iného, napríklad cez franského cisára, ale priamo cez moravského kráľa, Svätopluka. Okrem toho je možné aj to, že Svätopluk bol oficiálne korunovaný za kráľa. Naznačujú to úryvky západných letopiscov, napríklad v letopise franského mnícha Reginona: „Kráľ Arnulf prepustil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov... ešte predtým, ako bol povýšený (Svätopluk) na úroveň kráľovstva...“ alebo v letopise saského pôvodu: „Lebo ešte pred kráľovaním (Svätopluka) bol dôverným priateľom...“ Hoci sa doposiaľ nenašiel žiadny historický dokument, ktorý priamo potvrdzuje oficiálnu korunováciu Svätopluka za kráľa moravských Slovenov, uvedené úryvky to nepriamo potvrdzujú. Veď autor franských letopisov jasne oddeľuje dve obdobia v živote Svätopluka, obdobie, keď ešte nebol kráľom a obdobie, keď ním už bol.

Na našej starej Morave boli navyše už vytvorené, vďaka Rastislavovi, vynikajúce podmienky pre rozvoj duchovnej a kultúrnej sféry, bez ktorých sa žiadna ríša, či kráľovstvo nemohli udržať. Mali sme svoje vlastné arcibiskupstvo s najmenej tromi biskupstvami, v ktorom bohoslužobným jazykom bola naša reč, staroslovenčina. Stačilo len málo, a stará Morava začiatkom 10. storočia by nezanikla. Naďalej bolo treba odolávať nemeckej rozpínavosti rozvojom vlastnej duchovnej sféry i vojenskej sily. Ale Svätopluk, zdá sa, tieto základné princípy, ktoré stmeľovali každú spoločnosť v štátnom útvare, vôbec nechápal. Svätopluk vyhrával jednotlivé bitky ale nakoniec prehral celú vojnu. Sám prispel k likvidácii toho, čo už malo u nás pevne zapustené korene, uvoľnil cestu k tvrdej latinizácii, nechal z Moravy vyhnať našich najvzdelanejších ľudí a tým si sám podpílil pevný konár, na ktorom sedel. Po jeho smrti sa už nedali chyby, ktoré spôsobil, napraviť.

Aký bol Svätopluk ? Niektorí publicisti - spisovatelia ho vykresľujú ako človeka s nádhernými vlastnosťami, ktorý sa láskavo staral o svoj ľud a o svoju rodinu. Aj v rôznom súčastnom umeleckom stvárnení nám umelci Svätopluka podsúvajú ako rozvážneho, múdreho človeka, ktorý ešte na smrteľnej posteli napomína svojich troch synov k svornosti. Všetkým je nám známa rozprávka o troch prútoch, pomocou ktorých Svätopluk ukazuje synom, že budú silní len vtedy, ak budú prúty - synovia pokope.

Historické dokumenty však hovoria o niečom celkom inom. Musíme vychádzať najmä z tých historických prác, ktoré vznikli priamo za života Svätopluka alebo tesne po jeho smrti. Mnohé neskoršie kroniky napríklad z 15.-16. storočia sú pretkané vymyslenými nezmyslami, ale to už vidíme z celkového štýlu práce týchto stredovekých kronikárov. Údaje sú tu nepresné, mnohé udalosti sú domiešané a v texte je veľa očividne vymyslených údajov o tom, či onom známom vládcovi. Nie všetky kroniky majú tento charakter, ale bohužiaľ, ľudia si akosi viac pamätajú hlúposti z málohodnotných historických „podvrhov“ ako pravdivé údaje z vierohodných prác.

Viacero nezávislých historických dokumentov, ktoré vznikli v 9.,10. a 11. storočí, hodnotia kráľa Svätopluka negatívne. Bol to drsný, negramotný človek (nevedel čítať ani písať), ktorý mal veľa mileniek a ktorému išlo skôr iba o svoj osobný prospech. Svojich synov nevychoval zrovna najlepšie, pretože sa o nich pravdepodobne vôbec nestaral. Po smrti Svätopluka sa jeho synovia začali hneď hádať do takej mieri, že sa chceli navzájom pripraviť o život. Svätopluk (na rozdiel od Rastislava) ani trochu nechápal, čo všetko je potrebné urobiť pre správny chod štátneho útvaru, akým bola Morava. Vôbec sa nevyznal v duchovnej sfére, nastupujúce kresťanstvo bral iba ako nutné zlo, ktoré ho obmedzovalo. Nerozumel tomu, prečo by mal udržať domácu duchovnú sféru (teda staroslovenskú školu Cyrila a Metoda) a potláčať cudzie, franské, či nemecké vplyvy. Vierohodnú charakteristiku Svätopluka nájdeme napríklad v „Živote sv. Klimenta“ (pozri pasáž z tejto práce).

Boli takýto aj všetci iní vládcovia v tom čase? Veru nie. Napríklad bulharské knieža Boris vládol v tom istom čase nad Bulharmi. Obidve kniežatá, Svätopluk i Boris o sebe dobre vedeli, aj keď sa nestýkali. Keď Boris zostarol, prenechal vládu svojmu najstaršiemu synovi Vladimírovi a sám išiel do kláštora. Ukázalo sa však, že Vladimír nevedie krajinu dobre, zanedbával kresťanskú vieru a venoval sa viac hýrivému životu. Jeho otec Boris ho preto zvrhol z trónu, dal ho oslepiť a dosadil na trón svojho druhého syna Simeona a to už bola vláda, ako sa patrí ! Bulharsko zosilnelo, rozšírilo územie, posilnilo staroslovenský cirkevný obrad, kultúrna i hmotná úroveň Bulharov stúpla. Nebyť Borisa, ktorému záležalo na osude Bulharska, jeho najstarší syn Vladimír by napáchal veľa zla. Boris a Simeon dokonca zozbierali vzdelaných Moravanov, ktorých Svätopluk vyhnal a umožnili im v Bulharsku žiť a pracovať.

Svätopluka možno charakterizovať teda ako krátkozrakého človeka. Nestaral so o to, čo bude s Moravou po jeho smrti. Bol síce výbojný a za jeho života sa ho obávali samotní Nemci, po smrti Svätopluka bolo všetkým jasné, že na Morave už niet sily, vojenskej ani duchovnej, ktorá by Moravu udržala.

Znepriatelená franská či nemecká strana opísala koniec nášho vládcu Svätopluka vo Fuldských letopisoch takto:

Rok 894: „Svätopluk, knieža Moravanov, nádoba každej vierolomnosti, zomrel nešťastlivo, potom, čo všetky susedné štáty lsťou, úskokmi, prelievaním ľudskej krvi prekabátil.“

Svätopluka máme zapísaného aj v cividalskom evanjeliári spolu s ďalšími dvomi osobnými menami: szuentipulc szuentezizna predezlaus. Mená sú zapísané tak, ako ich počulo ucho talianského mnícha, ale bezpochyby ide o Svätopluka, Svätožizňu a Predslava. Tieto tri mená sa nemohli dostať vedľa seba len tak náhodou, je jasné, že všetky tri zapísané osoby boli v tomto kláštore spolu a boli zrejme v príbuzenskom vzťahu. Usudzuje sa, že Svätožizňa bola žena Svätopluka, o tom máme aj iný historický údaj a čím bol Predslav, s istotou nevieme, mohol to byť ich syn alebo synovec, možno brat. V rôznych iných dokumentoch sa meno Svätopluk objavuje v skomolenej forme. Vo Fuldských letopisoch ho latinskí pisári zapísali ako Szuetiepluc, pápežskí pisári ho zapísali ako Sventopulchus, český kronikár Kosmas ho zapísal najpresnejšie: Zuatopluk.

Rozloha Svätoplukovej Moravy.

Svätoplukovým sídlom za vlády Rastislava bola Nitra. Dokladajú to mnohé údaje v rôznych historickým materiáloch, hoci nie v doslovnom znení.

Keď Svätopluk sídlil v Nitre, bol s Rastislavom do roku 870 spoluvládcom Moravy, alebo bol skôr v podriadenom postavení voči Rastislavovi. Svätopluk bol synovec Rastislava, predpokladáme teda, že Rastislav bol starší a skúsenejší ako Svätopluk. Kedy sa Svätopluk stal kniežaťom Nitry nevieme, prvýkrát sa spomína v staroslovenských historických dokumentoch od roku 863, keď spolu s Rastislavom a Koceľom poslal posolstvo do Byzantskej ríši k cisárovi Konštantínovi. Keď Svätopluk v roku 870 odstránil Rastislava a v roku 871 zničil Karolmanovo vojsko (pozri predošlú časť), stal sa samovládcom Moravy.

Svätopluk musel stále odolávať nemeckým útokom, ktoré organizoval Ľudovít Nemec alebo jeho syn Karolman. Po smrti Karolmana v roku 880, ujal sa správy nad Panóniou Karolmanov syn Arnulf (bol teda vnukom Ľudovíta Nemca, ktorý zomrel ešte v roku 876). Po nezhodách Arnulfa so Svätoplukom, Svätopluk vtrhol v roku 884 do Panónie so silným vojskom a Panóniu obsadil. Úryvky z Fuldských letopisov hovoria o tom toto: „Jeho (Svätoplukovo) vojsko bolo tak veľké, že cez jedno miesto pochodovalo od svitu do mrku. S týmto ohromným vojskom plienil 12 dní v Arnulfovom panstve (teda v Panónii), nakoniec tak, ako chcel, vrátil sa domov neohrozený. Potom ešte inú časť svojho vojska poslal za Dunaj. Keď sa to dozvedeli Megingoz a Papo, najstarší synovia Engilšalka a Viliama (Engilšalk a Viliam zahynuli v boji so Svätoplukom už v roku 871), hľadajúc záchranu v úteku, zahynuli v rieke, ktorá sa volá Rába ...porušením tohoto mieru bola Panónia za dva a pol roka východne od Ráby celkom zničená.“

Svätopluk pričlenil Panóniu od roku 884 k svojmu moravskému kráľovstvu až po rieku Drávu, a názov Morava sa začal používať i pre toto územie. Vieme to napríklad z práce Konštantína Porfyrogennetosa z 10.storočia, ktorý označil územie obsadené Maďarmi takto: „Turci (Maďari) prebývajú v zemi Moravii medzi riekami Dunaj a Sava“, alebo z rovnako starobylej po grécky napísanej pamiatky o Živote sv. Klimenta, kde sa dozvedáme, že pápež Hadrián II. vysvätil Metoda za arcibiskupa panónskej Moravy: „Ale samého veľkého Metoda, hoci sa veľmi zdráhal a vyhýbal, vysvätil za biskupa Moravy panónskej“.

Panónia však bola spojená do jedného cirkevného obvodu s Moravou už oveľa skôr, keď tu Metod od roku 869 spravoval cirkevné záležitosti s poverením pápeža Hadriána II a od roku 870 sa tu stal panónskym arcibiskupom. Na Morave vládol kráľ Svätopluk a v Panónii knieža Koceľ až do svojej niekedy v rokoch 876-877. V roku 880 sa Panónie zmocnil Arnulf a od roku 884 Panóniu ovládol Svätopluk I.

Keď Svätopluk ovládol Panóniu, zostal tu aj celý rok, potom sa vrátil späť a neskôr prišiel do Panónie zase: „Keď knieža (Svätopluk) za rok nebol porazený (v Panónii), vrátil sa aj s vojskom domov. Ostatne v nasledujúcom roku knieža, keď znova zhromaždil veľký zbor, nepriateľské vojsko nepriateľsky do Panónie privádza, takže ak predtým niečo ostalo, teraz ako vlk zhltol všetko“. Fuldské letopisy tieto udalosti zaznamenávajú po svojom, vidia v Svätoplukovi nepriateľa Bavorov, ale v Panónii sa Nemci nevyskytovali, boli tu Sloveni, predtým organizovaní v Pribinovom a neskôr v Koceľovom kniežatstve. Preto ovládnutie bývalého slovenského - panónskeho Koceľového kniežatstva Svätoplukom nebolo nič neprirodzeného, pretože Pribina a jeho syn Koceľ boli predtým nitrianski veľmoži, možno boli dokonca v príbuzenskom vzťahu so Svätoplukom. Navyše, za života Koceľa, bolo Svätoplukovo moravské kniežatstvo a Koceľové panónske kniežatstvo pod spoločnou cirkevnou správou, bolo to moravsko-panónske arcibiskupstvo na čele s arcibiskupom Metodom. Z našich staroslovenských písomných dokladov a z gréckych písomných správ vôbec nevyplýva, že Svätopluk násilne obsadil bývalé Koceľové kniežatstvo v Panónii za účelom jeho drancovania. Ale my už vieme, že franské, či nemecké písomné historické doklady z hľadiska ich interpretácie musíme brať z rezervou, boli predsa poplatné vtedajším franským a nemeckým vládnucim vrstvám.

Po smrti Svätopluka v roku 894 sa Panónie znovu zmocnil Arnulf a po smrti Arnulfa v roku 899 do panónsej Moravy prišli kočovní Maďari. Pôvodných ázijských Maďarov nebolo veľa (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov) Boli však veľmi agresívni a využili roztrieštenosť panónskych Slovenov po zániku blatnohradského slovenského kniežactva. Stará Morava so svojim centrom nad Dunajom tiež bola ku koncu 9. storočia značne oslabená a synovia Svätopluka I. nedokázali udržať panónsku Moravu pod svojou správou. Do čela panónskych Slovenov žijúcich pod Dunajov sa postavili výbojní Maďari, tu žijúcemu slovenskému obyvateľstvu vnútili svoju reč, protomaďarčinu, ktorú Sloveni obohatili veľkým množstvo slovenských výrazov, pretože protomaďarčina ich nemala vo svojom slovníku pretože maďarské etnikum 10. storočia aj ich reč boli na nízkej kultúrnej, spoločenskej i cirkevnej úrovni.

Vzťah Svätopluka a starej Moravy k Čechom a k českému územiu.

Za vlády prvého historicky doloženého českého kniežaťa Bořivoja boli Čechy vo vazalskom postavení k Morave a k Svätoplukovi. Vieme to zo staročeských písomných dokumentov, kde sa spomína krst Bořivoja „keď Bořivoj prišiel k svojmu vojvodovi čiže kráľovi Svätoplukovi na Moravu, ktorý ho prijal láskavo a zároveň s ostatnými ho pozval na hostinu.“ Česi však museli skladať sľuby vernosti aj franským kráľom podobne, ako to robili aj moravské kniežatá. Až Svätopluk I., kráľ Moravy dosiahol takú moc, že sa silou vyrovnal nemeckému kráľovi a neskôr cisárovi Arnulfovi, ktorý vládol Nemcom. Oficiálne však Svätopluk získal Čechy až neskôr, v roku 890, ako sa uvádza v letopise franského mnícha Reginona: „k roku 890....Kráľ Arnulf prepustil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov, ktorí doteraz mávali nad sebou knieža zo svojho pokrvného rodu a kmeňa a kráľom franským bez porušenia zmluvy zachovávali sľúbenú vernosť, pretože bol (Svätopluk) s ním (Arnulfom) spojený putom dôverného priateľstva ešte predtým, ako bol povýšený (Svätopluk) na úroveň kráľovstva. Ba aj jeho (Arnulfovfo) syna, ktorého on (Arnulf) splodil z milenky, niesol k svätému krstu a dal ho, nazvať podľa svojho mena Svätoplukom. To dalo nemalý podnet k nesvárom a vzbure. Lebo jednak Česi upustili od vernosti oddávna zachovávanej, a Svätopluk, v presvedčení, že pripojením ďalšieho kniežatstva (českého) pribudlo mu nemálo síl, nadul sa spupnou pýchou a povstal proti Arnulfovi.“

Onedlho však, po smrti Svätopluka v roku 894, české kniežatá Spytihnev a Vratislav prišli v roku 895 do Rezna za Arnulfom, aby znova vyjadrili sľub vernosti nemeckému kráľovi. Mnohí to nevedia pochopiť, prečo sa Česi odťahovali od Moravanov a od Svätopluka, keď vtedy ešte vlastne tvorili spoločný slovenský národ, ich reč i zvyky boli rovnaké (pozri kapitolu Základné kamene našej svojbytnosti). Prečo sa už vtedy, alebo ešte skôr za Rastislava či Mojmíra I., nezjednotili aspoň Česi a Moravania pod vládou jedného spoločného slovenského kniežaťa či kráľa. České kniežatá Spytihnev a Vratislav radšej prišli k Nemcom, aby im sľúbili vernosť a žiadali od nich ochranu pred Moravanmi. Nečudujme sa, veď to isté sa deje aj dnes, na prelome ďalšieho tisícročia. Chorváti, Srbi a Slovinci, tak blízke národy sa od seba odťahujú, podobne ako to robia aj Česi a Slováci, Ukrajinci a Rusi.

Zánik starej Moravy.

Ako a prečo stará Morava zanikla? Za hlavnú príčinu zániku starej Moravy niektorí historici pokladajú starých pohanských Maďarov, ktorí všetko zničili, kam vtrhli. Ak však vychádzame z hodnoverných historických záznamov, zistíme, že stará Morava by pravdepodobne zanikla aj v tom prípade, keby starých ázijských Maďarov nebolo. V našich staroslovenských písomných pamiatkach, ktoré pokladám za najviac hodnoverné a objektívne, sa ako jeden z dôvodov zániku starej Moravy uvádzajú aj vnútorné rozpory medzi Moravanmi a najmä medzi synmi Svätopluka I., ktorí sa nedokázali zjednotiť.

Mojmír II. nepriateľom Svätopluka II.

Po smrti najsilnejšieho vládcu starej Moravy, kráľa Svätopluka v roku 894, vlády sa ujali jeho synovia Mojmír a Svätopluk. Ako uvidíme z nasledujúcich úryvkov, Mojmír bol so svojim bratom v rozkole, čo viedlo k ďalšiemu oslabeniu starej Moravy. Podľa niektorých historických záznamov, najmä Cividalského evanjeliára a práce Konštantína Porfyrogennetosa, existoval aj tretí Svätoplukov syn, Predslav, ale tento pravdepodobne nezasahoval do mocenských bojov na Morave pretože sa nikde viac nespomína. Hoci nevieme, kde Mojmír II. a Svätopluk II. presne sídlili, vieme aspoň to, že Mojmír II. ovládol centrálne územie starej Moravy, teda Nitriansko a západnú Moravu. Svätopluk II. vládol v Panónii, keďže v mnohých dokumentoch je Svätopluk II. uvádzaný ako panónske knieža. Ich vládnutie však bolo oslabené tým, že obaja bratia bojovali proti sebe, namiesto toho, aby sa zjednotili. V roku 898 sa Mojmírovi II. podarilo uväzniť svojho brata Svätopluka II. v akomsi moravskom meste, odkiaľ ho Nemci vyslobodili, keď toto mesto napadli a vypálili. Zachoval sa historický dokument, ktorý spísal salzburský arcibiskup Teotmar spolu s ostatnými bavorskými biskupmi v roku 900, v ktorom protestujú proti rozhodnutiu pápeža Jána IX., že dal vysvätiť na starej Morave na žiadosť Mojmíra II. nového arcibiskupa a troch biskupov. Stará Morava sa teda znovu cirkevne osamostatnila aj keď iba na krátke obdobie. Hoci nepoznáme nijaké ďalšie podrobnosti, isté je, že Mojmír II. sa snažil zachrániť starú Moravu pred zánikom, tradičná slovanská roztrieštenosť mu však neumožnila uskutočniť svoje plány.

Starí Maďari prichádzajú k strednému Dunaju.

Občania hovariaci po maďarsky oslavujú rok 897 ako príchod do "svojej vlasti". Pompézne oslavy sa konali v roku 1897 i v roku 1997 v Maďarsku aj na juhu dnešného Slovenska, kde odkrývali pamätníky k tomuto výročiu. Ale oslava jedného roku, ako príchod nejakého etnika na nové územie nemá žiadnu logiku a je iba prejavom šovinizmu. Národy neprichádzali na nové územia naraz v jedinom roku a zvlášť to platí o národoch kočovných, akými boli aj Maďari. Navyše genetické analýzy genofondu súčasných občanov hovoriacich po maďarsky ukázali, že takmer všetci súčasní "Maďari" vôbec Maďarmi nie sú. V súčasnom Maďarsku žijú potomkovia ľudí, ktorých predkovia boli prevažne Slovania ale v priebehu 1000 rokov došlo k ich pomaďarčeniu (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov). Pôvodných Maďarov, ktorí prišli do Karpatskej kotliny koncom 9. a začiatkom 10. storočia nebolo veľa. Starí Maďari sa postavili do čela slovenských kmeňov žijúcich v Panónii a ich protomaďarčina musela byť doplnená o tisíce staroslovenských výrazov, aby sa táto reč dala používať . Dnes je jasné, že Uhorsko nevzniklo od „nuly“ na základe nejakej zázračnej geniality kočovného maďarského etnika, ale že boli využité všetky dovtedy existujúce štátne a kultúrne skúsenosti Slovenov, žijúcich v podunajských krajoch. Uhorsko bolo teda organizované podľa vzoru už existujúcej hospodársko –spoločenskej organizácie pôvodných slovenských kniežatstiev, najmä blatnohradského a moravského.

Občania žijúci pod Dunajom v Panónii sa asi do 13. storočia nazývali Uhrami a všade v historických dokumentoch sú aj označovaní pod týmto názvom (v latinských dokumentoch ako Ungari, Hungari). Niektoré dôležité dobové historické dokumenty ich nazývajú aj inými menami, napríklad dosť častý názov Turci sa vyskytuje v historických dokumentoch Konštantína Porfyrogennetosa, byzantského cisára, ktorý sa venoval aj histórii. Názvom Maďari sa začali Uhri nazývať až neskôr, keď jeden kmeň Uhrov, ktorý sa volal Megyer, ovládol ostatné kmene Uhrov a podľa neho sa nazvali aj ostatní Uhri. Ale názov Uhri pretrval aj tak celé ďalšie tisícročie v názve nového kráľovstva - Uhorsko, v ktorom občania hovoriaci po maďarsky a pôvodní Maďari tvorili stále iba menšiu časť obyvateľstva oproti ostatným národom, ktoré s nimi v tomto kráľovstve žili.

Pravlasť starých Maďarov nie je známa, ich korene siahajú niekde do severovýchodnej Ázie, keď boli súčasťou ugrofínskych skupín národov. Veľká časť týchto kmeňov sa pohla smerom západným a dnes ich poznáme ako Fínov žijúcich vo Fínsku. Menšia časť ugrofínov sa pohlo smerom juhozápadným až sa dostali na územia nad Krymským polostrovom severne od Čierneho mora. Tu sa na istú dobu usadili v susedstve Kozárov, ktorí žili na Kryme. Žili kočovným, pastierskym spôsobom života a boli závislý od Kozárov (Chazárov), ktorí určovali aj ich veliteľov. Túto ich úplnú závislosť od Kozárov veľmi dobre popisuje cisár Konštantín Porfyrogennetos. Spomína aj prvého vodcu Uhrov, Arpáda, dosadeného Kozármi. Kozári Uhrov využívali ako nájomné vojsko vo svojich vojnových ťaženiach. Neskôr začali Uhrov zo svojich sídiel vytláčať Pečenehovci. Uhri sa pohli smerom na západ do Besarábie k riekam Pruth a Seret ku Karpatským horám (Uhorským horám), kde sa dnes nachádza východná časť Rumunska s Moldavskom a ďalej do východnej časti Valašskej kotliny k dolnému Dunaju. V týchto miestach Uhri kočovali až do vlády bulharského cára Simeona (888-927). Vieme to zo spisov Lea Gramaticusa, ktorý podrobne zaznamenal, ako Byzantský cisár Leo nahovoril Uhrov na vojnové ťaženie proti Bulharom a Simeonovi. V tom čase boli vodcami Uhrov Arpád a Kusan. Leo Gramaticus vtedy napísal: „Leo Augustus viedol vojnu proti bulharskému kráľovi Simeonovi. Zajatým Kozárom, ktorí pomáhali Leonovi, poodsekovali nosy a Simeonom boli poslaní na posmech Byzantíncov do mesta (Carihradu). Keď to imperátor (Leon) uvidel, veľmi sa rozhneval a hneď poslal plukovodcu Sklera k brehom Dunajským, aby zaniesol Turkom (Maďarom) dary a pobúril ich proti Simeonovi. Sklerus mal úspech a urobil dohodu s Arpádom a Kusandom, tureckými (maďarskými, uhorskými) vodcami a navrátil sa k imperátorovi.“

Uhri však nemali pokoj ani vo Valašskej kotline pri dolnom Dunaji. Z východu ich stále hnali Pečenehovci a zároveň im bulharský kráľ Simeon pripravil odplatu za ich útok na jeho ríšu. Tieto udalosti dokumentuje historický záznam Konštantína Porfyrogennetosa veľmi presne: „Potom, ako Simeon uzavrel prímerie s Pečenehovcami, vtrhol do zeme Turkov (Uhrov-Maďarov), ktorí vtedy boli vo vojne preč zo svojho kraja, pozabíjal ich čeľade a rozohnal tých, čo boli doma postavení na obranu, spustošil ju široko ďaleko. Keď sa Turci (Maďari) vrátili, našli svoj kraj pustý a prázdny, i položili svoje stolice do tej zeme, kde prebývajú po dnešný deň“ (teda približne k roku 950, keď to Konštantín Porfyrogennetos písal).

A na inom mieste sa dočítame: „Po niekoľkých rokoch napadli Pečenehovci Turkov (Maďarov), prenasledovali ich aj s vodcom Arpádom. Porazení Turci utekali, hľadajúc zem k pomesteniu svojich stolíc, vstúpili do veľkej Moravy, obyvateľstvo jej rozohnali a položili tam svoje stolice i držia ich po dnešný deň (to znamená po rok 950). Od tej doby Turci nemali vojny s Pečenehovcami.“

Uhri sa teda posunuli ďalej na západ. Opustili Valašskú kotlinu, dostali sa do oblasti stredného Dunaja, kde sa nachádza dnešný srbský Belehrad, do južnej Panónie k rieke Sáva a na sever východne od rieky Tisy (do Dácie). Moravskú Panóniu (bývalé Koceľové kniežatstvo), ktorú ovládol Svätopluk I. od roku 884 až do svojej smrti v roku 894 ešte neobsadili. Hoci ju spolu s nemeckým kráľom Arnulfom neraz napadli, stiahli sa vždy späť za Dunaj a Tisu.

Maďari postupovali smerom na západ aj vďaka Nemcom a ich kráľovi Arnulfovi, ktorý nedokázal sám poraziť Svätopluka I. Na pomoc si preto prizval Maďarov, s ktorými spoločne napádal Moravu. Ale ani tak veľká presila nedokázala zlomiť Moravanov, Moravu síce plienili, ale do opevnených miest a hradísk sa nedostali. O spoločných útokoch Maďarov a Nemcov proti Moravanom nám podávajú svedectvá viaceré západné letopisy, uvádzam úryvok najucelenejší z letopisu saského pôvodu, kde je aj uvedený dôvod, prečo nemecký kráľ povolal na pomoc proti kráľovi Svätoplukovi Maďarov. Udalosť sa odohrala v roku 892: „Kráľ Arnulf postúpil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov… Česi, zvyknutí mať kniežatá zo svojho rodu, upustili od vernosti, ktorú Frankom oddane zachovávali a Svätopluk nadobudol po získaní druhého kráľovstva (českého) odvahu a vzbúril sa (proti Arnulfovi). Arnulf zavolal na pomoc najzločinnejší národ Uhrov (Maďarov), v minulých storočiach neznámy, ktorý vtedy prišiel zo Skýcie, ktorá sa rozkladá do nedozierna proti toku rieky Donu. Odtiaľ bol kmeň Uhrov (Maďarov) vyhnaný svojimi susedmi Pečenehovcami, rozlúčil sa s vlasťou a najprv si hľadal obživu v love v pustatinách panónskych Avarov, potom vtrhli do končín Korutáncov, Moravanov a Bulharov ale málo ich zahubili mečom, tisíce ich však zahubili šípmi, ktoré Uhri vystreľujú z lukov, zhotovených z rohov s tak veľkým umením, že ich nie je možné dopredu postrehnúť. Nevedia však bojovať v šíku a dobývať mestá... Ako muži, tak ženy sú povahy spupnej, odbojnej, úskočnej a drzej... Spustošili nielen spomenuté krajiny, ale aj talianske kráľovstvo. Až do doby Arnulfovej boli oddelení prekážkami, ktoré ľud nazýva zátarasami a nemali možnosť vyraziť ani na stranu západnú ani na stranu južnú. Po ich odstránení (Arnulfom) porazil Arnulf pomocou Maďarov Svätopluka a vtrhnúc s vojskom do moravského kráľovstva, rozboril všetko, čo našiel mimo mesta...

Keď sa rozniesla správa o smrti Arnulfa (v roku 899), uskutočnil sa, k záhube národov, žijúcich na juhu a západe, vpád Maďarov s neblahou pomocou ktorých sa Arnulf zmocnil vlády, keď dal strhnúť v Panónii ohromnú hradbu, ktorou Karol Veľký obkľúčil barbarské národy.

Vypadá to teda tak, že Arnulfovi dokonca hrozila v roku 892 porážka od Svätopluka, preto sa spojil s barbarskými Maďarmi, ktorí mu dopomohli odvrátiť svoju porážku. Tento čin hodnotia aj ostatní západní kronikári ako veľkú chybu, ktorej sa Arnulf dopustil, aby premohol Svätopluka I., lebo tým vpustil divokých Maďarov do civilizovaných krajín, kde začali páchať veľké násilnosti aj na samotných Nemcoch.

Aventinus, bavorský stredoveký kronikár 15. až 16. storočia opisuje udalosti týkajúce sa násilného príchodu Maďarov do strednej Európy takto: „Maďari dostali od Arnulfa (kráľ Východofranskej ríše 887-899) stále sídla, ktoré zo všetkých strán rozšírili, podrobili si Dáciu...Vtedy vtrhli do Dácie za riekou Tisou, ktorá sa s Istrom (Dunajom) obracia na východ. Avarov a Hunov (o ktorých sme sa zmienili, že ich odtiaľ zatlačených vyhnal z Norika a Panónie Pipin a Bavori), vyplienili, vyhubili a zabrali ich územie, ktoré doteraz ovládajú. Vtedy kmeň Avarov, ako aj Hunov podľa mena v Európe zanikol...Vtedy tí istí Maďari premohli viac pľundrovaním ako porážkou aj Vendov (Slovenov), ktorí ako obyvatelia Dácie podliehali moravskému kráľovi Svätoplukovi, podrobili si celú Dáciu, ktorú oni teraz nazývajú Uhorskom... Napokon po smrti Arnulfa (v roku 899) a po zavraždení Mojmíra a Svätopluka, moravských kniežat (synovia Svätopluka I.), zabrali aj časť Moravy a po prekročení Dunaja vtrhli do Bavorska. Panónie siahajúce k Dunaju odňali ríši Bavorov, pili ľudskú krv...

Teraz sa vrátim k poradiu udalostí... Arnulf na čele s Frankmi, Švábmi a Bavormi vtrhol, celý mesiac čiže celý júl (roku 892) chodil krížom-krážom po celej Morave, všetko naplnil požiarmi, vraždením, lúpežou a žiaľom. Čokoľvek sa mu dostalo do cesty, zabíjal. Úroda, osady, polia, chatrče, domy horeli. Zúriace vojsko od koreňa povytínalo ovocné stromy. Kusala (maďarský náčelník) a Maďari ešte nemilosrdnejšie páchali ukrutnosti, ako príval zaplavili obe Dácie pred Tisou a za ňou, siahali od rieky Hrona a Švábskej hory a od Dunaja až po Čierne more, cestu si razili mečom, staré obyvateľstvo zabíjali, krajinu si žrebovaním medzi sebou rozdelili a rozostavali sídla, akoby tu chceli ostať naveky... Časť Hunov a Avarov, vyhnaných Bavormi a Karolom Veľkým z Norika a Panónií, bola zbraňou zatlačená za rieku Tisu (koncom 8. storočia). A tieto kmene vtedy (za života Svätopluka I.) na slovo poslúchali Svätopluka, najmocnejšie a najvýbojnejšie knieža Slovenov. Maďari teda vyhubili Vendov (Slovenov), Avarov, Hunov bývajúcich v Dácii, na rozkaz Arnulfa odňali Svätoplukovi tieto kraje a založili si v nich sídla. Keďže Svätopluk nebol toľkými porážkami ešte celkom porazený, ostal neústupným.

...Maďari, poslaní Arnulfom na Moravu, spustošili ju. Arnulf teda znova vtrhol na Moravu a po prerazení zásekov pri rieke Hron a Švábskej hore opäť poslal Kusalu, kráľa Maďarov, proti Moravanom. (bolo to v roku 893, podľa Fuldských letopisov). Celá Morava sa znova naplnila vraždením, lúpežou, požiarmi a žiaľom. Svätopluk konečne neskoro zistil, aké sily to popudil a dohnaný nakoniec toľkými veľkými pohromami požiadal pokorne o mier, dá svojho syna Mojmíra ako rukojemníka a s ťažkosťami dosiahne u Arnulfa mier. Potom sám za niekoľko málo dní od žiaľu a márnomyseľnosti umrel (v roku 894). Jeho synovia Mojmír a Svätopluk sú Arnulfom dosadení Moravanom za vládcov...

Hermanus Contractus zaznamenal tieto udalosti k roku 892 takto: „Keď kráľ Arnulf prišiel do Panónie a počul, že knieža Svätopluk sa zase vzpiera proti nemu, dohovoril sa s Bratislavom (nemal nič spoločné s dnešnou Bratislavou), kniežaťom vzdialenej Panónie a celý mesiac tri razy s trojakým vojskom aj s pomocným uhorským, čo do tých krajov vtedy prišli, pustošil moravskú oblasť, sám súčasne obnovil aj staré priateľstvo s Uhrami.“

Vo Fuldských letopisoch sa o tom k roku 892 zase dočítame takto: „Kráľ Arnulf išiel na východ v nádeji, že mu príde naproti knieža Svätopluk. Lenže tento spôsobom zvyčajným vzpieral sa ísť ku kráľovi a predtým sľúbenú vernosť zaprel. Kráľ s napajedenou mysľou mal rozhovory s kniežaťom Bratislavom v Hengisfelde, kde medziiným hľadal čas a miesto, ako uderiť na zem moravskú. Dohodli sa, že s tromi vojskami túto krajinu napadne. Kráľ vzal so sebou Frankov, Bavorov i Alemanov, prišiel v mesiaci júli na Moravu i pustošil tam celú túto krajinu s toľkým zástupom ozbrojeného ľudu štyri týždne ohňom i mečom, majúc mimo toho na tomto pochode i uhorské (maďarské) čaty so sebou.“

Maďari teda ešte za života Svätopluka I. obsadili Dáciu, ktorá patrila pod správu starej Moravy a spolu s bavorským kráľom Arnulfom plienili aj starú Moravu. Z územia Moravy sa však vždy stiahli k Tise.

Teda ešte za života Svätopluka I. do roku 894 postúpili kočovní Uhri (Maďari) do Dácie a do Potisia a plienili aj vo východnej a strednej časti Slovenska až po rieku Hron. Ich postup bol násilný a využívali k obsadeniu cudzích území všetky prostriedky. Bavori na čele s kráľom Arnulfom umožnili Maďarom, aby sa dostali na územia patriace Svätoplukovi I. ale po smrti Arnulfa v roku 899 obsadili Panóniu a napádali aj samotných Bavorov.

Za života Svätopluka však Arnulf nedokázal ani za pomoci Maďarov ovládnuť jadro Moravy aj keď ju vyplienil. Svätopluk I. však umrel v roku 894 a prenechal Moravu svojim dvom synom Mojmírovi II. a Svätoplukovi II. Odvtedy začína sila Moravy upadať. Už po Svätoplukovej smrti v roku 894 Morava stráca všetky územia, ktoré nadobudla Svätoplukovým pričinením. Hneď po smrti Svätopluka v roku 894, Maďari vtrhli do Panónie a vyplienili ju. Nasledujúce úryvky z Fuldských letopisov nám priblížia spôsob života Maďarov po ich príchode do podunajských krajov:

Rok 894: Avari, čo sa volajú Hungari (Uhri - Maďari), dostali sa v týchto časoch za Dunaj, dopustiac sa veľa poľutovaniahodných vecí. Lebo ľudí aj stareny celkom pozabíjali, mladé devy ako dobytok len na ukájanie vášní so sebou odvliekli. Celú Panóniu až do úplného zničenia spustošili. V jesenný čas sa uzavrel pokoj medzi Bavormi a Moravanmi.

Rok 895: Avari (Uhri - Maďari), prepadli územie Bulharov, tí ich však zaskočili a veľkú časť ich vojska (maďarského) pobili.

Rok 896: Keď sa nakoniec v týchto končinách (v Panónii) nahromadili roztržky, cisár (Arnulf) zveril na to obdobie ochranu Panónie s mestom Blatnom (bývalé Koceľové kniežatstvo) svojmu vojvodovi Bratislavovi.

Rok 900: Avari, ktorí sa nazývajú Maďari, spustošili celé Taliansko do takej miery, že zabili veľmi veľa biskupov a v jedinej bitke padlo 20 000 Talianov, ktorí sa pokúsili proti ním bojovať. Sami sa potom vrátili tou istou cestou, ktorou prišli a zároveň spustošili najväčšiu časť Panónie.

Potom vyslali svojich poslov k Bavorom pod zámienkou, že si žiadajú mier, ale v skutočnosti preskúmavali ich kraj...Zrazu vtrhli neočakávane a nepriateľsky so silným zástupom a veľmi veľkým vojskom do bavorského kráľovstva cez rieku Enžu tak, že zabíjaním a plienením všetko zničili za jediný deň v dĺžke a šírke do päťdesiat míľ. A len čo sa to dozvedeli zadnejší Bavori, pohnutí krivdou nariadili poponáhľať sa oproti, ale keď sa to Maďari dozvedeli, s tým, čo nalúpili, vrátili sa odkiaľ prišli, k svojim do Panónie...

Rok 901: Maďari vpadli do Korutánska a boli v bitke, ktorá sa udiala v sobotu, pobití (Maďari).

Rok 902: Maďari napadli územie Moravanov, boli však v bitke porazení a dali sa na útek.

Z uvedených úryvkov vidíme, že Maďari obťažovali cudzie územia na všetky strany. Robili to podobne, ako pred nimi Avari, zákerným spôsobom, preto si ich s Avarmi autori letopisov často mýlili a v mnohých úryvkoch sú v origináloch Maďari nazývaní Avarmi. Hoci Maďari často pomáhali Bavorom pri pustošení Moravy, vždy sa stiahli späť. Po smrti Svätopluka I. v roku 894 prešla Moravská Panónia pod správu Arnulfa a až do jeho smrti v roku 899 sa Maďari neodvážili toto územie obsadiť. V roku 896 dal Arnulf - kráľ Východofranskej ríše Panóniu s Blatnohradom do starostlivosti Bratislavovi, kniežaťu, ktorý vládol na území medzi riekami Sáva a Dráva. Teda Blatnohrad v roku 896 ešte nebol obsadený Maďarmi, aj keď už predtým, v roku 894 ho pravdepodobne obiehali, keď vyplienili celú Panóniu. Maďari však nevedeli premôcť opevnené hradiská, ich spôsob boja to neumožňoval, preto samotný Blatnohrad odolal útokom Maďarov, keďže v roku 896 sem prišlo chorvátske knieža Bratislav. Blatnohrad odolal maďarským útokom pravdepodobne do smrti kráľa Arnulfa v roku 899, v roku 900 už Maďari ohrozujú Bavorov až pri rieke Enže, teda Blatnohrad už bol v tomto čase pravdepodobne v ich rukách.

Máme tu aj správy uhorských kronikárov, píšucich po latinsky, ktorí vo svojich rozporuplných a nepresných údajoch predsa len zapísali, že uhorská zem bola predtým obývaná Slovenmi a že po zániku starej Moravy prešlo moravské územie pod vládu českého kniežaťa Vratislava I. (905-921). (Vratislav I. bol syn Bořivoja, ktorý bol na Velehrade pokrstený Metodom). Tak je to uvedené napríklad v uhorskej kronike P.Magistri Gesta Hungarorum, ktorá bola napísaná niekedy na rozhraní 12. a 13. storočia. Ale uhorské kroniky sú presiaknuté veľkými nepresnosťami, údaje sú v nich veľmi dopletené, tak isto sú tu dopletené osobné mená i časové súslednosti. Veľa údajov je v nich zjavne vymyslených, sú tu popísané celé rozprávky o tom, ako boli Maďari dôvtipní a prefíkaní pri obsadzovaní cudzích území a ako hlúpe boli všetky národy tu žijúce. Autori týchto uhorských kroník s obľubou zaznamenávali, ako veľmi sa všetci prichádzajúcich Maďarov báli, ako sa im všade, kam prišli, vrhali bez boja pod nohy a ako postupne a zákerne obsadzovali cudzie územia, hrady a mestá, ktoré sami nevybudovali, ale všetko vyrabovali a obsadili, kam prišli. Tieto uhorské kroniky majú slabú faktografickú hodnotu, miešajú sa tu spolu udalosti a mená, ktoré sa odohrali v celkom inej historickej dobe, veľa údajov je celkom vymyslených, je to jeden skutočný „maďarský guláš“. Uvádza sa v nich aj rozprávka o tom, ako Svätopluk predal Maďarom svoju krajinu za jedného bieleho koňa. Tento úplný nezmysel, o ktorý sa opierajú mnohí maďarskí historici, tu nemienim rozoberať ani komentovať.

Ak však máme predsa aspoň trochu veriť niektorým údajom v uhorských kronikách, potom by to znamenalo, že ešte za života Arnulfa alebo po jeho smrti v roku 899 moravskú Panóniu dostal do správy Svätopluk II. syn Svätopluka I. V uhorských kronikách zo 14. storočia sa totiž spomína, že Maďari obsadili Panóniu potom, čo zabili Svätopluka, ktorý tu vládol: “Keď Uhri zabili Svätopluka a keď obsadili Panóniu, šesť rokov sa starali o to, aby zveľadili svoje zbrane a kone. Siedmy rok potom, kruto spustošili Moravu a Čechy, kde, ako sa zdá, vládol vtedy vojvoda Vratislav. Keď sa odtiaľ víťazne vrátili, ujednali mier s uvedeným vojvodom...“ Mnohí historici tento údaj o zabití Svätopluka Maďarmi vzťahujú na Svätopluka I., ale ten už bol v tom čase dávno mŕtvi (zomrel v roku 894) a bezpečne vieme, že Maďari za života Arnulfa, teda do roku 899 ešte natrvalo neobsadili ani len Panóniu. Okrem toho sa nikde v hodnoverných historických prameňoch nespomína, že Maďari zabili Svätopluka I., to by určite všetci letopisci zaznamenali. Hodnoverné historické dokumenty uvádzajú, že Svätopluk umrel na Morave sám, zlomený mnohými pohromami, ktoré mu Bavori pripravili. Navyše, ak by Maďari zabili Svätopluka I. v roku 894, museli by sme spomínaných sedem rokov pripočítať k tomuto letopočtu, teda 894+7=901. Z tohoto i nasledujúceho úryvku by vyplývalo, že v roku 901 vládol na Morave už český vojvoda Vratislav, čo nie je pravda, pretože v tom čase Vratislav ešte nevládol ani v Čechách (vládcom sa stal až od roku 905). Okrem toho sa zachovalo viacero záznamov z rôznych franských kroník, že Moravania ešte v roku 902 zahnali Maďarov na útek, keď napadli Moravu.

Iný historický prameň zo 14. storočia z nemeckej kroniky Jindřicha z Mügeln (tento letopisec však vychádzal tiež z údajov z uhorských kroník) jasne tituluje Svätopluka, ktorého zabili Maďari, ako panónske knieža: „Keď bol Svätopluk, knieža panónske, zahnaný a zabitý Uhrami, Uhri v kľude šesť rokov pripravovali svoje kone a zdokonaľovali svoje brnenia. Potom siedmy rok vytiahli proti Moravanom a Čechom. V tých krajinách vládol knieža Vratislav (doslova je tu uvedený ako Bratislaw).“ V oboch prameňoch, teda v uhorských kronikách i v uvedenej nemeckej kronike nie sú uvedené letopočty, preto vznikli rozpory v časovej interpretácii u niektorých historikov. Spomínaných šesť rokov odpočinku Uhrov po obsadení moravskej Panónie a ich následné spustošenie Moravy a Čiech na siedmy rok veľmi dobre zapadá do iných hodnoverných historických údajov: v už spomínanom franskom letopise saského pôvodu sa jasne píše, že: "Keď sa rozniesla správa o smrti Arnulfa (v roku 899), uskutočnil sa, k záhube národov, žijúcich na juhu a západe, vpád Maďarov s neblahou pomocou ktorých sa Arnulf zmocnil vlády, keď dal strhnúť v Panónii ohromnú hradbu, ktorou Karol Veľký obkľúčil barbarské národy." Maďari teda obsadili Panóniu v roku 900, rok po smrti nemeckého cisára Arnulfa, na siedmi rok v roku 907 porazili Bavorov pri Bratislave a nato hneď spustošili Moravu a Čechy. Po vyplienení týchto území sa stiahli do moravskej Panónie, ktorú už natrvalo obsadili. Má to svoju logiku. Ide o to, že Arnulf, kráľ Východofranskej ríše zomrel v roku 899, a Maďari do jeho smrti nemali šancu obsadiť Panóniu. Zo salzburských letopisov z 10. storočia vieme ďalej o veľkej bitke pri Bratislave, ktorá sa udiala v roku 907, kde Maďari porazili Bavorov. A v úryvkoch sa jasne uvádza, že keď Maďari zabili Svätopluka II., obsadili Panóniu a až o ďalších sedem rokov napadli Moravu a Čechy.

Ak teda Maďari naozaj zabili Svätopluka, mohol to byť iba mladý, neskúsený a slabý Svätopluk II., syn kráľa Moravy Svätopluka I., ktorý spravoval moravskú Panóniu.

Podľa kronikára Šimona z Kézy, ktorý napísal uhorskú kroniku Gesta Hungarorum s veľa chybnými údajmi koncom 13. storočia, Svätopluk vraj zahynul v boji s Maďarmi pri obci Bánhida v dnešnom severnom Maďarsku. Ale hneď v ďalšom texte to spochybňuje, že to možno nebol Svätopluk, ale jeho otec s menom Morot, ktorý sídlil vo Veszpréme severne od Blatenského jazera (pôvodný staroslovenský názov bol Bezpriem, mesto založili Sloveni). Takéto údaje neviem komentovať ináč, ako málo vierohodné.

O tom, že mladý Svätopluk II. spravoval po smrti svojho otca prinajmenšom územie severnej Panónie máme aj iné historické záznamy, kde sa uvádza ako knieža panónske, čiže musel niekde v Panónii sídliť. Mojmír II. ako jeho starší a skúsenejší brat ovládol centrálne územie starej Moravy, teda Velehrad i Nitru. Známym centrom Panónie bol Pribinov a Koceľov Blatnohrad, ktorý však po smrti Koceľa ovládli Bavori a v roku 896 bavorský kráľ Arnulf zveril Blatnohrad svojmu vojvodovi Bratislavovi. Teda tu nemohol sídliť Svätopluk II. Ale aj tak už v roku 898 došlo medzi oboma bratmi, Mojmírom II. a Svätoplukom II. k vážnym rozbrojom, Mojmír II. svojho brata zajal a uväznil v niektorom moravskom meste, odkiaľ ho vyslobodili Bavori v roku 899, keď plienili Moravu. Fuldské letopisy o tom píšu toto:

Rok 898: Potom roku Pána 898 vznikla medzi oboma bratmi moravskými, a to Mojmírom a Svätoplukom a ich ľudom nesvornosť a veľmi vážne rozbroje, a to natoľko, že ak by bol jeden z nich dostal do svojej moci druhého, bol by ho dal usmrtiť...

Rok 899: ...V krátkom čase Bavori znova opovážlivo vnikli na územie Moravanov a čo len mohli, uchvátili a zničili. Chlapca Svätopluka, syna predošlého kniežaťa Svätopluka a jeho ľud vyslobodili z väzenia mesta, v ktorom boli zatvorení a samotné mesto vypálili a ich z milosrdenstva odviedli so sebou na územie svojej vlasti (do Bavorska).

Vidíme, že Mojmírovi II. sa podarilo odstaviť Svätopluka II., ktorý bol ešte veľmi mladý, ale Nemci ho v roku 899 vyslobodili a odviedli do Bavorska. To však znamená, že Mojmír sa stal samovládcom Moravy, ale Morava už bola oslabená po neustálych nájazdoch Bavorov a Maďarov.

Konštantín Porfyrogennetos špecifikuje miesto, ktoré obsadili Maďari niekedy v roku 900 presne: „Turci prebývajú v zemi Moravii medzi riekami Dunaj a Sava.“ Teda územie Panónie, kde bolo slovenské Koceľovo kniežatstvo sa naozaj označovalo ako Morava, moravská Panónia alebo veľká Morava koncom 9. storočia. Na územiach dnešného Slovenska a Moravy sa Maďari neusadili, hoci tieto kraje plienili, vždy utiekli späť do Potisia alebo Panónie. Na Morave po smrti Svätopluka I. vládol jeho syn Mojmír II., ale nevieme dokedy. Aventinus uvádza, že Svätopluk II. a Mojmír II. boli v boji zabití Maďarmi, nie sú tu ale uvedené letopočty, nevieme teda kedy. Po Mojmírovi II. prevzal vládu nad Moravou český vojvodca Vratislav, ktorý Moravu pričlenil k Čechám. Vratislav vládol nad Moravou v čase, keď Maďari vyhrali bitku pri Bratislave, teda v roku 907. Vládcom Čiech sa Vratislav stal v roku 905, znamená to, že aj Moravu mohol pričleniť k Čechám najskôr až v tomto roku. Mojmír II. mohol teda vládnuť na Morave do roku 905 ale najneskôr do roku 906 až 907, keď sa už spomína ako vládca Moravy české knieža Vratislav. Naposledy sa o Mojmírovi II. ako o vládcovi Moravy dozvedáme z Fuldských letopisov v roku 901 a nepriamo v roku 902, keď Moravania ešte porazili Maďarov:

Rok 900: ...Bavori cez české územie, zoberúc so sebou aj ich (Čechov), vtrhli do krajiny Moravanov, kde tri týždne všetko ničili ohňom...

Rok 901: V Rezne bol všeobecný snem. Medzi inými prišli sem aj poslovia Moravanov, aby žiadali o mier, ktorý bol hneď schválený a prísahou potvrdený. Odtiaľto v tej istej veci biskup Richarius a gróf Udalricus boli poslaní na Moravu, aby, ako sa v Bavorsku dohodlo, samotné knieža (Mojmír II.) a všetkých jeho veľmožov prísahou zaviazali, že budú tento mier zachovávať.

...Toho istého roku sa Mojmír, knieža moravské a Isanrik, gróf norický, ktorý k nemu (Mojmírovi) utiekol, zmierili s kráľom Ľudovítom (synom Arnulfa).

Rok 902: Maďari napadli územie Moravanov, boli však v bitke porazení a dali sa na útek.

Porážku Maďarov Moravanmi zaznamenali aj mnohé iné franské letopisy, ale v hodnovernom franskom letopise saského pôvodu je zaznamenané, že Maďari boli porazení Moravanmi aj v roku 906. Buď je to chyba letopisca, ale môže to byť aj pravda, pretože veľká porážka Bavorov pri Bratislave a následné spustošenie Moravy a Čiech Maďarmi sa stalo až o rok neskôr v roku 907.

Ku koncu 9. storočia Arnulf nasmeroval Uhrov do hornej Panónie aby mu pomáhali pri jeho vojnových výpravách proti Moravanom. To sa však ukázalo ako chyba aj pre samotných Bavorov, ktorí z toho zo začiatku ťažili. Maďari po roku 900 uskutočňovali výpady aj do Bavorska až k riekam Enža a Lech v okolí salzburského arcibiskupstva. Pri týchto vpádoch začiatkom 10. storočia o život došiel dokonca samotný salzburský arcibiskup ešte s dvomi biskupmi.

Stredoveký vzdelanec Liudprand začal písať svoje letopisy niekedy v polovici 10. storočia a udalosti okolo zániku Moravského kráľovstva zaznamenal takto: „Medzitým Arnulf, najudatnejší kráľ z tých kmeňov, ktoré žijú pod severným súhvezdím (kráľ Bavorov - Nemcov), keď nemohol poraziť Svätopluka, knieža Moravanov, ktorý sa mu zmužilo staval na odpor... privolal na pomoc kmeň Maďarov, ktorý je bojachtivý, smelý, nepozná všemohúceho Boha, ale ktorý pozná všetky zločiny a dychtí iba po vraždení a lúpežiach, ak to, pravda, možno nazvať pomocou, lebo onedlho po jeho smrti (Arnulfovej v roku 899) stal sa tak jeho národu, ako aj ostatným národom žijúcim na juhu a na západe, vážnym nebezpečenstvom, dokonca záhubou...Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených.“

Z úryvku vidíme, že sme mali dvojakých nepriateľov. Bavori nevedeli zlomiť silu Svätopluka, povolali si teda na to divokých Maďarov, ktorí však po smrti Arnulfa zaútočili aj na samotných Bavorov. A že s nimi mali aj oni veľké problémy až do roku 955, keď Maďari zažili od nich veľkú porážku, vieme z mnohých iných historických dokladov. Arnulf zomrel v roku 899, dovtedy Maďarov využíval na vojenské výpady proti Moravanom, a začiatkom 10. storočia sa Maďari tlačili stále vyššie a stále viac na západ. Po Arnulfovej smrti vládol Nemcom jeho syn Ľudovít (ako vidíme, Ľudovítov bolo v tejto kráľovskej rodine veľa) ale bola to veľmi slabá vláda, preto sa Maďari stali postrachom aj pre samotných Bavorov. Keď Ľudovít zomrel v roku 911, Východofranská (nemecká) ríša sa začala rozpadávať, do tohoto času prešla stará Morava pod správu českého kniežaťa Vratislava. Vratislav sa zameral predovšetkým na obranu vlastného územia pred Maďarmi a Bavormi ale kontroloval aj celé územie bývalej starej Moravy. Historické dokumenty hovoria o tom, že Maďarom sa po roku 907 podarilo vyplieniť Moravu aj samotné Čechy, ale po vyrabovaní Čiech a Moravy utiekli vždy späť do Panónie.

Český mních Kristián zapísal približne 80 rokov po zániku starej Moravy toto: „Keď sa potom vlády ujal Svätopluk, naplnený pýchou a nadutosťou, so svojimi službu konajúcimi služobníkmi sladké kázanie arcibiskupa Metoda si nevšímal a najsvätejšie napomínania jeho nechcel prijať, ale údy svoje, to znamená ľud a národ svoj nechal slúžiť jednak Kristovi, jednak diablovi. Preto jeho krajina a zem so všetkými obyvateľmi menovaným biskupom blahoslavenej pamäti bola daná do kliatby, s poliami a plodinami rozličnými pohromami stíhaná, až dodnes smutný poskytuje pohľad. Daná je totiž na plienenie, do zajatia, na lup a púšť a na posmech všetkým ľuďom, ktorí idú cez ňu. Lebo nie je spojenia medzi svetlom a tmou ani medzi Kristom a Beliálom. Tieto príklady, zdá sa, týkajú sa aj nás, ktorí tými istými krokmi začíname kráčať. Lebo kto dom suseda svojho zbadá horieť, má byť starostlivý o svoj.“ Kristián teda za rozpad moravského kráľovstva viní v prvom rade samotných Moravanov a kráľa Svätopluka, ktorí začali byť voči sebe nevraživý, narastali medzi nimi vnútorné rozkoly a nejednotnosť. Taká krajina ľahko podľahne útokom nepriateľov.

V „Živote Nauma“, ktorý bol napísaný neznámym mníchom v ochridskom kláštore niekedy po roku 916, keď zomrel biskup Kliment sa dočítame toto: „A moravská zem, ako predpovedal arcibiskup svätý Metod, čoskoro pomstu prijala od Boha, za nezákonnosť a kacírstvo, za vyhnanie pravoverných otcov a za strasti, ktoré vytrpeli od kacírov (Vichingových stúpencov), ktorým oni (Moravania) uverili. Po nemnohých rokoch prišli Uhri (Maďari), vyplienili ich zem a spustošili ju. Koho nevyplienili Uhri, tí bežali do Bulharska. A ostala ich zem pustá a v moci Uhrov.“ Tieto riadky boli napísané iba niekoľko rokov po zániku starej Moravy a dôvody zániku, ktoré sú tu uvedené, získal mních od svojich učiteľov, Nauma a Klimenta, ktorí boli z Moravy vyhnaní. Sú zhodné s názorom Kristiána, ktorý žil o niečo neskôr na opačnej strane zaniknutej Moravy, v Čechách a s Naumom, Klimentom a jeho žiakmi pôsobiacimi na Balkáne nemal nič spoločného, nemohli sa teda navzájom ovplyvňovať.

Z listu od salzburského arcibiskupa Teotmara, zaslaného v roku 900 pápežovi Jánovi IX. sa dozvedáme, že Nemci žiadali Slovenov, aby ich zabezpečili pred Uhrami (Maďarmi) pred ich vyčíňaním. Vyzerá to tak, akoby Sloveni žijúci v Panónii (v bývalom Blatnohradskom kniežactve) pred rokom 900 boli v nadradenom postavení voči starým Maďarom, ktorých prijali medzi seba a podľa ich vzoru sa dokonca začali správať.

... „Pretože Uhri (Maďari) vždy hrozili našim kresťanom, ďaleko od nás bývajúcim, a prílišným prenasledovaním ich zahrnovali, darovali sme im nie peniaze, nemajúce nijakej ceny, ale iba naše ľanové šaty, až kým sme takto ich divokosť niekoľkokrát nezmiernili... Sloveni totiž zločin, ktorého jednorázové vykonanie nám pripísali, vykonávali ho po mnoho rokov. Sami vzali k sebe nie malý počet Uhrov a podľa ich zvyku hlavy svojich lživých kresťanov dôkladne ostrihali a poslali na našich kresťanov a sami dokonca neočakávane prišli a jedných odviedli do zajatia, jedných zavraždili, iných zahubili v hlbinách žalárov hladom a smädom, mnohých však poslali do vyhnanstva a vznešených mužov a počestné ženy uvrhli do otroctva, chrámy božie zapálili a všetky stavby zničili, takže v celej Panónii, našej najväčšej provincii, niet ani jediného chrámu, ako vám môžu, ak by chceli vyznať, vami určení biskupi vyrozprávať, koľko dní išli a celú zem videli spustošenú. Keď sme sa však dozvedeli, že Uhri vkročili do Itálie, veľmi sme túžili uzavrieť mier s týmito Slovenmi, ako nám je Boh svedkom, sľubujúc im skrze Boha všemohúceho úplne odpustiť všetko zlo, čo urobili proti nám a našim a vrátiť všetko, o čom bolo známe, že naši majú z ich majetku, len aby nás zabezpečili pred Uhrami, a poskytli nám možnosť prechodu na tak dlho, kým by sme mohli vkročiť do Longobardie a brániť majetok sv. Petra a kresťanský ľud s pomocou božou oslobodiť. Ale ani toto sme nemohli od nich dosiahnuť. A po takýchto zločinoch majú dobrodenia a sú nepravdivými žalobcami tí, ktorí vždy boli prenasledovateľmi kresťanov. Ak by sa niekto inde na celom svete snažil dokázať, že sme sa mýlili a odporovali spravodlivosti, nech príde sám a spoznáte, že klamal a že my sme v tejto veci najčistejší.“

V úryvku sú spomínané dokumenty, v ktorých údajne Sloveni ohovárajú Bavorov. Keďže sa nezachovali, nevieme, o ktorých Slovenov sa jednalo, ale predpokladáme, že išlo o panónskych, blatnohradských Slovenov. Z listu vyplýva, že Maďari ohrozovali samotných Nemcov a dokonca i Rím a pápeža, keďže Nemci žiadali Slovenov, aby ich „zabezpečili pred Uhrami“, kým prejdú do Longobardie. Nemci Slovenov obvinili, že Maďarov využívali na ich prepadnutie, ale vo viacerých úryvkoch historických dokumentoch napísaných samotnými Nemcami sa tiež dočítame, že aj kráľ východofranskej ríše Arnulf využíval starých Maďarov na útoky proti moravským Slovenom.

V uvedenom liste Teotmara sú Maďari vnímaní ako divoši - barbari, ktorých si každý podhadzoval ako horúci zemiak. Hrozilo, že sa Maďari dostanú z dolnej Panónie ďalej na západ, do Longobardie, do územia dnešného Talianska, kde by mohli ohroziť centrum kresťanstva - Rím. Až sem však neboli pripustení a po mnohých problémoch s nimi, ktoré mali všetky okolité národy, Maďari sa pohli do severnej Panónie. Tu žili Sloveni v bývalom blatnohradskom kniežatstve, ktoré bolo počas vlády Svätopluka I. pod kontrolou Moravanov. V roku 900, keď bol napísaný uvedený list pápežovi Jánovi IX., Maďari už obsadzovali Panóniu medzi Sávou a Dunajom. Do roku 950 už boli v Panónii a v Sedmohradsku usadení a stali sa neovládateľným živlom aj pre samotných Bavorov.

O Maďaroch máme ďalšie významné historické svedectvo od západofranského mnícha Reginona, ktorý bol priamym svedkom udalostí koncom 9. a začiatkom 10. storočia, pretože sám zomrel v roku 915 a do svojej smrti písal letopisy. O Maďaroch zaznamenal veľa podrobných údajov, ktoré čerpal aj zo starších vtedy existujúcich materiálov: „V roku 889 vytiahol kmeň Maďarov, najdivokejší a nad všetky príšery najkrutejší... z močiarov Donu bol teda spomínaný kmeň vyhnaný zo svojich sídiel susednými kmeňmi, ktorí sa volajú Pečenehovci... Vyhnaní teda ich násilnosťou rozhodli sa hľadať kraje a sídla, kde by sa mohli usadiť a keď sa rozlúčili s vlasťou, vydali sa na cestu. Najprv sa síce potulovali po pustatinách Panóncov a Avarov a každodenné živobytie si zaobstarávali lovom zvere a rýb, neskôr častými nepriateľskými nájazdmi prenikali na územie Korutáncov, Moravanov a Bulharov, mečom zabíjali len málokoho, ale tísíce usmrtili šípmi, ktoré zo svíbových lukov mierili s takou obratnosťou, že sa ich zásahom dalo ťažko vyhnúť. Nevedia totiž bojovať zblízka, ani obľahnuté mesto dobyť. Bojujú na koňoch, ktoré postupujú vpred alebo i ustupujú, často predstierajú útek... Údajne tiež jedia surové mäso, pijú krv a ľudské srdcia, ktorých sa zmocnia, podelia na kúsky a hlcú ich ako liek, neobmäkčí ich nijaký súcit, ani cit nepohne ich vnútrom. Vlasy si strihajú až po kožu. Vždy jazdia na koňoch. Na nich tiahnú, zastavujú sa, uvažujú i rozprávajú. Svoje deti i sluhov učia s veľkou usilovnosťou jazde i streľbe z lukov. Sú spupnej, vznetlivej, ľstivej a bezočivej povahy a touto divokosťou sa vyznačujú tak ženy ako muži... A tak ukrutnosťou tohto najohavnejšieho kmeňa boli spustošené nielen spomínané krajiny, ale z väčšej časti aj italské kráľovstvo...

k roku 894....Asi v tomto čase Svätopluk, kráľ moravských Slovenov, muž medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší, dožil sa posledného dňa. Jeho kráľovstvo krátky čas nešťastne spravovali jeho synovia, pretože Maďari všetko až do základu vyplienili.

k roku 907....Bavori bojovali s Maďarmi a vo veľkej bitke boli porazení...“

Na územiach, kam prišli starí Maďari, žilo naďalej veľa Slovenov.

Hoci opisy starých Maďarov v rôznych historických dokumentoch pochádzajúce najmä od franských a bavorských letopiscov vyzerajú hrôzostrašne, predsa len nemohlo dochádzať k fyzickej likvidácii pôvodného obyvateľstva na územiach, ktoré Maďari obsadili. Ako to vieme ? Je to jednoduché. Keby Maďari väčšinu Slovenov pozabíjali alebo vytlačili preč, nemohli by sme dodnes nachádzať tisíce mien obcí, miest, kopcov, riek, pohorí a krajov v súčasnom Maďarsku so slovenským pôvodom. Keby na území celého dnešného Maďarska neostalo veľa Slovenov, keď Maďari prišli do Dunajskej kotliny, nemohli by kultúrne málo vyspelá maďaričina preberať tisíce slov zo staroslovenčiny, ktoré v maďarskej reči nachádzame dodnes.

Ale aj archeologické nálezy ukazujú, že staroslovenská hmotná kultúra nezanikla. Remeselnícke i poľnohospodárske nástroje a náradie a najmä staroslovenská keramika sú vyrábané naďalej také isté na obsadených územiach, aké sa tu vyrábali dávno pred príchodom Maďarov. Takisto sa naďalej stavali tie isté staroslovenské typy príbytkov, aké tu boli aj v predošlom období. Mnohé oblasti si dokonca zachovali spoločensko-hospodársku kontinuitu z predošlého obdobia a vplyv maďarskej kultúry sa tu nijako neprejavil.

Keď v 12. storočí písal Helmold kroniku polabských Slovenov, zaradil do knihy aj stručný opis iných krajín. Uhorsko tu opisuje ako slovanskú krajinu, ktorá sa od ostatných slovanských krajín nelíši ani vzhľade svojich obyvateľov, ani svojou rečou. To by znamenalo, že Uhorsko prinajmenšom v prvých storočiach existencie nevyzeralo navonok ako maďarské, ako sa nám to všemožne snažia dokázať maďarskí historici, ale že svojim charakterom pripomínala skôr slovanskú krajinu, ktorá bola násilne ovládnutá menším etnikom stojacim na nižšej kultúrnej úrovni. Podobný údaj nájdeme aj v poľskej kronike od Godislava Baska z 13. storočia, kde sa doslova píše, že Uhri sú Sloveni.

Ale najlepším dôkazom toho, že na územiach obsadených pôvodnými kočovnými Maďarmi žil ďaleko väčší počet Slovenov ako samotných prišelcov - Maďarov, sú súčasné genetické analýzy, ktoré sú tak presné, že dokážu stanoviť príbuznosť každého človeka na zemi so svojimi predkami stovky, tisíce až desaťtisíce rokov dozadu (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov). Tieto analýzy uskutočnili aj samotní genetici na maďarských výskumných pracoviskách a s veľkým prekvapením museli prijať fakt, že v súčasnom Maďarsku žije nepatrné množstvo (zrejme len okolo 1 %) potomkov pôvodných Maďarov a takmer všetci občania Maďarska majú iní, prevažne slovanský a najmä slovenský pôvod. Je to veľké prekvapenie pre súčasných Maďarov (občanov hovoriacich po maďarsky), čo znovu iba potvrdzuje dávno známy fakt, že súčasná populácia maďarsky hovoriacich občanov žijúca na území dnešného Maďarska a v okolitých priľahlých krajinách sú občania iných, prevažne slovanských národností, ktorí boli za 1000 rokov existencie Uhorska pomaďarčení.

Obyvateľstvo Uhorska v prvých ale aj neskorších storočiach bolo teda prevažne slovenské. Boli to predchodcovia dnešných Slovákov, Slovincov, Chorvátov, Srbov, Rumunov. Približne v centrálnej oblasti Uhorska, tam, kde sa nachádzalo blatnohradské slovenské kniežatstvo a kde sa dnes nachádza Maďarsko, dochádzalo k postupnému pomaďarčovaniu pôvodného obyvateľstva ale keďže pôvodní obyvatelia týchto krajov boli Sloveni, do maďarčiny sa postupne dostávalo veľa slov slovenského pôvodu. Miestne geografické názvy sa taktiež nemenili, len boli časom mnohé skomolené. Občania týchto oblastí sa časom pomaďarčili natoľko, že prijali tézu, že sú pôvodom Maďari a snažili sa pomaďarčovať stále viac ľudí hovoriacich inou rečou ako maďarčinou. Ale nie všetci obyvatelia začali hovoriť maďarsky podľa vzoru svojich maďarských veliteľov. V Uhorsku až do 19. storočia tvorili maďarsky hovoriaci občania oveľa menšiu časť celej populácie Uhorska. Masívne a násilné pomaďarčovanie iných príslušníkov národov začalo prebiehať najmä v 19. a začiatkom 20. storočia. Správanie sa maďarsky hovoriacich občanov voči ostatným národom v Uhorsku už bolo neúnosné, rozpadom Rakúsko-Uhorska došlo k vytvoreniu mnohých národných štátov, kde sa už maďarstvo prestalo pestovať a došlo k rozvoju pôvodných národných kultúr.

Pestovanie "maďarstva" mnohými občanmi Maďarska a ich pompézne oslavy všetkého, čo sa maďarstva týka, sa stáva komické, pretože prevažná väčšina občanov Maďarska (takmer všetci) nemajú maďarský pôvod ! Pre porovnanie, na Slovensku alebo v Rusku žije genetických Slovenov (Slovanov) do 60 %, v Poľsku vyše 60 %, v Maďarsku 50 % (pozri časť Pátranie po starých Maďaroch).

Na miestach, kde došlo k premiešaniu oboch etník, teda Slovenov a Maďarov v priebehu 10. a 11. storočia vznikla nová kultúra, ktorá dostala pomenovanie belobrdská, podľa náleziska Belo Brdo v Juhoslávii. Novou kultúrou sa však stala len pre Maďarov, ktorí prevzali od Slovenov ich pôvodné kultúrne hodnoty a do tejto belobrdskej kultúry prispeli pôvodní Maďari len minimálne. Na území dnešného Slovenska nachádzame nálezy belobrdskej kultúry od 10. storočia len v južných oblastiach a to tiež nie všade. Napríklad v Bratislave alebo v Nitre nebola kontinuita slovenského osídlenia vôbec prerušená a nálezy belobrdskej kultúry a teda i maďarského osídlenia sa tu nikde nenachádzajú. Teda aj po páde starej Moravy sa tu naďalej zachovala slovenská vládnuca i administratívna vrstva, ktorá nebola ničím narušená.

Z genetických analýz vyplýva, že pôvodných Maďarov, ktorí vtrhli do Karpatskej kotliny nebolo veľa. V prvom štádiu sa postavili do čela slovenských kmeňov na územiach bývalého blatnohradského kniežactva, v Panónii a v Potisí neskôr nadviazali na hospodárske, kultúrne, cirkevné a spoločenské vzťahy tu žijúcich Slovenov. Preto veľké množstvo slov z oblasti remeselníctva, poľnohospodárstva, náboženstva i odbornej feudálnej terminológie prešli zo staroslovenčiny do protomaďarčiny. Preto aj názvy mnohých úradov, cirkevných a štátnych hodností ostali v staroslovenskom jazyku. Maďarská reč nemala pre ne vlastné pomenovanie.

Jerguš Ferko (Maďarské sebaklamy, Martin 2004 - tu na stiahnutie 55MB) o tom napísal toto:

"V maďarskom parlamente - postavenom hlavne liptovskými murármi - visí v jednej z najväčších siení monumentálny, šestnásťmetrový obraz nazvaný Prichod starých Maďarov, ktorý namaľoval jeden z najlepších maďarských maliarov Mihály Munkácsy. Dielo zobrazuje impozantných rytierov-vitézov (víťazov), odetých v blýskavých pancieroch, so skvelou oceľovou zbrojou, na koňoch ošírovaných bohato zdobenými postrojmi. Príchodzích jazdcov - vojvodcu Arpáda a jeho družinu - vítajú miestni občania, chudáci odetí v chatrných zrebných habitoch, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak - práve príchodzí boli tými kultúrne zaostalejšími. Staromaďarské kmene, ktoré sa v Podunajskej (Karpatskej) kotline objavili v 9. storočí, mali oveľa chudobnejšiu slovnú zásobu ako tunajšie, prevažne staroslovenské obyvateľstvo. Starí Maďari nevedeli obrábať pôdu a živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo a o organizácii štátu, kresťanstve, právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy. Ich pôvodná kultúra bola taká biedna a nekonkurencieschopná, že sa zakrátko takmer bez stopy rozplynula. Už Svetozár Hurban Vajanský Munkácsyho obraz premenoval a nazval ho oveľa výstižnejšie - Maľovaná lož. A vôbec nie preto, že pravé meno tohto skvelého maliara nemeckého pôvodu bolo Michal Lieb."

Keď sa východná časť moravského kniežatstva neskôr stala súčasťou Uhorska, Dunaj bol hranicou, ktorá oddeľovala nitrianske vojvodstvo od dolnej časti Uhorska. Naše územie nad Dunajom sa aj neskôr, od 13. storočia označovalo v stredovekých správach aj ako „partes regni superiores“ (časť horného kráľovstva). Keď bolo začiatkom 11. storočia založené ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré ohraničovalo územie bývalej východnej časti starej Moravy, južnou hranicou tohoto arcibiskupstva bol zase Dunaj. Na ktorých miestach však prechádzali ľudia a vojská cez Dunaj? Dunaj sa totiž nedal prejsť kdekoľvek, jeho rozvetvené ramená vytvárali nepriepustné, husto zarastené bažiny. Ale na niektorých miestach mal Dunaj pevné brehy, tu vznikli brody, cez ktoré sa prechádzalo od nepamäti. Taký prechod bol napriek tomu nebezpečný a mnoho vojakov tu pri rýchlom ústupe prichádzalo o život. Zo starej Moravy sa do Panónie alebo opačným smerom prechádzalo tromi miestami. Jedno bolo pri Bratislave, jedno pri Komárne a posledné pri Ostrihome. Preto aj pri týchto brodoch vznikli tieto mestá, pretože boli najmenej bažinaté a najviac vhodné pre založenie osád. Samotný názov Ostrihom pochádza zo starej slovenčiny (prešiel aj do maďarčiny ako Esztergom) a znamená „stráž“. Ostrihomský hrad teda strážil prístup na Moravu podobne ako hrad Devín spĺňal rovnakú funkciu pri Bratislave. Ešte z roku 1288 je zachovaná ostrihomská colná tarifa (ktorá bola zostavená z ešte starších predlôh), hoci politická hranica Uhorska v tejto dobe bola už dávno posunutá až k rieke Morave a k Bielym Karpatom. Táto colná tarifa z 13. storočia svedčí o tom, že kraj severne od Ostrihomu (bývalá stará Morava, dnešné Slovensko) bol stále pokladaný za samostatný celok, oddelený od Uhorského kráľovstva Dunajom.

Prirodzenou hranicou, ktorá oddeľovala centrálne územie starej Moravy od Panónie v úseku od Devína po Ostrihom bol teda Dunaj, ale kadiaľ išla táto hranica ďalej smerom na východ ? V tom čase samozrejme neexistovali vôbec žiadne skutočné hranice a aj mapy boli veľmi nepresné a neúplné, ak vôbec nejaké boli z danej oblasti. Ale vladári, králi a kniežatá sa orientovali v teréne najmä podľa polohy riek, miest a osád, ktoré im patrili. Jednotlivé mestá a hrady boli takými malými štátmi, ktoré mali svoje nedobytné hradby so strážiacimi vojakmi. Mimo týchto hradieb si nikto nemohol byť ničím istý a v čase nebezpečenstva, ľudia žijúci v malých osadách a obciach utekali do hradov a miest, aby si zachránili život. Sloveni však žili vo väčších počtoch aj pod Dunajom na území dnešného Maďarska a severovýchodného Rakúska. Staré listiny a staroslovenské názvy obcí, riek, kopcov a krajov neklamú a tak si môžeme vyznačiť miesta, ktoré boli husto osídlené Slovenmi ešte dávno pred príchodom Maďarov. Zisťujeme, že celé územie dnešného Maďarska bolo osídlené mnohými kmeňmi Slovenov, ale moravskí Sloveni, neskôr Slováci sídlili najmä v severných krajoch dnešného Maďarska a v severovýchodných krajoch dnešného Rakúska. Sídlili v krajoch v okolí Neziderského jazera a rieky Vulky, v oblasti riek Ráby a Rábice, v kraji Pleš (Maďarmi skomolené na Pilis), nachádzajúci sa južne od Ostrihomu. Sloveni - Slováci husto obývali aj kraje Matry a Bukových hôr až po Tisu a celý priestor medzi Tisou a Košicami. Sú to tisíce názvov, ktoré tento fakt prezrádzajú.

Kam sa však podeli všetci naši predkovia z týchto oblastí ? Najnovšie výskumy z oblasti genetiky ľudských populácii ukazujú, že sa nikam nepodeli, ostali tam, kde sa narodili. Súčasní Maďari sú totiž Slovania (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov). Mnohí panónski Slovania si ešte približne do 14.- 15. storočia zachovali svoju identitu. Prezrádza to vývin jednotlivých názvov obcí, ktoré obývali. Mnohé obce však zanikli po tatárskych a tureckých vpádoch, ale veľa obyvateľov slovenskej národnosti bolo postupne ponemčených a pomaďarčených. Dnes ich sídla prezrádzajú už iba tisíce skomolených, či zriedka i pôvodných slovenských názvov obcí, miest, kopcov či riek, ktoré sa v Rakúsku alebo v Maďarsku dodnes používajú (pozri knihu Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku). Bývalý slovenský pôvod mnohých dnešných Maďarov prezrádzajú aj priezviská a osobné mená ako Takács (Tkáč), Meszáros (Mesiar), Molnár (Mlynár), Kovács (Kováč), Barát (Brat), Horváth (Chorvát) a mnoho iných. Pomerne dosť rozšírené meno László pochádza od krásneho staroslovenského mena Ladislav. Maďari pri komolení slovenské slová často skracovali a tak skrátili aj meno Ladislav - Láslav - László.

Dnešní Maďari a sú známi tým, že prekrucujú dejiny a všetko, čo sa im hodí prehlasujú za maďarské. Dvojicu veľkých postáv Uhorska, Slovákov Ľudovíta Košúta a Alexandra Petroviča bez mihnutia oka prehlasujú za "veľkých Maďarov", ale títo tzv. "veľkí Maďari", ktorých slovenské mená skomolili na Lajos Kossuth a Sándor Petőfi, boli Slováci. Slovenčina bola ich materinská reč, maďarsky sa naučili až počas školských rokov. Slovenský pôvod "veľkého maďarského básnika", na ktorého sú Maďari tak veľmi hrdí, prezrádza jeho samotné meno: Sándor Petőfi. Vzniklo skomolením mena Alexander Petrovič - xander petóvi - Sándor Petőfi. Aby mohol Petrovič uverejniť básne, ktoré začal písať po maďarsky, musel si nechať pomaďarčiť svoje meno, ináč by mu ich neuvernili. Petrovič sa stal Petőfim iba na krátku dobu ku koncu svojho života, keď písal básne po maďarsky. Jeho mama nevedela po maďarsky, ale o tom, že bola Slovenka a vychovala Slováka, ktorý sa neskôr pomaďarčil, súčasní Maďari ani netušia, pretože v maďarských učebniciach dejepisu niet o tom ani zmienky. Skomolený Sándor Petőfi sa po svojom zajatí ruskými kozákmi znovu stal Alexandrom Petrovičom, s týmto menom na jeho kríži ho aj pochovali na Sibíri, kde umrel. Podrobne o tom píše Jerguš Ferko, Maďarské sebaklamy, Martin 2004 (tu na stiahnutie 55MB).

Lajos Kossuth sa volal Ľudovít Košút, rovnako bol pomaďarčeným Slovákom. Rodiskom Ľudovíta Košúta bol Turiec, dedinka Košúty, jeho bratranec Juraj Košút podporoval štúrovcov a bol veľký odporca maďarizácie. Ľudovít Košút sa však stal maďarónom a neskôr prehlásil, že slovenského národa niet.

Veľa názvov miest a obcí v Maďarsku má staroslovenský pôvod. Je možné uviesť celú záplavu názvov (tisíce), ktoré prešli do maďarskej reči podľa takých istých hláskoslovných pravidiel, ako aj iné slovenské slová. Na všetkých týchto miestach žilo pôvodné slovenské obyvateľstvo, ktoré však bolo postupne pomaďarčené. Obrovské množstvo miest, obcí, riek, kopcov, či celých krajov v súčasnom Maďarsku boli pomenované pôvodnými obyvateľmi - Slovenmi, ktorí tu žili dávno pred príchodom kočovných Maďarov. Sloveni tu vystavali obce a hradné mestá, pomenovali ich slovenskými a staroslovenskými výrazmi, ktoré pretrvali do súčasnosti. Keďže im dnešní občania hovoriaci po Maďarsky nerozumejú, veľmi sa čudujú, že majú slovenský pôvod.

Ján Stanislav napísal najucelenejšie dvojdielne dielo s názvom „Slovenský juh v stredoveku“, ktoré v roku 1999 vyšlo už v druhom vydaní (22 rokov po smrti autora). Spomeniem nepatrnú časť niektorých dnes známych miest, ktoré založili Sloveni a dali im svoje názvy. Tieto miesta sú často písomne doložené už od počiatku 11. storočia, kedy mali názvy staroslovenské a v neskorších písomných prameňoch sa začínajú tieto názvy postupne pomaďarčovať, ale ich staroslovenský základ je viditeľný v mnohých prípadoch dodnes. Niekedy nám súčasný maďarský názov nepripomína názov pôvodný, staroslovenský, ale ak si v historických prameňoch vyhľadáme všetky názvy danej obce odkedy sa začali zapisovať, vidíme, že tie najstaršie názvy sú staroslovenské a vidíme aj spôsob ich postupného pomaďarčovania a komolenia. Navyše jazykovedný rozbor týchto názvov jednoznačne dokazuje veľkú starobylosť týchto názvov, ktoré siahajú až do obdobia starej Moravy.

Hlavné mesto Maďarska - Budapest je názov zložený z dvoch názvov staroslovenského pôvodu: Buda (Budín) a Pešť, ktoré sídlili oproti sebe na oboch brehoch Dunaja. Buda je staroslovenské meno, ktoré veľakrát nachádzame ako miestny názov obcí v Čechách a v Poľsku. Názov pešť - pest má tiež staroslovenský pôvod, vznikol zo slova „pec“. Okolie Budapešti bolo dlhú dobu (do začiatku 19. storočia obývané väčšími množstvami Slovákov, ale v priebehu 19. a 20. storočia ich násilná maďarizícia veľmi preriedila. Ďalšie názvy veľkých alebo známych maďarských miest a žúp sú staroslovenského pôvodu. Mesto Komárom (Komárno) netreba vysvetľovať, Nógrád (Novohrad), Pécs (od slova „pec“), Csongrád (Černygrad - čierny hrad), Vác (Vacov, názov je odvodený od mena Václav), Debrecen (názov je od staroslovenského slova Debricin, v jeho okolí sa nachádza veľa obcí a zemepisných názvov staroslovenského pôvodu), Bihar (Bychor, v tejto župe je veľké množstvo obcí a zemepisných názvov staroslovenského pôvodu), Esztergom (Ostrihom) sa nazýval v starej slovenčine Striegom a je zaujímavé, že dnešný maďarský názov je tomuto staroslovenskému názvu bližší ako dnešný slovenský názov. Je to preto, lebo maďarský názov prevzatý zo staroslovenčiny sa ďalej nevyvíjal, pretože bol pre Maďarov cudzí. Preto aj spoluhláska „g“ v maďarskom názve Esztergom ostala, v slovenskom názve sa zmenila na “h“: Ostrihom. Mesto Veszprém má pôvod v staroslovenskom mene Bezpriem. Na týchto a mnoho ďalších miestach už boli založené slovenské osady s rozvinutou cirkevnou a štátnou správou, ktorú Maďari prebrali aj s pôvodnými názvami. Tak prebrali aj mnohé názvy hôr, vrchov, riek, potokov a jazier.

Prvé písomné správy mnohých slovenských obcí pochádzajú až z obdobia 14.-15. storočia, tu sa nedá s istotou povedať, či tieto obce vznikli až po neskoršej slovenskej kolonizácii, alebo či tu už tieto oblasti existovali od čias moravského kniežatstva. Takéto miesta tu preto neuvádzam, hoci to neznamená, že na tieto miesta prišli Slováci až v neskorších storočiach. Môže to znamenať aj to, že tu Slováci - Sloveni boli oveľa skôr, ale historický údaj o tom sa doposiaľ nenašiel. Spomeniem preto len tie názvy (a to iba malú časť zo všetkých existujúcich), ktoré sú z historického i jazykového hľadiska veľmi starobylé a vierohodné. Zameral som sa pritom iba na oblasť severného Maďarska, ktorá je k súčasnému Slovensku najbližšia.

Kraj od Bratislavy - Petržalky po Ráb (Győr) bol husto osídlení Slovenmi. Popri ceste z Bratislavy do Rábu nájdeme takmer všetky obce so slovenskými menami. V tomto kraji sú napríklad obce so slovenským názvom ako Rajka (od staroslovenského os mena Rajka, Rajko a tieto mená od slova raj), Bezenye (Bezenie), Lébény od slovenského názvu Ľubin, Mecsér (Mečar), Bodak (Bodáky). Názov Mosony (Mošoň) má takisto staroslovenský pôvod od slova mšiň, čo znamenalo „mach“.

Oblasť okolo mesta Ráb (Győr) bola husto osídlená Slovenmi taktiež už veľmi dávno. Vývin miestnych staroslovenských názvov až do ich pomaďarčených foriem to jasne potvrdzujú Názvy riek Ráb a Rabica prešli do maďarčiny od Slovenov podobne aj všetky názvy ich prítokov (napríklad prítok Pánzsa vznikol zo staroslovenského názvu Panoša). Južným smerom od Rábu sa nachádza Panónska hora, kde sa nachádzal známy benediktínsky kláštor. Hoci nemáme o tom písomné dôkazy, predpokladáme, že sa tu bohoslužby konali aj po staroslovensky a že tu žili aj slovenskí mnísi. Mnohé obce v okolí Panónskej hory boli totiž založené Slovenmi a Sloveni tu boli osídlení v hojnom počte ešte pred príchodom Maďarov. Dodnes to prezrádzajú názvy obcí, ktoré sú vlastne skomoleniny prebratých staroslovenských názvov. Ukážeme si to napríklad na dnešnom maďarskom názve Bőny. Pôvodný názov obce bol Bohúň, čo je staroslovenské osobné meno. Našli sa staré listiny, na ktorých je táto obec zapísaná v latinských skomoleninách v roku 1240 ako Buhun, v roku 1361 už ako Beun po maďarsky skomolené na Bőny. Ďalej sú tu napríklad obce Rábapatona (Rábska Patoňa), Abada (Oboda), Kis-Pécz, Felpec, Kajárpec (vznikli z názvu pec), Csanak (zo staroslovenského osobného mena Čanik), Pázmándfalu (zo staroslovenského osobného mena Poznaň). Veľa slovenských obcí v okolí Panónskej hory zaniklo, ale písomné doklady o nich existujú.

Aj oblasť medzi Győrom (Rábom) a Budapešťou bola osídlená Slovenmi veľmi husto. V historickom materiály nachádzame veľa obcí slovenského pôvodu, ktoré tu neskôr zanikli ale mnohé pretrvali dodnes s pomaďarčenými názvami. Mestá Tata a Tatabánya majú názov staroslovenského pôvodu, máme doklady o tom, že v týchto mestách a v ich okolí žili Sloveni v hojnom počte. Neďaleko Taty v obci Szomód bol v roku 1852 vyoraný staroslovenský mosadzný kríž (nevedno, kde je dnes), približne desať centimetrový, zhotovený z dvoch priliehajúcich kusov s podobizňami svätých a s cyrilským písmom. Kríž je dutý, dá sa roztvoriť a dovnútra sa určite ukladali ostatky svätých. Kríž bezpochyby patril slovenským mníchom východného obradu podľa vyobrazených svätých. Cyrilské písmo na kríži nám prezrádza, že pochádza z doby po 9. storočí do polovici 13. storočia. Je jasné, že v tomto období tu museli niekde pôsobiť staroslovenskí mnísi východného obradu. V Tate bolo benediktínske opátstvo Petra a Pavla a v neďalekej osade Majk bolo zase premonstratské prepošstvo, ktoré sa spomína v roku 1268. Na oboch miestach, alebo aspoň na jednom z nich tu mohol byť v ešte staršej dobe kláštor so slovenskými mníchmi východného obradu. Vieme, že vo všetkých pôvodných slovenských kláštoroch boli slovenskí mnísi nahradení latinskými mníchmi, to sa mohlo udiať aj v Tate alebo v Majke. Nemáme o tom však žiadne písomné doklady, ale nález staroslovenského kríža v tejto oblasti musí znamenať, že buď v Tate alebo v Majke pôsobili slovenskí mnísi ešte pred benediktínskymi alebo premonstratskými mníchmi.

V okolí Taty sa nachádza veľa obcí staroslovenského pôvodu, napríklad obec Csép (od staroslovenského osobného mena Čep), Kocs (Koč), Környe (Krňa), Mocsa (Moča), Naszály (Nosaly), Baj (Boj), Tardos (Tvrdoš), v obciach Szákszend (Saky, Send), Bokod (Buky), Szőlös (Zelúš), Banhida žili Slováci až do tohoto storočia. Mesto Oroszlányi bolo donedávna taktiež slovenské. V priestore spomínaných obcí a miest sa nachádza veľa topografických názvov slovenského pôvodu: Macskalik (Mačkalík), vrch Sztrázsa (Stráža), Szuplicska (Suplička), Stanovisko, Planovo, Nemecki, Plané vŕšky, Dedinsky luky (Dedinské lúky), Testinský luky (Testinské lúky) atď.

Smerom na východ od tejto oblasti až po Budapešť nachádzame ďalšie názvy staroslovenského pôvodu: obec Bajna (Bojná), mestečko Tokod (staroslovenské osobné meno Toka) Sárisáp, Nagysáp (od staroslovenského osobného mena Šáp), Táth (od staroslovenského tať, čo znamená zlodej), mesto Dorog je tiež zo staroslovenského osobného mena Drug. V tomto priestore nachádzame zase veľké množstvo slovenských topografických názvov: Prostreni majer (Prostredný), Sislova (Syslová), Stará hora, Pusté vinohradi, Konjski vrch, Prostraná hora (Prostredná ?), Hrúščova, Hruška vrch, Holí vrch (Holý) atď.

Medzi Ostrihomom (Štúrovom) a Budapešťou sa nachádza kraj s názvom Pleš skomolené na Pilis), ktorá bola osídlená Slovenmi takisto dávno pred príchodom Maďarov, mnohé názvy osád i názov samotného kraja to dosvedčujú. Donedávna v tomto kraji žilo veľa Slovákov, udržali sa tu dodnes, ale ich pomaďarčovanie rýchlo postupuje. V tomto kraji sa v prvom rade nachádza Vyšehrad (Visegrád) o ktorom sa predpokladá, že to bolo veľké stredisko slovenského písomníctva počas existencie starej Moravy i po jej zániku (pozri str.199). V blízkosti Vyšehradu sa nachádza Dömös (čítaj Dímíš), v ktorom boli navyše nájdené pozostatky byzantsko-slovenskej kultúry. Bol tu kláštor, o ktorom nemáme bližšie informácie, ale pravdepodobne v ňom boli mnísi východného obradu. Tento názov vznikol zo staroslovenského názvu Dimiš vďaka misionárskej činnosti Cyrila a Metoda na starej Morave. Názov vznikol z mena Dimiter, patróna gréckeho mesta Solún. Solún je rodné mesto Cyrila a Metoda a Metod zložil na počesť Dimitera aj jeden z bohoslužobných textov v staroslovenčine. (V tomto texte sa okrem iného ponosuje na ťažkosti, ktoré musí na Morave znášať, pretože pri presúvaní po moravských vŕškoch ho prepadávajú zbojníci). V blízkosti Dimišu nájdeme obec Kesztölcz (Kostolec) s kostolom zasveteným sv. Klimentovi, ktorú takisto založili a pomenovali Sloveni a dodnes tu žijú Slováci. Ako vieme, sv. Klimentovi zasväcovali kostoly Cyril a Metod počas ich misionárskej činnosti na starej Morave a počas pôsobenia Metoda vo funkcii moravsko-panónskeho arcibiskupa. Napríklad obec Močenok (v 9. storočí Mučeník) pri Nitre má kostol takisto zasvätený sv. Klimentovi. Toto všetko ukazuje na tesné spojitosti Vyšehradskej oblasti (kraja Pleš) pri Budapešti so staroslovenskou kultúrou byzantského (východného) vplyvu.

Prvé písomné správy o obci Kostolec pochádzajú z roku 1073, 1075. Keď kráľ Šalomún tiahol proti vojvodovi Gejzovi, utáboril sa pri Kostolci. V okolí Kostolca i v celom kraji Pleš nájdeme veľké množstvo slovenských chotárnych názvov, názvov kopcov a potokov: Stari vinohrad, Chlapec, Nová hora, Kopanica, Vršek, Hrebeny, Barina, Bukovina, Buscina (Bučina), Dobra voda, Mlaka, Smrdan, Hlinky, Hrabina, Kopanjica, Izbég (Zbehy), Podvrch a mnoho ďalších.

V Pleši nájdeme veľa ďalších pozostatkov staroslovenského osídlenia, ktoré prezrádzajú obecné a topografické názvy. Neďaleko Vyšehradu je napríklad obec Dunabogdány. Názov vznikol zo staroslovenského osobného mena Bogdan - Bohdan. Mestečko Piliscsaba je odvodené od staroslovenských názvov Pleš a Čaba. V tomto mestečku žilo donedávna veľa Slovákov. Aj ďalšie obce majú staroslovenský pôvod: Pilismarót (Plešské Moravce), Piliscsév (Čev) a iné.

Niektoré slová staroslovenského pôvodu najmä topografického charakteru boli prevzaté skomolené najprv do maďarčiny alebo do nemčiny, Slováci zabudli na svoje pôvodné názvy a prijali tieto skomolené, ktoré poslovenčili. Ukážeme si to napríklad na názve Gemer, čo je meno hradu, stojaceho na mieste staroslovenského hradiska. Meno hradu sa rozšírilo na meno osady pod hradom a na celú župu, ktorá bola z tohoto hradu riadená. Pôvodne po staroslovensky sa hrad volal Gomer, v 10.-11. storočí bol názov prebratý do maďarčiny ako Gőmőr a tento názov bol potom poslovenčený ako Gemer.

S názvom mesta Pezinok to bolo tak isto. Pôvodne sa Pezinok volal Bozin, založili ho Sloveni. Tento názov vznikol zo staroslovenského osobného mena Boza, Božan. Keď sem prišli Nemci, názov prispôsobili svojmu jazykovému systému a začali ho volať Bösing. Slováci prestali používať svoj pôvodný názov Bozin, ale nepoužívali dôsledne ani nemecký skomolený Bösing, pretože to počuli ako Pezink. Z toho vznikol Pezinek, Pezinok.

Spomenuli sme oblasti od Bratislavy po Budapešť, v ktorých sídlili naši predkovia pred príchodom Maďarov. Ale aj územia ďalej na východ od ohybu Dunaja a Budapešti boli husto osídlené Slovenmi a na niektorých miestach sa tu zvyšky Slovákov vyskytujú dodnes. Rieka Ipeľ sa v starej slovenčine volala Jupeľ, názov prebrali Maďari ako Ipol - Ipoly. Medzi Ipľom a Dunajom nad Ostrihomom sú hory s názvom Börzsöny i s obcou s názvom Nagybörzsöny, názov vznikol so staroslovenského Brežany. Okolo týchto hôr je veľa názvov slovenského pôvodu, takisto aj na východ od týchto hôr, v staroslovenskom kraji nazývanom Novohrady. Dodnes sa tu udržali zvyšky Slovákov. V okolí Brežan pri Dunaji nájdeme obce so staroslovenským názvom ako Szob (zo slovenského osobného mena Sob, Soba), Zebegény (zo slovenského osobného mena Zbygnev, Zbyhnev), Nagymaros (zo slovenského osobného mena Maruš), Verőcemaros (Vierovice- Maruš), Szokolya (Sokoľa zo Sokol), Márianosztra (Mária-Nestroj, čo sú osobné mená). Medzi týmito obcami nájdeme veľké množstvo slovenských miestnych topografických názvov: Bukovina, Kňazov jarok, Štepnica, Csitár (Ščitár), Szokolya Huta (Sokolia Huta), Bučina, Staré vinice, Hrubý vrch, Holý vrch, Stará kopanica a mnoho ďalších. Pri Ipli sa nachádzajú ďalšie obce s názvami staroslovenského pôvodu: Letkés (Letkeš), Vámosmikola (Mikuláš), Perőcsény (Prečany), Kemencze (Kamenica), Bernecebaráti (Brnice - Barátovce od slova Brat), Drégelypalánk (od staroslovenského mena Draguľ, Draguli). V okolí týchto dedín je zase veľké množstvo slovenských miestnych topografických názvov: Jelenc (Jelenec), Baba, Kráhola (Kráľova hoľa) atď.

Nad ohybom Dunaja, východne od hôr Brežany sa nachádza obec, hrad a kraj so slovenským názvom Novohrad, Novgrad (maďari skomolili na Nógrád). Na Novohrade sa udržali Slováci na vysokých úradných miestach aj po príchode Maďarov do tohoto kraja. Zachovala sa listina z roku 1108, kde sa uvádza novohradský župan so staroslovenským menom Slauiz (Slavic). V Novohrade nájdeme tiež veľa obcí s názvami slovenského pôvodu, napríklad Dejtár (Dechtáre), Patak (Potok), Szátok (Sátok - v obci žijú Slováci), Felső-, Alsöpetény (Horné a Dolné Peťany od mena Peťo, Peter, v obciach žijú Slováci), Nőtincs (Netejč, v obci žijú Slováci). Na ohybe Dunaja sa nachádza mesto Vác (Vacov), ktoré dostalo meno podľa staroslovenského mena Václav. Nemôžem tu uviesť všetky tie názvy obcí, potokov, vrchov, chotárnych a topografických názvov slovenského pôvodu, ktoré sa vo veľkých množstvách v Novohrade vyskytujú ešte dodnes, uvediem aspoň niektoré: Szügy (Sudice), Csesztve (Častva, od staroslovenského mena Častava, v obci žijú Slováci), Mohora, Kelecsény (Kľačany, bývajú tu Slováci), Becske (Bečka), Szécsénke (Sečianka, v obci žijú Slováci), Szanda (Sanda), Buják (Bujakovo), Herencsény (Chrienčany), Kutassó (Kutašovo, v obci žijú Slováci), Cserhátsurány (Šurany), Cserhát-haláp (od slova chlap), Nógrádmarcal (od slov Novohrad, Marcel), Szécsény (Sečany), Nógrádsipek (od Novohrad, Šípek, šíp), Dolány (Doľany), Nógrádszakál (od slov Novohrad, sokol), Karancsberény (Karančov Berínčok).

V južnom Novohrade v okolí mesta Vác (Vacovo od mena Václav) je taktiež veľa obcí s názvami prevzatými od Slovenov: Rád (staroslovenské meno), Vác-hartyán (Vacovské Chrťany), Penc (v obci žijú Slováci), Szöd (od súd, obec obývajú Slováci), Nógrádsáp (Novohradský Šáp), Nézsa (Níža od slova nízky, v obci žijú Slováci), Galgaguta (v obci žijú Slováci), Acsa (Áča zo staroslovenského „oča“, obec obývajú Slováci), Vanyarc (Vaňarec, obec obývajú Slováci), Bér (obec obývajú Slováci, Szirák (Sirák, v obci žijú Slováci), Kisbágyon (Báďonka, v obci žijú Slováci).

V celom Novohrade je zase veľké množstvo chotárnych a topografických názvov slovenského pôvodu: Černá voda, Zvalená zem, Ptáčik vrch, Sokolya Huta (Sokolia huta), Dobróda (Dobrá voda), Radocsa (Radoča), Skálinka, Radvány (Radvaň), Kukuča, Hrachoviská, Velikí, Malí Papucki vrch (Veľký, Malý papučský vrch), potok Suha (Suchá) atď.

Okolie pohoria Matry bolo tiež husto obývané Slovenmi - Slovákmi pred i po príchode Maďarov, dodnes tu Slováci žijú, ale ich počet sa rýchlo znižuje. Nachádzame tu to isté, čo v ostatných krajoch dnešného Maďarska: je tu veľké množstvo názvov staroslovenského a slovenského pôvodu, ktoré prezrádzajú skutočnosť, že Maďari sem prišli medzi už usadených Slovenov a slovenské názvy časom prispôsobili svojmu jazykovému systému (pomaďarčili ich).

Rieka, ktorá obteká Matru od západu a severu má názov staroslovenského pôvodu. Sloveni ju pomenovali Sázava a Maďari, keď obsadili tento kraj, názov prevzali a pomaďarčili na Zagyva. Severne od Matry nájdeme dnes názvy obcí Zagyva a Zagyva-róna (Sázavská Rovná), na úpätí Matry Homok-terenye a Kis-terenye (zo staroslovenského osobného mena Treňa, na Slovensku z tohto mena vznikol Trenčín), Mátra-verebély (Matranské Vráble), Bárna (Barina), Dolinka, Mátranovák (Matranské Nováky), Szuha (Suchá), mesto Nagy-bátony (Bátoň).

Na západnom úpätí Matry je mesto Pásztó (Pastuch) a Tar ("tor" znamenalo v staroslovenčine „košiar“). Pomaďarčené meno mesta Pásztó vzniklo z pôvodného staroslovenského mena Pastuchov, Pastuch. Na tomto mieste boli pastviny a Sloveni tu pásli stáda dobytka a oviec. V celom okolí je veľké množstvo topografických a chotárnych názvov: Červená skala, Oszicsinszki vrch (Osičinský), Hajnáč, Černík, Kopanica, Chrastina, Kostolisko, Potok, Nagy Koncsúr (Veľký Končúr) a mnoho ďalších.

Na južnom úpätí Matry je Gyöngyös-pata (Pata), Domoszló (zo staroslovenského osobného mena Domoslav), tu si ukážeme, ako postupovala maďarizácia Slovákov v tejto obci. Z roku 1880 máme záznam, že v obci žilo ešte 143 Slovákov, v roku 1920 tu žije už iba jeden Slovák, dnes tu už po Slovákoch niet stopy a tu žijúci „Maďari“ by sa dnes veľmi čudovali, keby im niekto povedal, že sú potomkami Slovákov. Tento maďarizačný proces prebiehal v Uhorsku a ešte prebieha v Maďarsku na mnohých miestach, ktoré rátame na tisíce obcí a miest. Na dolnom úpätí Matry je ďalej Kisnána (zo staroslovenského osobného mena Nána), pri obci sú hory Cserina (Čerina) a Majka, obec Tarnóca (Trnavica) s potokom rovnakého mena.

Z východu a severu obteká Matru riečka Tarna, ktorá je skomolením nášho názvu Trnava. Pri tejto riečke na severnom úbočí Matry sú obce so staroslovenským pôvodom: Csevice (Ščavica), Huta, Bodony (Bodoň), Recsk (od slova „riečka“), Sirok (od slova širák), Terpes (Triebeš), Ivád (Iva). Pri obciach je veľa názvov potokov, vrchov a samôt so slovenským a staroslovenským pôvodom.

Podobná situácia je aj ďalej na východ v okolí Bukových hôr, ktoré Madari skomolili na Bükk. Na východnom úpätí Bukových hôr je veľké mesto Miskolc (Miškovec), ktorého názov Maďari prebrali od Slovenov z pôvodného názvu Miškovci, Miškovec. Okolie Miškovca je dodnes obývané Slovákmi, ale ich počty v minulosti boli ďaleko vyššie. Dodnes tu nájdeme mnohé názvy slovenského a staroslovenského pôvodu, ktoré sú prastaré. Potoky Harica (Horica), Szinva (Sinava), Bábony (Baboň), doliny Kazinc (Kazinec), Katicsány (Katičáň), Garanda (Granda), Csenik (Čenik), Balács (Baláč), vrchy Oztra (Ostrá), Damassa (Domaša), Dobrica, Parna (Parná), Bogdány (Bohdany), Javor, Hetemér (Chotimír), Borovnják (Borovniak), Dolka, Gulička, Iváč, Csernay (Černá), osady a obce Varbó (Vrbovo), Tardonya, Tardona (Tvrdina), Haradicha (Hradišťany), Hámor (Hámre), Huta, Repáshuta, Tapolca (Toplica), Nagybarca (Barica), mesto Kazincbarcika (Kazinecká Barica), Sajó-kaza (od staroslovenského osobného mena Kaza). Tu všade žili Sloveni - Slováci, ich potomkovia sa však rýchlo pomaďarčujú.

Severozápadne od Bukových hôr a Miškovca je mesto Ózd, názov pochádza tiež zo slovenčiny - Ozdín. V okolí žilo taktiež veľa Slovenov - Slovákov, dodnes sa tu nachádzajú ale už v oveľa menšom počte. Sú tu obce Domaháza (zo staroslovenského osobného mena Doman) Uppony (Upoň), Nagy-visnyó (Vyšňov), Dédes-tapolcsány (zo staroslovenského osobného mena Deduš a zo slovenského názvu Topoľčany), Arló (Orlov), Csernely (Černej), Sáta (Šatava), Járdánháza (zo staroslovenského mena Jarodan). A znova tu nájdeme veľké množstvo staroslovenských a slovenských názvov potokov, kopcov, dolín a chotárnych názvov: Karácsony (Kračin), Dobronya (Dobroňa), Csevice (Šťavica), Járnok (Jarník), Szenna (Senná), Szalajka (Salajka), Kukuscó (Kukučov), Boroszló (Borislav), Stráža atď.

Celá táto oblasť, ktorá siahala až po dnešnú Rimavskú Sobotu bola naplnená Slovenmi ešte pred príchodom Maďarov a bola rozvinutou hutníckou a železiarskou oblasťou. V rudnej oblasti Bukových hôr boli odhalené zvyšky staroslovenských hutníckych pecí. Mnohé dnešné názvy miest a obcí v tejto oblasti majú staroslovenský pôvod. Je tu napríklad mesto Edelény (zo staroslovenského osobného mena Odolen), názov obce a rieky Bódva sú prevzaté zo slovenského názvu Boldava, taktiež obce Szuha-fő, Alsó-szuha majú názvy podľa názvu riečky Suchá, Ragály (Rogáľ), Felső-kelecsény (Kľačany), Rudabánya (od ruda a baňa), Rakacza (Rakovica), Perkupa (Priekopa), Derenk (Drienka) atď. V obciach Szuha-kálló (z názvov Suchá a Karlov), Mucsony (Mlčin), Kurittyán (Koryčany), Ják-falu (Jakubova ves) žijú dodnes Slováci. V obci Alsógagy (zo staroslovenského osobného mana God) žilo v roku 1880 225 Slovákov, v roku 1930 už iba jeden Slovák.

Na názve obce Zubogy si ukážeme, prečo aj tak veľmi zdanlivo odlišné niektoré pomaďarčené názvy sú predsa staroslovenského pôvodu. Táto obec sa volala podľa staroslovenského osobného mena Zdibud, vieme to zo zápisu z roku 1299, kde je názov tejto obce skomolený ako Zdubugh, Maďari to do súčasnosti skomolili až na Zubogy. U mnohých takýchto silno skomolených súčasných maďarských názvov nevieme potvrdiť ich staroslovenský pôvod, pretože nemáme k dispozícii ich staré historické zápisy. Keďže sa jazykovou analýzou nedá potvrdiť ani ich maďarský pôvod, budú najskôr prebraté zo staroslovenčiny, ale nevieme z akého pôvodného názvu alebo mena. Takéto sporné názvy tu neuvádzam. V celom kraji nad Miškolcom sa zase vyskytuje veľké množstvo slovenských a staroslovenských názvov potokov, vrchov, dolín a iných topografických miest.

Okolie rieky Hornád (v maďarčine ako Hernád) na Maďarskom území je tiež husto posiate názvami staroslovenského pôvodu.

Na východ od Miškovca nájdeme taktiež veľké množstvo staroslovenských názvov obcí, napríklad: Tálya (Táľa, od staroslovenského slova „taľ“ - rukojemník), Rátka (zo staroslovenského osobného mena Rádka), Monok (Monik), Takta-harkány (Charkáň), Báj (Boj), Csobaj (Čabaj). Tardos (Tvrdoš), Ladány (Ladáň) atď. Z názvov vrchov a jazier spomeniem napríklad: Potocs (Potoč), Holduška, Szokolya (Sokoľa), Bogdán, Morotva (Mŕtva), Zátony (Zátoň) atď.

Oblasť Zemplínskych vrchov (maďarsky Zempléni, názov pochádza zo staroslovenského alebo ruského osobného mena Zemlin), rieky Bodrog a Tisy v Maďarsku bolo tiež obývané Slovenmi od čias starej Moravy. Názvy riek a potokov v tejto oblasti sú takmer všetky prevzaté zo staroslovenčiny: Rieky Hernád (Hornád), Bodrog, Ronyva (Roňava) boli len málo pozmenené, podobne, ako na iných miestach v Maďarsku. Mená riek a niektoré iné zemepisné názvy podliehajú totiž všeobecne najmenším zmenám aj v iných krajinách. Mesto Sáros-patak (žijú tu Slováci) ležiace na Bodrogu je od slova „potok“. Tu sa vlieva do Bodrogu potok Radvány (Radvaň od staroslobvenského osobného mena Radovan), rovnaký názov má aj neďaleký vrch. Sú tu obce Makkos-hotyka (od staroslobvenského osobného mena Hoďka), Három-huta (Huta), Vágás-huta (Huta), Rudabányácska (Rudná Banička?), Kovácsvágás (Kováč), Tolcsva (Tolčava, tu žilo v roku 1880 105 Slovákov, v roku 1930 už len dvaja Slováci), Petrahó (Petrochov), Tokaj (od základu „tok-“), Semjén (Šemjany), Nagy-rozvágy (Rozvadze), Ricse (Riče), Pácin (Pacín), Karcsa (Krača), Vajdácska (od Vojevoda), Viss (Viš), Mándok (Mandík), Záhony, Bezdéd (Bezded), Komoró (Komarov), Dombrád (zo staroslovenského osobného mena Domarad), Bszterec (Bystrec), Gáva-vencsellő (zo staroslovenského slova Gáva a zo staroslovenského osobného mena Veceslav) atď. Je tu zase veľké množstvo staroslovenských a slovenských zemepisných názvov: Zempléni (Zemplín), Dobrusnya (Dobrušna), Bély (Biely), Perbenyik (Pribeník), Pocskaj (Počkaj), Korlátka, Blahunka, Sztrázsa (Stráža) a veľa iných.

Celá táto oblasť, ktorá je známa aj produkciou tokajského vína, má teda staroslovenský pôvod, tu žili Sloveni – Slováci ešte dlho po príchode Maďarov. Máme veľké množstvo písomných dokladov, ktoré potvrdzujú fakt, že vinohradníctvo tu bolo veľmi rozšírené už v 10. – 12. storočí, keď táto celá oblasť bola ešte prevažne slovenská a že sa tu pestoval vinič už od čias starej Moravy. Tokajské víno sa dorába dnes aj na malej časti dnešnej slovenskej strany, názov Tokaj má staroslovenský pôvod.

Začlenenie Slovenska (východnej časti starej Moravy) do Uhorského kráľovstva.

Čo sa dialo vo východnej časti rozvrátenej starej Moravy, teda na území dnešného Slovenska v priebehu 10. až 11. storočia ? Hoci historické doklady o tom, čím bolo územie dnešného Slovenska v 10. storočí sú chabé, dá sa z nich predsa len vyčítať, že územie Slovenska veľakrát striedavo ovládli české, poľské a uhorské kniežatá. Napríklad vieme, že v druhej polovici 10. storočia celé Považie a Ponitrie obsadil Boleslav I., české knieža. Ale po ňom zase územie Slovenska začiatkom 11. storočia obsadilo a ovládlo poľské knieža Boleslav Chrabrý. Potom prvý uhorský kráľ Štefan poľské vojská zo Slovenska vytlačil ale ešte stále dlhú dobu hornaté oblasti stredného a severného Slovenska neboli pričlenené k Uhorsku. V 11. storočí malo Slovensko štatút údelného kniežatstva, ktoré existovalo popri uhorskom kráľovstve. Teda územie dnešného Slovenska po rozpade starej Moravy začiatkom 10. storočia existovalo nasledujúcich minimálne 100 rokov v znamení striedania mocenských snáh okolitých krajín ovládnuť toto územie a pripojiť ho buď k Čechám, Uhorsku alebo k Poľsku.

Uhri za vlády Gejzu a jeho nástupcu Štefana I. mali ešte veľké problémy s odporcami kresťanstva. V roku 998 bolo potlačené pohanské povstanie vojskami slovenských vojvodcov. Ešte pred vznikom Uhorského kráľovstva povstali Uhri s náčelníkom Koppánym v šomodskej stolici proti budúcemu uhorskému kráľovi Štefanovi. Nepáčilo sa im, že podporuje kresťanstvo a zavádza nové poriadky. Štefana I. podržali slovenskí veľmoži, ktorí vytiahli so svojimi vojskami proti tomuto povstaniu z územia dnešného Slovenska a potlačili ho. Pri vzniku uhorského štátu bola teda svätoštefánska koruna podržaná slovenskými veľmožmi, medzi ktorými sa spomínajú mená slovenského pôvodu ako Poznan, Hunt, Stoislav a Visce. Štefan potom pod hrozbou smrti nariaďoval prijatie krstu. Podobne, ako kedysi na starej Morave od konca 8. storočia, do Panónie začali znovu prichádzať nemeckí latinskí duchovní, ale neboli úspešní. Okolo roku 970 napríklad prišiel do Panónie Nemec Wolfgang, po jeho neúspechu sem prišiel Pilgrim, ktorý taktiež neuspel. Pilgrim sa v roku 985 žaluje cisárovi Ottovi III., že ľudia prepadli jeho statky, všetko mu zničili a pobrali, znechutili ho a znemožnili mu ďalšie pôsobenie medzi nimi. Potom prišiel viac raz pražský biskup Vojtech (biskupom sa stal od roku 982) a podľa uhorských historických prameňov pokrstil uhorského vojvodu Gejzu i jeho syna Vojku, ktorý prijal pri krste meno Štefan (neskôr sa stal prvým uhorským kráľom). Vojtech potom poslal medzi Slovenov do Karpatskej kotliny svojho priateľa Radlu, pražského mnícha, aby pokračoval v jeho práci. Vojtech i Radla boli Česi slovenského pôvodu, ktorí mali veľmi blízko k cyrilometodskej kultúrnej misii a ktorí podporovali v Čechách slovenskú bohoslužbu (pozri časť Rozvoj starej slovenčiny a slovenskej bohoslužby v Čechách v kapitole Základné kamene našej svojbytnosti). Radla si vzal so sebou desať pomocníkov, mníchov slovenského pôvodu, s ktorými šíril kresťanstvo medzi Slovenmi. Pripomeňme si, že v tom čase siahala právomoc pražského biskupstva po rieku Váh a ešte nebolo jasné, či dnešné územie Slovenska pripadne Uhorsku. Radla si získal priazeň vojvodu Štefana, ktorý ho poslal do Ríma, aby ho pápež Sylvester II. vysvätil za prvého uhorského arcibiskupa so sídlom v Ostrihome. Pápež zároveň poslal Štefanovi v roku 1000 kráľovskú korunu. Vznikol ostrihomský cirkevný obvod, ktorého územie sa rozprestieralo približne na mieste dnešného Slovenska a táto ostrihomská diecéza sa stala najvýznamnejšou cirkevnou oblasťou Uhorska, ktorá bola vzorom pre ďalšie cirkevné oblasti i štátoprávne usporiadanie Uhorska. Na tomto území žili Sloveni a Slovenky, potomkovia Moravanov, neskôr sa mužskej časti Slovenov začalo hovoriť „Slováci“. Názvy jednotlivých žúp naďalej niesli pôvodné staroslovenské alebo neskôr latinské mená. Termíny župan - župa pochádzajú až z 19. storočia, v tej dobe neexistovali, používali sa staroslovenské názvy išpán - išpánstvo, ktoré pršla takto aj do maďarčiny. Termínu „išpánstvo“ v latinčine zodpovedal výraz „comes“. Na čele išpánstva stál teda išpán - špán, ktorý v danom regióne uplatňoval štátnu moc a reprezentoval tak vzdialeného, neprítomného panovníka.

Územie dnešného Slovenska však ešte stále nepatrilo celkom pod Uhorsko a ťažko povedať, pre nedostatok vierohodných historických údajov, čím vlastne vyše sto rokov po zániku starej Moravy bolo. Keď v roku 1025 zomrel poľský kráľ Boleslav Chrabrý, medzi jeho synmi Mieškom II. a Bezpriemom došlo ku krvavým zrážkam. Bezpriem bol vyhnaný z Poľska a preto požiadal o pomoc Štefana I., ktorý vtrhol na územie dnešnej Moravy a Slovenska, ale Břetislav, syn českého kniežaťa Oldřicha vybojoval Moravu späť v roku 1028. Břetislav podnikol spolu s nemeckým kráľom Konrádom II. výpravu na Slovensko, ale v roku 1031 došlo k uzavretiu mieru, výsledkom ktorého bolo rozdelenie starodávnej Moravy na dve časti. Západná stará Morava ostala v Čechách, Slovensko (východná Morava) bolo pričlenené k Uhorsku. Ale aj po tomto období bolo najmä juhozápadné Slovensko veľakrát ovládnuté českými a nemeckými vládcami, vždy sa však ich vojská nakoniec stiahli a Slovensko sa pomaly ale isto začleňovalo do Uhorska.

Z tohoto všetkého vidíme, že obyvatelia vznikajúceho Uhorska boli pokrstení Slovenmi, pretože Gejza aj jeho syn Vojka (Štefan I.) prijali krst od pražského biskupa Vojtecha a prvým uhorským arcibiskupom sa stal jeho príbuzný Radla, obaja slovenského pôvodu. Mnísi, ktorí prišli do Uhorska spolu s Radlom vykonávali okrem latinského obradu aj obrad staroslovenský, nakoľko bol v Uhorsku žiadaný, keďže tu žilo veľa obyvateľov slovenskej národnosti, ktorí už boli dávno pokrstení. Prečo Gejzu a prvého uhorského kráľa Štefana I. pokrstil Vojtech a ako je možné, že prvým uhorským arcibiskupom sa stal Radla a nie nejaký germánsky biskup? Vysvetlenie je jednoduché. Podobne, ako za čias starej Moravy sa Sloveni neustále snažili o kultúrne a cirkevné osamostatnenie od nemeckých vládcov, táto snaha pretrvala aj naďalej pri zakladaní nového štátneho útvaru o storočie neskôr, ale už v nových podmienkach. Krajinu bolo treba znovu postaviť na nohy, skultúrniť ju a znovu uviesť do života predošlé pravidlá i zákony, ktoré tu platili predtým vo svetskej i cirkevnej sfére. Ale cirkevní duchovní, ktorí ovládali slovenskú bohoslužbu sa rozutekali po zániku starej Moravy všade do okolitých krajín, do Čiech, Poľska, Bulharska, Chorvátska, Ruska. Ich nasledovníkov bolo treba zavolať späť, pretože Sloveni tu žijúci ich vyžadovali. Prví uhorský kráľ Štefan I. taktizoval podobným spôsobom, ako Rastislav s Koceľom za čias starej Moravy. Chcel obmedziť rozpínavosť nemeckých latinských biskupov a ponáhľal sa zriadiť nezávislý cirkevný obvod vo svojom kráľovstve. Ale koho postaviť do čela? Obrady v maďarčine, maďarská cirkevná liturgia, kňazi hovoriaci po maďarsky ani zďaleka ešte dlhú dobu neexistovali a v krajine žilo veľa Slovenov, ktorí už boli kresťania. Preto sa dal spolu so svojim otcom Gejzom najskôr pokrstiť biskupovi slovenskej národnosti a potom prijal jeho príbuzného Radlu za prvého uhorského arcibiskupa slovenského pôvodu.

Teda Uhorsko v prvých storočiach existencie malo po cirkevnej stránke nie celkom jasný charakter. Bolo tu síce zriadené oficiálne latinské arcibiskupstvo, ktoré podliehalo Rímu, ale uhorskí panovníci podporovali aj bohoslužby východného obradu, ktoré sa konali v staroslovenčine, zakladali kláštory východného obradu a udržiavali kultúrne, či dokonca rodinné kontakty s ruskými kniežatami alebo s Byzanciou. Jednoducho povedané, cyrilometodská tradícia tu bola stále živá a v rôznych formách a na rôznych miestach Uhorska bola ďalej udržiavaná (pozri aj časť Cirkevná orientácia Uhorska v prvých storočiach existencie v kapitole Základné kamene našej svojbytnosti).

Uhri - Maďari preberajú slovné výrazy i spôsob života od Slovenov.

V roku 955 sa odohrala veľká bitka medzi uhorským a bavorským vojskom pri rieke Lech neďaleko Augsburgu. Tu boli starí Maďari na hlavu porazení, dvaja hlavní velitelia zajatí a sťatí. Lúpežný spôsob života už nebol možný, ale početné slovenské kmene, ktoré starí Maďari ovládli, dobre rozumeli poľnohospodárstvu. Získavať si obživu prácou bolo však pre starých Maďarov ťažké, bolo mučením preto Maďari prácu nazvali „munka“ od staroslovenského názvu "muka", čo znamenalo mučenie. Teda po maďarsky práca je vlastne mučenie. Ale aj ďalšie maďarské slovo „dolgozni“ (pracovať) je zo staroslovenského slova dolg - dlh. Teda aj v tomto prípade bola práca pre Maďarov dlhom za niečo, čo bolo treba vykonávať ak niekomu niečo dlhovali. Výstižne o tom píše Jerguš Ferko vo svojej práci "Maďarské sebaklamy, Matica slovenská 2004"(tu na stiahnutie 55MB):

"Starí Maďari a ich vodcovia chceli pokračovať, ísť ešte ďalej a ďalej brať, čo im nepatrilo, ale Európa ich zastavila a prinútila pracovať. To bolo pre nich veľké utrpenie, obrovská muka, čo sa prenieslo aj do maďarského jazyka označením práce slovom munka a robotníka slovom munkás, prácou mučený."

Starí Maďari pri svojom pôvodnom kočovnom spôsobe žiota nemali na mnohé predmety a činnosti, štátnu a cirkevnú organizáciu pomenovania, pretože u nich neexistovali. Mali oveľa slabšiu slovnú zásobu, pretože boli na nízkej kultúrnej úrovni. Do maďarčiny prešlo vyše 2000 slov zo starej slovenčiny. Slová, ktoré prešli do maďarčiny zo slovenčiny boli z kultovej, štátoprávnej, administratívnej, poľnohospodárskej, remeselníckej, rodinnej či cirkevnej oblasti. Keďže do maďarčiny prešli zo staroslovenčiny aj slová štátnej a právnej terminológie, teda slová štátotvorné a štátoprávne, znamená to, že bola zachovaná pôvodná celá štátna a právna organizácia moravských a slovenských území. Dôkazom toho sú aj staroslovenské názvy uhorských žúp, napríklad Congrad, Pešť, Ostrihom, Bereg, Bodrog, Bihar, Krasna.

Protomaďarčina starých Maďarov sa obohatila tisícami staroslovenských výrazov, tieto slová sa však podriadili pravidlám hovorovej maďarčiny, boli zdeformované alebo ináč povedané, boli skomolené. Vývoj týchto staroslovenských slov v maďarskom prostredí ustrnul, tieto slová sa tu ďalej nevyvíjali, ostali zakonzervované, hoci skomolené. Na ostatnom slovenskom území, ktoré Maďari nepomaďarčili, sa staroslovenčina vyvíjala ďalej prirodzeným spôsobom. Po dnešnej analýze týchto zdeformovaných, skomolených slov, ktoré sa stali súčasťou maďarčiny, môžeme z nich v mnohých prípadoch zrekonštruovať pôvodné staroslovenské slová a navyše môžeme stanoviť obdobie, kedy k deformácii došlo. Dokážeme to preto, lebo aj deformácie (komolenie) staroslovenských slov občanmi hovoriacimi po maďarsky sa uskutočňovalo podľa určitých rečových pravidiel. Maďarské slová slovenského pôvodu nás tak privádzajú až do 10. - 12. storočia, kedy k preberaniu staroslovenských slov do maďarčiny dochádzalo najviac.

Maďarskí historici, ak už musia pripustiť, že Maďari prebrali od Slovenov mnohé slová a výrazy, ktoré sami nepoznali, snažia sa veľmi dokázať, že tieto slová nepochádzajú od Moravanov alebo od predchodcov Slovákov, ale že sú juhoslovenského pôvodu. V 10. storočí však existovala iba jediná reč všetkých Slovenov: staroslovenčina, ktorá mala len malé územné odchýlky. Preto vieme mnohé staroslovenské slová, ktoré prešli do maďarčiny, doložiť historicky z 9. - 11. storočia ako na Morave, tak aj v Poľsku, Rusku, Chorvátsku či v Bulharsku. Isté je, že pôvodná kultúra a reč pochádza od všetkých Slovenov, teda aj od južných aj od severných. Rôzne kultúrne zvyky a tradície pôvodných obyvateľov Karpatskej kotliny boli neskôr prehlásené za maďarské. Reč týchto pôvodných obyvateľov sa zmenila z protomaďarčiny na maďarčinu obohatenú staroslovenskými výrazmi, ich kultúrne a spoločenské tradície sa však nezmenili. Výstižne o tom napísal Jerguš Ferko, Maďarské sebaklamy, Martin 2004 (tu na stiahnutie 55MB):

"z pôvodnej kultúry starých Uhrov (Maďarov), sa do súčasnosti nezachoval takmer žiadny výraznejší prvok. Na rozdiel napríklad od Cigánov (Rómov) - takisto kočovného etnika pochádzajúceho z Ázie - ktorí si dokázali pri svojej ceste dejinami dodnes uchovať isté prapôvodné osobité prvky v obliekaní, hudbe či ľudovej slovesnosti. Ruka v ruke so stratou genetickej autochtónnosti postihla Maďarov aj strata autochtónnosti kultúrnej. Ich kultúrne tradície sú prevzaté a okopírované od súčasných európskych susedov.

Práve rozsiahle rabovanie kultúrnej identity iných tvorilo podstatu kultúrnej misie Maďarov v Karpatskej kotline. Pravda, ak vôbec možno v civilizovanom slovníku nazvať misiou niečo, čoho základom je násilie a rabovačka. Najväčšou kultúrnou misiou druhého tisícročia v Karpatskej kotline bolo niečo iné - bola to veľkolepá civilizačná misia nemaďarských národov, ktorá Maďarov pozdvihla zo značne primitívnej a barbarskej kočovníckej podoby 9. storočia na moderný európsky národ súčasnosti. Najrukolapnejším dôkazom tejto misie je maďarčina, ktorá obsahuje takmer štvrtinu slov očividne a dokázateľne slovanského, prevažne slovenského pôvodu, zatiaľ čo slovenčina, naopak, slová maďarského pôvodu obsahuje iba v zanedbateľnej miere. Tu jasne vidno, ktorým smerom pôsobilo kultúrne prúdenie, kto bol učiteľom a kto učňom."

Kto sa podieľal na vytvorení Uhorského kráľovstva ?

Keďže do maďarčiny prešli aj staroslovenské slová štátotvorné a štátoprávne, je zrejmé, že štátotvorným národom pri zakladaní uhorského kráľovstva neboli pôvodní Maďari. Niektorí maďarskí historici, ktorí nie sú poznačení maďarským nacionalizmom, tento fakt sami potvrdzujú a priznávajú a súhlasia s tým, že naši slovenskí predchodcovia mali zásadný podiel na utváraní uhorského kráľovstva.

Väčšina občanov hovoriacich po maďarsky ani v najmenšom nepripúšťa, žeby štátotvorným národom pri vzniku Uhorska mohol byť aj iný národ ako maďarský. Maďari sú pritom Slovania (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov), takže pompézne nacionalistické oslavy súčasných Maďarov pri výročiach svätoštefánskej koruny pôsobia komicky. Pekne o tom napísal Jerguš Ferko, Maďarské sebaklamy, Martin 2004 (tu na stiahnutie 55MB):

"Úsilie vymazať z maďarských dejín či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes. Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál - aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu "maďarstva" v dejinách."

Povedzme si teraz aká bola situácia starých Maďarov, ktorí pritiahli do podunajských krajov. Maďari boli kočovníci, pastieri, presúvali sa z miesta na miesto a hľadali nové pastviny pre svoj dobytok. Z toho dôvodu nemali stále sídla, nezakladali obce, žili pod šiatrami, ktoré vždy nanovo stavali a rozoberali na miestach, kam prišli. Keď Maďari obsadili Podunajsko a Potisie, našli tu už usadnuté slovenské osady s rozvinutou poľnohospodárskou výrobou a remeslami. Preto sa doteraz zachovalo také obrovské množstvo topografických názvov v Maďarsku so staroslovenským pôvodom, pretože tu žili Sloveni so svojou usadlou rozvinutou kultúrou. Preto tiež také obrovské množstvo slov z rôznych oblastí života prešlo zo staroslovenčiny do maďarčiny.

Zo začiatku starí Maďari iba drancovali všetky kraje, pôsobili deštruktívne, ale časom zistili, že drancovať sa nedá donekonečna. Starí Maďari, ktorých nebolo veľa, nakoniec pochopili, najmä keď od polovice 10. storočia zažili mnohé rozhodujúce porážky, že sa musia usadiť a začať žiť iným spôsobom, ak chcú prežiť. Starousadlé slovenské obyvateľstvo sa pre nich stalo najlepším vzorom, najmä ich rozvinuté poľnohospodárstvo, ktoré u Slovenov fungovalo už mnoho storočí. Starí Maďari sa postavili do čela tu žijúcich rozdrobených slovenských kmeňov a Sloveni sa po pohrome, akou bol príchod Maďarov do ich krajov, dokázali vzchopiť a úplne obnoviť pôvodnú poľnohospodársku výrobu.

Čiže poľnohospodárska výroba, ktorá bola rozvinutá u Slovenov bola rozhodujúcim faktorom pri vzniku Uhorského kráľovstva a nie pôvodné maďarské pastierstvo. V malom priestore Karpatskej kotliny v žiadnom prípade ani nemohol vzniknúť štátny útvar ázijského pastierskeho typu, na aký boli Maďari zvyknutí z rozsiahlych území, odkiaľ prišli.

Sloveni už dávno obrábali pôdu, mali hradiská, obce a mestá s rozvinutým remeselníctvom, mali ustálené obchodné vzťahy, fungovali štátne, súdne a cirkevné inštitúcie, jednoducho povedané, boli u nich rozvinuté feudálne vzťahy, ktoré sa stali základom aj pre vznikajúce Uhorsko. Starí maďarskí nomádi iba vďaka Slovenom našli východisko z núdze, do ktorej sa dostali, keď už nemohli organizovať lúpežné výpravy. Ale pôvodným Maďarom to trvalo ešte asi dve storočia kým sa natrvalo usadili a prestali kočovať. Máme o tom správu biskupa Ota Frisinského, ktorý prechádzal Uhorskom v polovici 12. storočia a pritom zaznamenal, že niektorí Maďari ešte bývajú pod šiatrami a často menia svoje obydlia.

Staroslovenské hradné mestá po rozpade starej Moravy nezanikli, stali sa hospodársko – politickými centrami i v nasledujúcom období vznikajúceho Uhorska. Rozvíjali sa rovnomerne ďalej a stali sa oporou uhorského hospodárstva i oporou pri udržaní moci uhorských panovníkov. Príkladom je napríklad Bratislava a Nitra, kde nedošlo k zániku týchto hradísk a ani neboli tieto miesta starými Maďarmi osídlené. Ani nemohli byť, pretože starých Maďarov nebolo veľa a navyše ich veľké množstvo zahynulo v bitkách s Nemcami v 10. storočí. V Panónii a v Potisí žili naďalej veľké množstvá Slovenov, ktorí však začali hovoriť postupne po maďarsky po obohatení tejto reči tisícami staroslovenských výrazov.

Nezastavil sa ani vývoj slovenskej ľudovej slovesnosti a ľudovej hudby. "Maďarská" ľudová hudba sa príliš nelíši od hudby okolitých slovanských krajín, keby sa ľudové pesničky nespievali po maďarsky, ani by sme si nevšimli, že nie sú naše. To len dokazuje, že aj kultúra občanov hovoriacich po maďarsky je vlastne slovanská a ani nemôže byť veľmi odlišná, keďže 50 % maďarskej populácie sú genetickí Slovania (pozri časť Pátranie po starých Maďaroch).

Štátotvorné, štátoprávne, súdnické a ostatné slová prevzaté od Slovenov.

Maďarský profesor István Kniezsa (pekné slovenské priezvisko) zistil, že ešte vyše 12% slov v dnešnej maďarčine pochádza od našich predkov - Slovenov. V minulosti to však bolo oveľa viac slov, ktorými naši predkovia obohatili maďarčinu, ale tieto slová tu ani neuvádzam, lebo už takmer nikto nevie, čo znamenajú a načo tieto predmety slúžili. To, že však majú slovenský pôvod je nespochybniteľné, pretože tieto slová nachádzame v historických písomných pamiatkach aj u tých skupín Slovenov, ktoré nikdy neprišli do styku s maďarskou rečou alebo sú to slová známe ešte z obdobia, keď tu kočovní Maďari ešte neboli. Sú to napríklad rôzne remeselnícke predmety, časti konského postroja, kupecké výrazy, rôzne domáce predmety, ktoré už dávno vymizli z našich domovov a mnoho iných termínov a predmetov. Niektoré slová sú zase také, ktoré sa udržali dodnes v jadranskej slovenčine, v chorvátčine, či v bulharčine ale nie u nás, preto im nerozumieme. Uvediem niektoré, ich význam neviem, ani som nepokladal za dôležité po ich význame pátrať: ográč - bogrács; čber - csöbör; dieža - dézsa; drob - darab; sreča - szerencze, huňa - gunya, a mnoho ďalších. Mnohí dnešní historici plytvajú čas dokazovaním, od ktorých konkrétnych Slovenov tieto slová sa dostali do maďarčiny, či od panónskych, bulharských, moravských, korutánskych, chorvátskych či českých Slovenov. Nemá zmysel pátrať po tom, od ktorých Slovenov tieto slová pochádzajú, pretože všetci Sloveni vtedy rozprávali zhruba rovnakou rečou - starou slovenčinou a boli len malé odchýlky v reči medzi rôznymi skupinami Slovenov. A tak mnohí iní (nemaďarskí historici) uvádzajú, že do maďarčiny sa dostala až štvrtina slov staroslovenského a slovenského pôvodu.

Maďarská reč vôbec nepoznala štátoprávnu či cirkevnú terminológiu, v jej slovníku chýbalo veľa slov, ktorými by sa mohli jednotlivé predmety a úkony opísať, preto tieto slová boli doplnené od slovenského obyvateľstva zo starej slovenčiny. Stará slovenčina už mala svoje ustálené pravidlá, mala svoje písmo a bola kodifikovaná Cyrilom a Metodom s jazykovými a fonetickými pravidlami na vysokej úrovni.

Do štátotvornej a štátoprávnej skupiny slov, ktoré boli do maďarčiny doplnené Slovenmi patria napríklad tieto slová:

kráľ - király; ciesar, cisár - császár; sloboda - szabad;

špaň, špán, išpán, pán, župan - ispán (toto slovo špán bolo v starej slovenčine veľmi bežné, z neho pochádza aj slovo „išpánstvo“, teda územie, ktoré išpán spravoval, hoci toto slovo doplnili do maďarčiny starí Slováci, v dnešnej slovenčine sa prestalo používať;

tovarnik - tárnok (bol to človek, ktorý spravoval kniežací majetok);

pohárnik - pohárnok (bol to úradník, ktorý sa staral o kráľovské alebo kniežacie pivnice. Evidoval napríklad odvádzanie vína, piva a medoviny od poddaného obyvateľstva, sledoval ich spotrebu a staral sa o to, aby boli tieto nápoje dobre uskladnené);

udvornik, dvorník - udvarnok (udvorníci, dvorníci tvorili služobníctvo patriace hradnému alebo kniežacienu dvoru); dvor - udvar;

dušník - dusnok (dušník bol poddaný, ktorého daroval zemepán kláštoru alebo kostolu spolu s pôdou a výrobným náčiním za to, že cirkevní duchovní vykonávali pre pánov cirkevné služby. Dušníci odvádzali cirkevnej inštitúcii naturálne dávky v deň zádušnej omše alebo v iné určené dni. Riadili sa pokynmi cirkevných hodnostárov, ktorí im stanovovali jednotlivé pracovné povinnosti voči kláštoru či kostolu)

stolník - asztalnok; bojovník, bojník - bajnok; boj - baj; nádvorník, nádvorný špán - nádor, nádorispán; komorník - komornok; komorná - komorna; sluga, sluha - szolga;

vaditi - vádol (v starej slovenčine malo toto slovo význam "súdiť sa, byť v súdnom spore");

potvoriť - patvar (toto slovo malo význam "obviňovať, žalovať, udávať", v maďarčine znamená "proces");

svod - szavat, zuvat (je to termín, ktorý sa používal pre právny úkon, v ktorom obžalovaný odvrátil od seba obvinenie z krádeže tým, že oznámil osobu, od ktorej kúpil alebo dostal ukradnutú vec);

záloh - zálog; ponositi, ponosa - panasz; čeľaď - család; čata - csata; víťaz - vitéz; kopija - kopja; puška - puska; kord - kard; kľúč - kulcs; kľučiar - kulcsár; dlg, dlh - dolog; porúčať, poročati - parancsol; krčuľa - korcsolya, tenký - gyenge, svätý - szent, chvála - hála; vnuk - unoka; ded - déd; sused - szomszéd; baba - bába; dojka - dajka; pestúnka - pesztonka; plienka - pelenka.

Tlmočník sa volal kedysi „tlmača“, Sloveni týmto slovom obohatili maďarčinu po skomolení ako „tolmácsa, tolmács“.

Na súde boli podávané ponosy - panasza a vymeriavali sa tu tresty, merať - mér. Odsúdených dávali do klady - kaloda, alebo na dereš - deres. Väzňov (väzeň v starej slovenčine sa volal rob, rab, do maďarčiny prešlo toto slovo v nezmenenej podobe) strážil porkoláb - porkolab. Ak takýto rab zbehol od pána od roboty - robot, nazvali ho zbeh - izbég, ak prebehol k inému pánovi, nazvali ho prebeh - prebék.

Do maďarčiny sa zo starej slovenčiny dostali napríklad aj tieto cirkevné slová: anjel, anděl - angyal; kresťan, krisťan, kristian - keresztény; krst - kereszt; oltár - oltár; peklo - pokol; mša -mise; birmovať, biermovať - bérmálni; almužna - alamiszna; križma - koroszma; kropiti, kropil - karapol; opát - apát; opatica - apáca; pogan, pohan - pogány; služba - zsolozsma; čudo - csoda. Kňaza naši predkovia volali pop, tento výraz dnes používajú východní Slovania, v maďarčine nájdeme toto slovo ako pap, maďarčina toto slovo získala zo staroslovenčiny.

V starej slovenčine sme arcibiskupa nazývali „jaršík“. Maďarčina od nás toto slovo získala po 1000 ročnom tvarovaní ako érsek. Slovo „brat“ nájdeme v maďarčine ako „barát“ vo význame priateľ alebo mních. Slovo „pleš“ ako „pilis“ vo význame plešiny mníchov a kňazov. U našich slovenských predkov boli obľúbené večerné služby, ktoré po mnohých storočiach používania starými Slovákmi v Uhorsku ostalo v maďarčine takmer nezmenené ako „vecsernye“.

Maďarčina bola obohatená slovenskými výrazmi aj v prípade názvov dní v týždni: streda - szerda; štvrtok, četvrtk - csütörtök; piatok - péntek; sobota - szombat.

Na území súčasného Maďarska nachádzame veľké množstvo staroslovenských názvov osád, vodných tokov a rôznych terénnych názvov. Taktiež veľké množstvo osobných mien, ktoré pretrvali až do súčasnosti sú staroslovenského pôvodu. V maďarčine nájdeme veľa slov slovenského pôvodu, ktoré napríklad vyjadrujú názvy zvierat, rastlín, plodín, remesiel, nástrojov, jedál, šiat atď. Pôvodná maďarčina -protomaďarčina bola obohatená o mnohé bežné slová, ktoré používali pôvodní obyvateľia Karpatskej kotliny- Sloveni, ako brázda, kosa, hrable, lopata, slama, seno. Panónski a potisskí Sloveni hospodárili na svojich poliach, obrábali pôdu, siali i žali, stavali domy s pitvormi. Všetku túto činnosť vyjadruje jedno dôležité slovo, ktorým Sloveni obohatili maďarčinu už veľmi dávno a v nezmenenej forme ho tam nájdeme dodnes: robot, robota.

Sloveni žijúci v podunajských krajoch a na starej Morave boli zdatní hospodári, pestovali množstvo poľnohospodárskych plodín a obilovín. Zaoberali sa vinohradníctvom a ovocinárstvom, včelárstvom a rybolovom. Chovali domáce zvieratá, najmä ošípané, ovce a kury. Využívali poľnohospodárske náradie rôzneho druhu, ktoré je známe až dodnes. Poznali a zhotovovali si pluh, rôzne železné súčiastky pluhu i železné poľnohospodárske náradie nachádzame dnes na mnohých staroslovenských archeologických lokalitách od najstarších čias až po zánik starej Moravy. Nachádzame ich aj na lokalitách, kam Maďari neprenikli alebo na lokalitách ešte v dobách pred príchodom Maďarov. Keď Maďari prišli do slovenského prostredia a Slovenom vnútili protomaďarčinu, maďarčina bola obohatená veľkým množstvom rôznych poľnohospodárskych výrazov, ktoré tu Sloveni používali už dávno predtým.

Nálezy poľnohospodárskych nástrojov z 10. - 12. storočia z územia dnešného Maďarska sú podobné nálezom zo staršieho obdobia z územia dnešného Slovenska a Moravy. To znovu potvrdzuje fakt, že toto náradie má staroslovenský pôvod, naďalej ho vyrábali Sloveni, medzi ktorých sa Maďari prisťahovali do Potisia a k strednému Dunaju. Nenašli sa poľnohospodárske predmety, ktoré by pochádzali z materiálnej kultúry Maďarov, pretože neexistovali. Starí Maďari nemohli obohatiť staroslovenčinu maďarskými slovami maďarskej materiálnej kultúry pretože neexistovala. Neexistujú ani žiadne doklady o stálom a pravidelnom obrábaní pôdy starými Maďarmi. Maďari si minimálne do polovice 10. storočia získavali podstatnú časť obživy lúpením a rabovaním.

Ako vznikli dnešné maďarské skomoleniny slovenských výrazov ? Občania hovoriaci po maďarsky, starí Sloveni postupom času zmenili slovo „obed“ na „ebéd“, slovo „oblok“ začali vyslovovať ako „ablak“, zo slova „čeľaď“ spravili „család“. Neskôr začali mať potomkovia starých Slovenov, dnešní Maďari, problémy s vyslovovaním dvoch alebo viacero spoluhlások za sebou, preto medzi spoluhlásky staroslovenských slov začali vkladať nejaku samohlásku, napríklad slovo tkáč zmenili časom na takács, mláka začali vyslovovať ako moláka, brázda ako barázda, brat ako barát, klas ako kalász, zo slova mláčky urobili malácky a z toho vznikli dnešné Malacky, zo slova Blatno urobili Balatno a Balatón, zo slova kráľ urobili királ. Začali tiež prehadzovať samohlásky ktoré nasledujú za skupinou spoluhlások, napríklad slovo slama zmenili na szalma, klobása na kolbász, Komárno na Komárom, spomínané Blatno na Balatón atď.

Naši slovenskí predkovia obohatili protomaďarčinu aj o bežné hospodárske slová, ktoré kočovní Maďari nepoznali, pretože sa poľnohospodárstvom nezaoberali: orať - aratni, názvy jednotlivých súčiastok pluhu: lemeš - lemes, lemez; hriadeľ na pluhu - čerieslo - csoroszlya, csereszlye, styk - ösztöke; hriadeľ - gerendely; puto (reťaz na hriadeli) - pating. Pri orbe vznikala brázda - barázda; medza - megye.

Sloveni pridali do protomaďarčiny aj ďalšie pre nás bežné slová: lopata - lapát; palica - pálca; cepy - csép; kopadlo - kapa; kaď - kád; brány - borona; úhor - ugar; prieloh - parlag; klas - kalász; zubadlo - zabolya; chrásť- haraszt; močiar - mocsár; potok - patak; hať - gát; rovina - róna; sito - szita; hromada - garmada; pleva - pelyva; hnoj - ganaj; hrdza - rozsda. Podobných slovenských slov súvisiacich s prácou na poli, ktorými bola pôvodná maďarčina doplnená je oveľa viac, dnes sa však už nepoužívajú.

Občania hovoriaci po maďarsky prevzali do maďarčiny zo staroslovenčiny aj takmer celú terminológiu pracovných postupov a pracovného náradia pri dorábaní sena: seno - széna; kosa - kasza; hrable - gereblye; vidly - villa; stoh - asztag; slama - szalma; pažiť - pázsit; petrence - petrence (seno sa zhrabovalo do petrencov); kozle - kazal (seno sa kládlo do kozlov); jasle - jászol (pre dobytok sa seno kládlo do jaslí).

Aj staroslovenské miery, ktoré sa používali napríklad na odmeranie objemu vína alebo obilia prešli do maďarčiny zo staroslovenčiny: vedro - vödör; gbel - köböl; okov - ako.

Panónsky Sloveni, a tiež predchodcovia Slovákov a Chorvátov, nech už žili kdekoľvek, boli na vyššej kultúrnej úrovni ako pôvodní kočovní Maďari, preto obohatili protomaďarčinu o mnohé, pre nás bežné slová ako stôl - asztal; polica - polcz; obraz - abrázat; pohár - pohár; džbán - csobán; črep - cserép, perina - párna; vankúš - vánkos; pokrovec - pokróc; obrus - abrosz; pec, pešť - pest; mažiar - mozár; oblok - ablak; komín - kémény; iskra - szikra; knôt - kanóc; dvor - udvar; ulica - utca; hrb - görbe; čistiť - tisztít; nevôľa - nyavalya; nádcha - nátha; driek - derék; motovidlo - motolla; cievka - cséve; člnok - csónak.

Slovo „cverna“ naši predkovia prebrali z nemčiny „Zwirne“, starí Sloveni však začali toto slovo nazývať "cérna" a tak zostalo v maďarčine až dodnes. To isté platí o slove tanier, ktoré starí Slováci prevzali z nemeckého „Teller“, a toto slovo používali naďalej nezmenené preto ho také nachádzame aj v dnešnej maďarčine: tanier - tányér. Starí Slováci naďalej používali bez zmeny aj ďalšie slová, názvy pokrmov a jedál, preto ich v maďarčine nachádzame tiež nezmenené alebo takmer nezmenené: obed - ebéd; koláč - kalács; pagáč - pogácsa; lepeň - lepény; haluška, galuška - galuska; džgance- gánicza; kapusta - káposzta; kaša - kása; cesto, testo - tészta; kvas - kovász; žinčica - zsendice; črpák - cserpák; ocot, ocet - ecet; olej - olaj; klobása - kolbász; slanina - szalonna; vypariť sa - kipárolog; pečienka - pecsenye; kuchyňa - konyha; krčma - kocsma; pálenka - pálinka.

To isté platí pre mnohé ďalšie slová, ktoré používali a používajú naši predkovia v maďarčine dodnes: čiapka - sapka; sukňa - szoknya; gace, gate prevzali ako gatya; kučma - kucsma; plášť - palást; kapce - kapcza; rúcho - ruha; gunja - gunya; guba - guba; na uloženie vrchných odevov slúžil pitvor - pitvar.

Protomaďarčina bola obohatená staroslovenčinou aj menami divožijúcich i domácich zvierat: mačka - macska; baran - bárány; somár - szamár; jarice - jérce; kačica, kača - kacsa; holub, golob - galamb; páv - páva; klietka - kalitka; ikry - ikra; belica - bölicze; šťuka - csuka; karas - kárász; losos - lazac; mrena - márna; pstruh, pstrag - pisztráng; rak - rák; pijavica - pióca; chrčok - hörcsög; potkan - patkány; soboľ - coboly; vydra - vidra; grlica, hrdlica, hrdlička - gerlice; číž - csíz; straka - szarka; vrabec - veréb; sluka - szalonka, kuvik - kuvik; sojka - szajkó; kaňa - kánya; žlna - zsolna; cvrčok - prücsök, tücsök; blcha - bolha; moľa - moly; položka, ploštica - poloska; včelý roj - raj; med - méz; medovník, medový koláč - mézeskalács; medveď - medve; medvedí brloh - medve barlang. Dobytok sme volali mrha, do maďarčiny to prešlo ako marha; býk - bika; byvol - bivaly; kanec - kan; válov - vályú; jasle - jászol; košiar - kosár; sečka - szecska. Za dedinou sa nachádzala pažiť - pázsit kam pastier - pásztor vyháňal čriedu - csorda na pašu.

Protomaďarčina bola obohatená od Slovenov aj názvami rastlín: raž, rož - rozs; pohánka - pogánka; pleva - pelyva; mak - mák; repa - répa; cvikla - cékla, bob, bôb - bab; ľan - len; slivka - szilva, čerešňa - cseresznye; gaštan - gesztenye; hlohyňa - galagonya; malina - málna; huba - gomba; kozák - kozák; smrčok - szömörcsök; rýdzik - rizike; cer - cser; javor - jávor; tis, tisa - tisza; baza - bodza; borovka, borievka - boróka; šípka - csipke; brečtan - borostyán; blen - belénd; kalina - kalincza; kôpor - kapor; loboda - laboda; lopúch - lapu; papraď - paprád; čistec - tisztesfű; stoklas - toklász; slez - ziliz; miazga - mézga; ráždie - rözse; chrasť - haraszt; opadanie - apadás.

Aby Sloveni, ktorí dnes hovoria po maďarsky mohli prepravovať tovar vo veľkom snehu, museli zapriahnuť sane - szán alebo sánky - szánkó na ktorých priečnu svoru nazývali oplen - eplény.

Staroslovenčina obohatili maďarčinu aj o slová remeselnícke a obchodné: kováč - kovács; podkova - patkó; oceľ - acél; olovo - ólom; baňa - bánya; stolár - asztalos; bednár - bodnár; mlynár - molnár; tkáč - takács; mäsiar - mészáros; majster - mester; junoš - inas; hrada - gerenda; klepec - kelepce; závor - zár; brdo - borda; štetec - ecset; sekerice - szekerce; britva - borotva; obruč - abroncs; pečať - pecsét; kľúč - kulcs; štipec - csipesz; podlaha - padló; doska - deszka; peniaz - pénz; kupec - kupec; drahý - drága; kramár - kalmár; babrať - babrál; mazať - mázol; zareťaziť - bereteszelni; klada - kaloda;

Niektoré slová, ktoré prešli do maďarčiny skomolené zo staroslovenčiny, prešli späť do súčasnej slovenčiny. Bolo to napríklad tak so slovom gazda. V starej slovenčine je toto slovo známe ako gospoda. V novom prostredí ho Sloveni zmenili na "gazda" a my, terajší Slováci sme ho neskôr začali používať takéto skomolené namiesto gospoda. Podobne v starej slovenčine kosť bola kostka, v maďarčine ho starí Sloveni zmenili na kocka a my sme toto slovo na dnešnom Slovensku začali tiež používať, ale už v inom význame.

Do starej slovenčiny neprešlo z maďarčiny v 10. storočí takmer nič. Poznáme iba niekoľko pár slov, ktoré sme prevzali z protomaďarčiny, ale v skutočnosti i tieto slová majú turecký pôvod. Slovná zásoba súčasnej maďarčiny obsahuje totiž navyše viac ako 6% slov tureckého pôvodu. Pripomeňme si, že vyše 12% slov (podľa maďarského historika) a až 25 % slov (podľa nemaďarských historikov) súčasnej maďarčiny je slovenského, či staroslovenského pôvodu. Z maďarčiny sme prevzali slovo tereh, terhe - ťarcha. Z tureckého jazyka sme prostredníctvom starých Maďarov prevzali do našej reči slová: čižma (csizma), chýr (hír), jarok (arek - turecky), papuča (papudž - turecky), hajdúch (hajdud - turecky), ťava (teve - turecký pôvod). Z maďarčiny sme prebrali slová banovať, bačkory (bocskor), batoh (batyu), bosorka (boszorkány), oldomáš (áldomás).

Späť na hlavnú stránku

kontaktná adresa autora:

E- mail:

zaklkam@gmail.com