Kde to však bolo? Archeologické nálezy odhalili niekoľko tisíc hrobov na území juhozápadného Slovenska, v ktorých bolo nájdené doposiaľ najviac zbraní tohoto obdobia. Vieme ďalej pomerne presne, kde v 7. storočí sídlili Sloveni a ktoré územia obsadzovali Avari. Avari prenikali do Panónie, ohrozovali Slovenov žijúcich na území dnešného Slovenska, Moravy, východného Rakúska a Korutánska, iba tu niekde mohli Sloveni pod vedením Sama bojovať s Avarmi a vyhrávať nad nimi, ako sa to spomína vo Fredegarovej kronike. Pod kontrolou Sama muselo teda byť aj územie starej Moravy. Neexistujú však zatiaľ žiadne historické záznamy, ktoré by dokazovali, že stará Morava bola centrom Samovej ríše. Zachoval sa jediný vierohodný historický údaj v dokumente Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum ad fidem christianam (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru kresťanskú), kde je uvedené, že knieža Samo vládol korutánskym Slovenom. Nemáme dôvody o tom pochybovať, ale tento údaj musíme doplniť v tom zmysle, že vládol aj v iných slovenských oblastiach, pretože k Samovi sa začali pripájať aj ostatní Sloveni po jeho úspešných bojoch s Avarmi a po jeho víťazstve nad Frankami (pozri obr. ) (pozri obr. ) (pozri obr. ). Vo Fredegarovej kronike sa totiž dočítame toto: „Ba aj Dervan, knieža Srbov, ľudu slovenského plemena, ktorý už oddávna patril do Franskej ríše, pripojil sa k Samovi“. Išlo tu o lužických Srbov, ktorí sídlili v oblasti severne od dnešných Čiech. Lužickí Srbi sa teda mohli pripojiť k Samovi len v oblasti dnešných Čiech, nemohli sa pripojiť k územiu Korutánska pretože bolo od nich príliš ďaleko. Z toho vyplýva, že dnešné Čechy a tu žijúci Sloveni boli tiež pod kontrolou Sama. Pripojenie lužických Srbov k Samovi sa uskutočnilo až po víťazstve Sama nad Dagobertom, franským kráľom, v rokoch 631-632. O tom hovorí Fredegarova kronika takto:

„Keď sa to Dagobert dozvedel (že Samo vyhodil Dagobertového posla z krajiny), rozkázal z celej Austrazie vyslať vojsko proti Samovi a Slovenom a tri prúdy tiahli proti nim. Súčasne aj Longobardi, najatí Dagobertom, vtrhli nepriateľsky proti Slovenom. Sloveni sa tu a na iných miestach postavili na odpor, ale vojsko Alemanov pod vedením Crodoberta zvíťazilo tam, kde vkročilo. Aj Longobardi zvíťazili. A ako Alemani tak aj Longobardi si odviedli so sebou veľký počet zajatých Slovenov. Avšak Austrazovia obkolesili hrad Wogastisburc, kde sa opevnil najväčší oddiel chrabrých Slovenov, a tri dni s nimi bojovali, ale veľká časť Dagobertovho vojska tu mečom padla pričom sa dali na útek do svojich sídel, zanechajúc tam všetky stany a všetko, čo so sebou mali. Potom Sloveni veľakrát vpadli do Durínska a iných franských oblastí, aby tu koristili. Ba aj Dervan, knieža Srbov, ľudu slovenského plemena, ktorý už dávno patril do kráľovstva Frankov, pripojil sa so svojim ľudom k Samovmu kráľovstvu. A toto víťazstvo Slovenov nad Frankami nevybojovali si Sloveni ani tak pre svoju chrabrosť, ako skôr pre bezhlavosť Austrazijcov, ktorí upadli u Dagoberta v nemilosť a boli ním ustavične vykorisťovaní.“ Veľmi poučný odstavec, ktorý nám nepriamo prezrádza polohu, silu a rozsah Samovho kráľovsrva. Pozrime sa zase na mapku a pochopíme, odkiaľ mohli napadnúť Slovenov Longobardi, Alemani a Austrazijci obr. Longobardi mohli zaútočiť iba od juhu na korutánskych Slovenov, Alemani mohli zaútočiť od západu aj na korutánskych, aj na moravských Slovenov a Austrazijci mohli zaútočiť od západu na Slovenov žijúcich ako v Čechách, tak aj na Morave. Lužickí Srbi sa nezúčastnili bojov, boli ešte vo vazalskom postavení voči Frankom. Teda Samova ríša sa rozprestierala v Korutánsku, na území starej Moravy aj v Čechách. Hrad Wogastisburc bol slovenský, nachádzal sa v Samovej ríši, keďže „...veľká časť Dagobertovho vojska tu mečom padla pričom sa dali na útek do svojich sídel...“ Kde sa teda Wogastisburc(g) nachádzal? Určite nie v Korutánsku, tu predsa nad Slovenmi zvíťazili Longobardi s Alemanmi. Ale rozhodujúca bitka sa udiala pri Wogastisburgu, kde bojovali proti sebe najsilnejšie a najväčšie vojská Slovenov a Austrazijcov. Ako vidíme z mapky Austrazijci sídlili dokonca ešte nad Alemanmi, západne od Čiech. Teda Wogastisburg mohol byť najskôr niekde na území dnešných Čiech, dokonca možno niekde na východe dnešného územia Nemecka. Vo Fredegardovej kronike sa veľakrát zdôrazňuje, že po víťazstve Sama, Sloveni veľakrát vtrhli do Durínska. Táto franská oblasť sa nachádza západne od Čiech. Durínsko by určite neprepadali korutánski Sloveni, pre nich bol tento kraj príliš vzdialený. Z toho by sa dalo usúdiť, že hlavné vojenské sily a teda aj centrum Sama boli Čechy, alebo Morava. Pri Bambergu nad Mohanom bolo nájdené miesto s názvom Wugastesrode, ktoré  je zaznamenané v historických dokumentoch k roku 1017. Tento názov je veľmi podobný názvu z Fredegarovej kroniky - Wogastisburg a v podstate by to mohlo byť aj miesto, kde sa odohrala rozhodujúca bitka medzi Slovenmi a Frankami pretože Sloveni v 7. storočí často prepadávali tieto oblasti. Toto miesto by však muselo byť osídlené Slovenmi, ale ťažko mohlo byť Samovým sídlom, pretože sa nachádzalo buď už vo franskej oblasti alebo na hraniciach s Franskou ríšou.

O Durínsku sa často dozvedáme aj o vyše 200 rokov neskôr v 9. storočí, v súvislosti s mnohými vojenskými výpadmi českých Slovenov do tejto oblasti. Nevidno tu akúsi zhodu ? Sloveni po víťazstve Sama nad Dagobertom veľakrát vtrhli do Durínska a franské letopisy o 200 rokov neskôr zaznamenávajú presne to isté, ibaže Sloveni sú tu už bližšie špecifikovaní ako českí Sloveni alebo Bohémi.

Ale máme tu ďalší historický údaj z franského diela od neznámeho autora zo začiatku 9. storočia „Činy Dagoberta I., kráľa Frankov“, kde sa dočítame toto: „...keď Sloveni z rozkazu Sama zase divoko vystrájali a po prekročení svojich hraníc prepadávali Durínsko...“. Myslím, že táto veta potvrdzuje dostatočne, že Samo musel sídliť v Čechách alebo na Morave. Tu sa zdôrazňuje, že Durínsko prepadávali Sloveni na rozkaz Sama. Musel teda byť tam, odkiaľ Sloveni na Durínsko útočili a Sloveni mohli prepadávať Durínsko iba z územia Čiech.

Podľa týchto dostupných historických údajov, bolo centrum Samovej ríše najskôr v Čechách, možno na Morave, ale Samo kontroloval aj územie Korutánska a neskôr aj územie lužických Srbov (pozri obr.). Samo teda vládol veľkému slovenskému územiu, úspešne odolával franskej i avarskej výbojnosti a za jeho života (zomrel v roku 658) boli Sloveni nezávislí. Samova ríša však nemohla mať nejaké významné postavenie medzi ostatnými ríšami a kráľovstvami Európy. Keby mala, určite by o tom priniesli správy aj mnohí iní kronikári tej alebo neskoršej doby. Sloveni odolávali avarským i franským útokom, ale len dočasne, veď o sto rokov neskôr Avari už ohrozujú korutánskych Slovenov, ktorí žiadajú samotných Frankov o pomoc.

Niektorí historici tvrdia, že Samova ríša mala pokračovanie až do obdobia, keď sa začali objavovať správy o existencii Moravského kniežatstva v 9. storočí, dokonca, že Mojmírovci boli potomkovia Samovho rodu. Nemáme o tom vôbec žiadne dôkazy a sú to príliš odvážne tvrdenia. Samova ríša bola dočasný útvar držaný pohromade vojenskou silou pod vedením schopného vodcu. Samo vládol ešte pohanským Slovenom, ktorí boli rozdrobení v kmeňovej organizácii. Po jeho smrti Sloveni pravdepodobne nedokázali vytvoriť silnejší kniežací útvar a vrátili sa späť do pôvodnej kmeňovej formy života. Ak by Samo mal svojich schopných nasledovníkov, určite by ich historické dokumenty niekde spomenuli. Nie je totiž možné, aby za 150 rokov od Sama až po Mojmíra I. v prípade existencie nejakého štátneho útvaru našich predkov nebolo o tom nikde napísané. Stredovekí kronikári totiž zapisovali aj malé konflikty so svojimi susedmi, my sa však dozvedáme o korutánskych kniežatstvách až v 8. storočí a o moravských, českých, chorvátskych a panónskych kniežatstvách až v 9. storočí.

Franský vládca Dagobert zaútočil v roku 631 na Samovu ríšu až s tromi vojskami, od Korutánska až po Čechy, ako to vidíme na obrázku. Znamená to, že územie, ktoré Samo kontroloval v tom čase bolo veľké a súvislé, ale už v roku 791, teda presne o 150 rokov neskôr sa dozvedáme z franských letopisov, že Avari obsadili územia proti prúdu Dunaja až po rieku Enžu, ktorá sa stala hranicou medzi Bavormi a Avarmi. To teda znamená, že naddunajskí Sloveni ostali izolovaní od korutánskych a ostatných južných Slovenov, pretože sa medzi nich vklínili Avari.

Nestorov letopis.

Nestor bol ruský mních v Kijeve v Pečerskom kláštore na konci 11. a začiatkom 12. storočia. Podáva nám dôležité svedectvo o rozšírení našich predkov po Európe. Jeho letopis pochádza z obdobia okolo roku 1115. Nestor spracoval ešte staršie letopisy z 10. storočia z Novgorodu a z Kyjeva, k dispozícii mal aj dokumenty siahajúce až do obdobia starej Moravy z 9. storočia. Nestor sa v letopise zameral najmä na udalosti okolo vznikajúceho ruského národa, ale dostatočne podrobne opisuje aj pohyb a vývoj ostatných slovenských kmeňov. Pôvodný originál sa nezachoval, zachovalo sa však viacero prepisov z neskoršieho obdobia zo 14.-15. storočia, v ktorých sú rôzne odchýlky v texte vzhľadom k vyvíjajúcemu sa ruskému jazyku. V prepisoch nájdeme obidve formy „sloven-“ i „slovien-“, čo znamená jedno a to isté.

Nestor uvádza miesta, kam sa veľmi dávno rozšíril slovenský národ, z ktorého sa časom začali vydeľovať nové kmene pod novými miestnymi názvami. Tento pôvodný prvotný národ bol slovenský, príslušníci tohoto kmeňa sa nazývali Sloveni a Slovenky. Tento pôvodný názov si neskôr ponechali dva veľké kmene, slovenský kmeň, ktorý sa usadil pri Dunaji a slovenský kmeň, ktorý sa usadil pri Iľmenskom jazere a vystaval tu mesto Novgorod. Do dnešných dní sme si tento pôvodný názov zachovali už iba my, Slováci a Slovenky na Slovensku pod Tatrami a Slovenci a Slovenky v Sloveniji pri Jadrane (teda Slovinci v Slovinsku). Ešte môžeme spomenúť aj Slovenov žijúcich v Slavónsku (v dnešnom Chorvátsku), ktorí do 17. storočia nazývali svoj jazyk "slovenski", vidiecký ľud v južnej Macedónii, ktorý do začiatku 20. storočia nazýval seba Slovene. 

Prečo a kedy sa z mužského názvu Sloven utvoril názov Slovák vysvetlľujem v časti: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina...“ Ako vznikol názov "Slovák" v kapitole Základné kamene našej svojbytnosti.

Ďalší Sloveni sa rozšírili do miest, kde sa dnes nachádza rieka Dneper, do širokého okolia dnešného mesta Kijev, do oblastí severne od Kijeva, na územie dnešného Bieloruska a do okolia pôvodného i dnešného mesta Novgorod a do okolia neďalekého Iľmenského jazera. Tu všade sa začali nazývať rôznymi miestnymi názvami, iba Sloveni pri Iľmenskom jazere a v Novgorode si ponechali pôvodný názov (neskôr všetky tieto názvy zanikli a Sloveni v celej tejto oblasti prijali nazov Rusi, najmä po vzniku štátneho útvaru - Kijevská Rus). Nestor uvádza, že pôvodný národ v týchto všetkých oblastiach bol slovenský a hovoril jednotným slovenským jazykom iba časom sa jednotlivé skupiny začali nazývať podľa iných názvov, zväčša topografických. Tak napríklad Sloveni usadení v otvorenej krajine s poliami okolo rieky Visly a Dnepru sa začali nazývať Poľane, tí, čo sa usadili v lesoch s množstvom dreva sa začali nazývať Drevľane. Sloveni, ktorí sa usadili pri našej rieke Morave začali tak nazývať seba i svoju krajinu, iná časť slovenského ľudu sa začali nazývať Česi (Nestor nevysvetľuje prečo). Naši predchodcovia obývajúci moravské územie nazývali svoju reč slovenskú a seba buď Moravania (ako topografický názov) alebo Sloveni. Na mnohých miestach svojho letopisu uvádza Nestor územie pozdĺž Dunaja, kde sa usadili Sloveni ako Slovenskú zem, nezávisle od toho, či sa Sloveni nazývali aj inými menami. Nestor jasne rozlišuje Moravu a Moravanov od ostatných podunajských Slovenov. Všade však zdôrazňuje, že Moravania, Česi, Srbi, Chorváti, Korutánci atď. majú spoločný slovenský pôvod.

Nestor spomína aj ďalšie etniká, ktoré prišli do podunajských krajov medzi Slovenov. Hovorí o Bulharoch, ktorí boli pôvodne ázijským turkotatárskym etnikom a so Slovenmi nemali nič spoločné. Meno Bulhari je skomolenina názvu Volhari, čo je odvodené od názvu rieky Volha, odkiaľ Volhari prišli. Volhari sa usadili na dolnom Dunaji a časom splynuli s tu žijúcimi Slovenmi, ktorí prijali názov Volhari - Bulhari. Ďalej prišli Bieli Uhri, čo sú Kozári (Chazári) ktorí obsadili slovenskú zem a Avari (Obri), ktorí boli zvlášť ukrutní najmä voči jednému podunajskému slovenskému kmeňu s menom Dulebi. O Avaroch sa Nestor rozpisuje podrobnejšie a zaznamenáva aj známy historický fakt, že Avari po určitom čase zanikli, Nestor uvádza, že Avari vyhynuli. Osud ázijských Volharov - Bulharov bol vlastne obdobný, ibaže sa to udialo o niečo neskôr a iným spôsobom.

Nestor spomína aj Moravskú ríšu, naše kniežatá, Cyrila a Metoda a najvýznamnejšie udalosti, ktoré sa tu odohrali. Dobre pozná aj Koceľovo kniežatstvo pri Blatenskom jazere (Balatóne), kde sa tiež nachádzalo silné slovenské etnikum. Koceľov otec Pribina toto kniežatstvo vybudoval so súhlasom Bavorov po porážke Avarov v Podunajskej kotline. Nestor píše aj o udalostiach, keď si Maďari (čierni Uhri) násilne podrobili podunajských Slovenov a začali útočiť aj na Moravu a Čechy.

Nestor žijúci na prelome 11. a 12. storočia v Kijeve dobre vedel, že za Uhorskými horami (Karpatami) sa rozprestierala slovenská zem, kde žil slovenský národ so svojimi kniežatami. Na základe Nestorovho letopisu, ale aj iných dobových dokumentov môžeme s istotou povedať, že územie dnešnej Moravy, Slovenska, Maďarska, východného Rakúska, severného Chorvátska a severného jadranského Slovenska sa nazývalo slovenská zem a ľud tu žijúci seba nazýval Sloveni. Tu sú úryvky z Nestorovho letopisu z Lavrientevského prepisu (vo všetkých zachovaných prepisoch Nestorovho letopisu v cyrilike zo 14.-15. storočia sa vyskytujú obidve formy "sloven-" i "slovien-", hoci forma "slovien-" prevažuje):

Po mnohých časoch usadili sa Sloveni na Dunaji, kde je teraz uhorská aj bulharská zem. Od týchto Slovenov sa rozišli po zemi a nazvali sa svojimi menami podľa toho, kde sa usadili, na ktorom mieste. Napríklad ako tí, čo prišli a usadili sa na rieke menom Morava, nazvali sa Moravania a druhí sa nazvali Česi. A rovnako títo sú tiež Sloveni: Chorváti biely, Srbi aj Korutánci. Valasi (Valasi budú pravdepodobne germánski Góti, ktorí prišli zo Škandinávie koncom 4. storočia a obsadili Dáciu) napadli Slovenov na Dunaji, usadili sa s nimi a robili im násilie, preto títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle a nazvali sa Ľachovia a od týchto Ľachov nazvali sa Poľania...Keď slovenský národ, ako bolo povedané, žil na Dunaji, prišli od Skýtov, totiž od Kozárov, tak nazývaný Bulhari, usadili sa na Dunaji a Slovenom robili násilie... V tých časoch boli aj Obri (Avari) napádajúci Heraklia, cisára, ktorého takmer zajali (cisár Heraklius panoval v rokoch 610 - 641). Títo Obri bojovali aj proti Slovenom a trýznili Dulebov, čo boli tiež Sloveni a násilie robili ženám dulebským. Keď mal Obor niekam ísť, nedal zapriahnuť  koňa ani vola, no velil zapriahnuť 3 alebo 4 alebo 5 žien do voza a viesť obra. Tak trýznení boli Dulebi, pretože Obri boli veľkí telom a hrdí mysľou ale Boh ich zahubil pomreli všetci a neostal ani jeden Obor. Je príslovie v Rusii až do dnešného dňa: pohynuli ako Obri, viac ich niet, ani plemena ani potomka. 

rok 898

Tiahli Uhri okolo Kyjeva cez horu, ktorá sa volá teraz Uhorská, prijdúc k Dnepru postavili stany, pretože boli kočovní ako sú Polovci. Prijdúc od východu, prevalili sa cez hory veliké  a  začali útočiť na tu žijúcich Valachov a Slovenov, ale usadení tu boli najprv Sloveni a Valaši zaujali zem slovenskú. Ale potom Uhri zahnali Valachov a obsadili zem, usadili sa so Slovenmi pokoriac si ich...I začali útočiť na Moravu aj na Čechy. Bol jeden národ slovenský: Sloveni, ktorí sídlili na Dunaji a ktorých zaujali Uhri, aj Moravania, Češi aj Ľachovia, aj Poľania. Tým (Slovenom) prvýkrát boli preložené knihy na Morave, ktorých písmo nazýva sa slovenské a toto písmo je aj v Rusii i u dunajských Bulharoch. Keď boli Sloveni a ich kniežatá pokrstení, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi správu: zem naša je pokrstená, ale niet u nás učiteľa, ktorý by nás vyučoval a vzdelával a vyložil nám sväté knihy. Nerozumieme ani gréckemu jazyku, ani latinskému. Veď jedni nás učia tak a druhí zas ináč a preto nerozumieme knižným výkladom ani ich významu. Teda pošlite nám učiteľov, ktorý nám môžu vyložiť knižné slová i zmysel ich. Vypočul to cisár Michal, zvolal všetkých filozofov a tlmočil im všetky prosby slovenských kniežat. A filozofi povedali: je muž v Solúne  menom Lev, u neho sú synovia rozumiaci jazyku slovenskému, dvaja chytrí synovia sú u neho, filozofi. Toto počul cisár, poslal po nich do Solúna k Levovi hovoriac: pošli k nám ihneď svojich synov Metoda a Konštantína. Toto počujúc Lev, ihneď ich poslal k cisárovi, ktorý im povedal: obrátila sa na mňa slovenská zem prosiac učiteľa pre seba, ktorý by im vyložil sväté knihy, lebo to si želajú. Uprosení boli cisárom a poslal ich do slovenskej zemi k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď tam prišli, začali zostavovať azbukové písmenká slovensky a preložili Apoštol aj Evanjelia. Radi boli Sloveni, keď počuli velikosti božie svojim jazykom. Potom preložili žaltár a ochtoik i ostatné knihy. Niektorí ale hovorili, že sa nijakému národu nesluší mať svoje písmo okrem Hebrejcov, Grékov a Latinov podľa Pilátovho nápisu, ktorý na kríž Hospodin napísal. Keď to však počul rímsky pápež, napomenul tých, ktorí reptajú na knihy slovenské... A ten kto hanobí slovenské písmo, nech bude odlúčený od cirkvi dokiaľ sa nenapraví... Vy ale, dietky Božie, počúvajte učenia a neodmietajte vzdelanie cirkevné v ktorom vás vzdelal Metod, učiteľ váš. Konštantín potom vrátil sa späť a išiel učiť bulharský národ a Metod ostal na Morave.  A potom Koceľ, knieža, ustanovil Metoda biskupom v Panónii...Metod potom ustanovil 2 kňazov, veľkých rýchlopiscov a preložil všetky knihy z gréckeho jazyka do slovenského...A slovenský národ aj ruský je jedno a to isté lebo od Variagov sa nazývajú Rusmi, ale predtým boli Slovenmi. A hoci sa Poľania volali, predsa ich reč bola slovenská. Poľanmi preto nazvaní boli preto, lebo v poli sídlili, ale národ slovenský je jediný.

Život východných Slovenov v 9.storočí podľa Nestorovho letopisu.

Nestor vo svojom letopise zvlášť zaznamenáva históriu východných Slovenov a vznik ruského národa. Nestor udalosti v letopise vôbec neprikrášľoval, neváhal zapísať aj porážky a neúspechy Slovenov tak, ako sa skutočne odohrali. Mnohí historici sa nemôžu zmieriť s faktom, že podľa Nestorovho letopisu boli východní Sloveni zjednotení vďaka akýmsi Variagom a od nich pochádzajúceho rodu Rurikovcov, ktorým sa hovorilo Rusi. Cudzí Variagovia boli pre nejednotných Slovenov zjednocujúcim faktorom, čo sa odrazilo v ďalšom období vznikom silných ruských kniežatstiev. Niečo podobné sa mimochodom stalo napríklad aj u podunajských Slovenoch, keď sem prišli Volhari (Bulhari), zjednotili tu žijúcich Slovenov, vytvorili silnú bulharskú ríšu najprv pod vládou starých Volharov - Bulharov, neskôr bulharská reč i kultúra zanikla a bola úplne nahradená slovenskou. Sloveni prijali názov Bulhari a svoju zem premenovali na Bulharsko. 

Slovenské kmene žijúce na východ od starej Moravy za Karpatským pohorím  boli rozdrobené a pôvodný názov Slovenov si ponechali iba kmene žijúce pri Iľmerskom jazere a pri Novgorode, ale aj tento názov tu zanikol po nástupe rodu Rurikovcov. V 9. storočí boli východné slovenské kmene značne nesúrodé a vládli medzi nimi rôzne roztržky. Na sever od Novgorodu žili normanské kmene Variagov, ktorým hovorili aj Rusi. Nepatrili k Slovenom ale boli vtedajšími kmeňmi Slovenov požiadaní, aby prišli k nim vládnuť a zaviedli medzi nimi poriadok. A tak v roku 862 prišli do Novgorodu Rusi z kmeňa Variagov na čele s Rurikom a jeho bratmi Sineem a Truvorom. Keď začali Rurikovci Slovenom vládnuť, Sloveni prijali od nich názov Rusi. O dva roky zomreli obaja bratia Rurika a Rurik sa stal samovládcom. Rurikov rod sa v priebehu 100 rokov úplne poslovenčil. Jeho nástupcovia, Oleg (879-912) a Igor (912-945), podobne Igorova žena Oľga, ktorá sa chopila vlády po Igorovej smrti namiesto ich nedospelého syna až do roku 957, majú ešte mená neslovenského pôvodu, ale už ich syn Svjatoslav mal meno staroslovenské.

Vráťme sa však k udalostiam, ktoré sa tu odohrávali v 9. storočí. Nástupcom Rurika (862-879)  bol Oleg (879-912), ktorý sa ujal vlády počas nezletilosti Rurikovho syna Igora. Oleg dal zavraždiť Kijevské kniežatá, ovládol Kyjev a presťahoval sa sem z Novgorodu. Kijev sa stal hlavným mestom Ruska. Oleg bol silným vládcom, Kijev ubránil pred nájazdmi Maďarov, ktorí sa ho snažili dobiť a v roku 907 podnikol vojenskú výpravu na Carihrad, výsledkom čoho boli obchodné dohovory, ktoré zvýhodňovali Rusov v obchodovaní s Carihradom. Podobne výbojný a silný bol aj Rurikov syn Igor (912-945), ktorý sa ujal vlády po smrti Olega a svoje výboje rovnako zameral na južné kraje a Carihrad.

Aké boli kontakty starej Moravy s novgorodskými a kijevskými kniežatstvami počas cyrilometodskej misie u nás? Vyzerá to tak, že žiadne. Snahy a záujmy Rurika boli v tom čase ešte iba zjednocujúce, jeho nástupca Oleg ovládol Kyjev a zameral sa na južné kraje a Carihrad. Počas panovania Rurika a Olega vládol na starej Morave Svätopluk I. O stykoch (mierových či vojenských) moravského kniežatstva s kyjevským alebo novgorodským kniežatstvom nemáme však žiadne správy.

Korutánski Sloveni a panónski Sloveni (neskorší Maďari).

Celé údolie rieky Drávy po pohorie Taury bolo husto osídlené korutánskymi Slovenmi. Korutánci sem prišli od stredného Dunaja v 6. storočí, pod tlakom prichádzajúcich Avarov. Centrom korutánskych Slovenov bol Celovec (dnešný Klagenfurt). Neďaleko Celovca sa nachádza Karnburg, kde je vedľa cesty na poli slovenský kniežací kamenný trón ohradený oceľovým plotom. Podľa tradície na ňom sedelo knieža, keď sa konalo nejaké zhromaždenie a keď knieža prijímal od poddaných poklonu. Bolo to zároveň miesto, kde sa uskutočňovali korunovácie kniežat.

V rokoch 627-662 bolo Korutánsko súčasťou Samovej ríše, ktorá veľmi dobre odolávala avarským útokom. V tom čase niekedy okolo roku 631 vládol Korutáncom knieža Valuch, ktorý musel byť teda závislý od Sama. 

V roku 745 napadli Korutáncov Avari. Knieža korutánskych Slovenov - Borut požiadal v roku 745 Bavorov o pomoc. Bavori prišli a spoločne Avarov porazili, ale súčasne sa korutánski Sloveni a tiež susední krajinskí Sloveni stali vazalmi Franskej ríše a tejto závislosti od Frankov, neskôr od Bavorov sa už nikdy nezbavili. Borut musel dať svojho syna Gorazda a synovca Chotimíra do rúk Bavorov, aby boli vychovaní v Bavorsku za kresťanov. Po smrti Boruta (750) dosadili Bavori za vládcu korutánskych Slovenov Borutovho syna Gorazda, avšak ten po troch rokoch zomrel, preto po ňom nastúpil v roku 753 na kniežací trón Borutov synovec Chotimír. Odvtedy sa začalo v oveľa väčšej miere v šírení kresťanstva medzi Slovenmi, ktorí žili v dnešnom Korutánsku a v Slovinsku prostredníctvom salzburských biskupov. Salzburský biskup Virgilius, ktorý dohliadal nad kresťanskou výchovou Gorazda i Chotimíra poslal po roku 750 medzi korutánskych Slovenov íroškótskych misionárov. Sám Virgilius bol biskup írskeho pôvodu. V tomto čase bolo Korutánsko pričlenené k salzburskému biskupstvu.

Na pozvanie Chotimíra prichádza do Korutánska biskup Modestus (760-763) a spolu s ním aj viacero kňazov, ktorí zriaďujú svoje sídlo v Celovci (dnešnom Klagenfurte). Chotimír zomrel v roku 769 a bol posledným slovenským kniežaťom v Korutánsku, po ňom boli dosadzované kniežatá nemeckej národnosti z Bavorska. Územia obsadené Slovenmi v Korutánsku so svojim centrom v Celovci (dnešný Klagenfurt) boli kompletne ponemčené, ale Sloveni v tejto časti Európy úplne nezanikli, tvoria tu dvojmiliónový slovenský národ v dnešnom Slovinsku.

Dnešní potomci korutánskych Slovenov sú Slovenci, ktorých my a Česi nazývame Slovinci, ich krajina sa volá Slovenija, v latinčine Sclavinia. Bolo by teda  správnejšie Slovinsko nazývať autenticky, teda Slovénia a Slovincov by sme mali nazývať tak, ako oni nazývajú seba samých, teda Slovenci.

V dobových historických dokumentoch boli korutánski Sloveni nazývaní úplne rovnako ako Sloveni všade inde v Európe, ale pridával sa im aj prívlastok - korutánski Sloveni alebo Korutánci ( latinské skomoleniny nájdeme tieto: Sclavi Carantani, Sclavi in Carantano, Carantani, Quarantani, Carontani, Carentani atď), podobne ako napríklad nás nazývali moravskí Sloveni alebo Moravania.

Čo sa však dialo na území východne od Korutánska, v Panónii, ktoré obsadili koncom 6. storočia Avari ? V Panónii žili roztrúsene slovenské kmene, ktoré však netvorili žiadny kniežací zväzok alebo iný štátny útvar. Preto ich ľahko ovládli Avari, ktorí boli nebezpečným živlom v Európe, uskutočňovali výpady do okolitých krajín a rabovali všetko, čo videli. V roku 788 Avari vpadli do Bavorska a Friulska a problém sa vyhrotil v roku 790, keď došlo k novým sporom o avarsko-franské hranice. Franský kráľ Karol Veľký započal veľké vojnové ťaženie proti Avarom, ktoré skončilo začiatkom 9. storočia úplnou porážkou Avarov. Panónia ostala spustošená a vyľudnená. Ostali tu zvyšky Avarov a Slovenov, pričom Avari v priebehu niekoľkých desaťročí úplne zanikli. O Avaroch sa dozvedáme ešte v roku 805, keď avarský kagan prosí Karola Veľkého, aby mu pridelil nové sídla, pretože ich na doterajších ohrozujú Sloveni, potom v roku 811, keď avarskí kagani Zauch a Tutund sa znovu sťažujú u Karola Veľkého v Cachách, že ich ohrozujú Sloveni. Naposledy sa o zvyškoch Avarov dozvedáme v roku 822 na sneme vo Frankfurte.

Územia po porazených Avaroch pripadlo Frankom a Karol Veľký, ako všade inde, kde nebola zabezpečená hranica Franskej ríše, zriadil tu dve marky: východnú (alebo aj rakúsku) a panónsku marku. Boli to územia, ktoré síce kontrolovali Frankovia, ale obyvateľstvo tu bolo zväčša inej národnosti, vo východnej a panónskej marke ostali po porazených Avaroch najmä Sloveni. Východná marka sa rozprestierala na ľavom brehu Dunaja pod Moravou a na pravom brehu od Enže až k Viedenskému lesu. Panónska marka sa rozprestierala v Panónii na pravej strane Dunaja, pod východnou časťou Moravy. Tieto dve marky boli podobne, ako Korutánske slovenské kniežatstvo podriadené salzburskému biskupstvu, ktoré bolo od roku 797 vymenované za arcibiskupstvo. Do uvoľnených území Panónie sa po porazených Avarov začali sťahovať prevažne obyvatelia slovenskej národnosti. Veľa sa ich usadilo napríklad v okolí Neziderského i Blatenského jazera. Okolie Neziderského a Blatenského jazera Sloveni husto osídlili, ale v priebehu ďalších storočí boli ponemčení alebo prijali maďarčinu za svoju reč. Dokazujú to stovky staroslovenských osád, z ktorých mnohé mená sa zachovali až dodnes. Samotný názov Balatón (zo slova blato-balato-balatón) je slovenského pôvodu. Slovenov v Panónii koncom 9. storočia muselo byť veľa, pretože tu vládli slovenské kniežatá Pribina a Koceľ, pochádzajúci z moravskej Nitry a preto tu mohol Metod založiť a rozvíjať aj slovenské písomníctvo a uskutočňovať bohoslužby v slovenskom jazyku. Veľa obyvateľov do Panónie prišlo z Nitrianska spolu s Pribinom, ale prichádzali sem aj korutánski Sloveni. V tom čase však rozdiely medzi moravskými a korutánskymi Slovenmi prakticky neexistovali, ich reč i zvyky boli rovnaké. Po smrti Koceľa sa usiloval Panóniu ovládnuť Svätopluk I., čo sa mu neskôr aj podarilo. Názov „Morava“ sa za Svätopluka rozšíril i do tejto oblasti a preto sa Panónii začalo hovoriť aj panónnska Morava. Toto územie tvorilo i po cirkevnej stránke jeden obvod, pretože arcibiskup Metod spravoval starú Moravu a Panóniu ako jeden celok, bolo to oficiálne, Rímom schválené moravsko-panónske arcibiskupstvo. (Pozri aj kapitolu Dejinná súvislosť Blatnohradu a Starej Moravy).

Čo sa však stalo s panónskymi Slovenmi v neskoršom období? Kam sa podelo to veľké množstvo Slovenov žijúcich v blatnohradskom kniežactve po príchode kočovných Maďarov? Nikam neodišli! Žili tu naďalej vo veľkých počtoch rozdrobení v kmeňových či rodových zoskupeniach a nevytvorili žiadny silnejší zväz, či kniežactvo. Malá skupina výbojných Uhrov (Maďarov), ktorí sem prišli z juhovýchodu, sa postavili do čela týchto panónskych slovenských kmeňov a tu žijúci Sloveni začali pod ich vplyvom postupne rozprávať po maďarsky. Ale nebola to už pôvodná maďarčina, ale obohatená maďarčina o tisíce slovenských výrazov z oblasti remeselníctva, štátoprávneho a cirkevného usporiadania, poľnohospodárstva a z mnohých iných oblastí. Pôvodnej maďarčine chýbali tisíce slov, ktoré museli Sloveni ponechať v slovenčine, neskôr boli mnohé tieto slová skomolené, pomaďarčené, ale ich jednoznačný slovenský pôvod sa dá dokázať dodnes. Z blatnohradských a panónskych Slovenov sa teda stali postupne občania, ktorí majú dodnes dokázateľný slovanský pôvod, sú to vlastne Slovania, hoci prijali reč i názov pôvodného maďarského kočovného etnika (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov). Neudialo sa to samozrejme hneď, ale postupne v priebehu jedného tisícročia a najviac v 19. storočí po násilnom pomaďarčovaní iných, najmä slovanských etník žijúcich v Uhorsku. Keby Slovania žijúci v Panónii neprijali maďarskú reč za svoju, dnes by sme Maďarov vnímali ako Slovanov a Maďarsko by bola slovanská krajina. Veď geneticky sú Maďari čistejší Slovania ako Česi, pretože v Maďarsku žije podľa najnovších genetických analýz viac slovanského obyvateľstva ako v Čechách. Maďari sú teda vlastne Slovania a Maďarsko je slovanská krajina. Genetických Maďarov žije na území súčasného Maďarska iba približne 1 % ! Jediným problémom v súčasnosti je ten, že občania hovoriaci po maďarsky si to pre svoju nevedomosť nedokážu uvedomiť, nemajú ani ako, keď maďarské učebnice histórie sú plné nezmyslov a prekrútených faktov. Príkladom, ako sa iná krajina s podobnou históriou nestala neslovanská je Bulharsko. Staré rozdrobené slovenské kmene žijúce na území dnešného Bulharska prijali za svojich vládcov malú výbojnú skupinu turkotatárskych Volharov - Bulharov s tým rozdielom, že neprijali ich pôvodnú reč ale prijali názov ich etnika. Vďaka reči, ktorá tu ostala pôvodom slovanská, je dnes Bulharsko slovanská krajina, hoci genetických Slovanov tu žije ďaleko menej (37 %) ako v súčasnom Maďarsku (50 %). Keby panónski Sloveni neprijali maďarčinu za svoju reč a rozprávali by naďalej po slovensky, dnes by sme síce občanov žijúcich v Maďarsku nazývali Maďarmi, ale oni sami by sa hrdo hlásili k slovanskej krajine, tak ako sa hlásia k Slovanom Bulhari.

Moravania a Česi.

Sloveni prichádzali na územia dnešných Čiech, Moravy a západného Slovenska už od 4. storočia. Dnešné východné Slovensko obsadzovali Sloveni dokonca ešte skôr, už od 2. storočia. Myslíme však tým Slovenov, ktorí osídlili tieto územia už natrvalo. Nové genetické výskumy totiž odhalili ešte dávnejšie migrácie Slovenov a Praslovenov do strednej Európy (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov).

Niektorí Sloveni začali seba nazývať aj inými názvami, väčšinou topografickými, podľa miesta, kde žili. Sloveni žijúci na území dnešnej Moravy a západného Slovenska sa začali nazývať Moravania a svoje územie okrem názvu "Slovenská zem" volali aj Morava. V originálnych neslovenských dokumentoch tej doby nájdeme množstvo rôznych skomolených názvov Moravy: Marava, Moravia, Maravia, Maraha, Marahenses, Maravenses, Margenses, Marabi atď. Názov Morava je staroslovenského pôvodu a vyjadruje vlhké miesta a naši predkovia kdekoľvek v Európe dávali tento názov mnohým rozlievajúcim sa riekam alebo vlhkým oblastiam. V Srbsku napríklad nájdeme tri rieky s rovnakým názvom: Morava, Južná Morava a Západná Morava. Na dnešnej Morave a Slovensku sú týmto alebo podobným názvom pomenované mnohé rieky, riečky či obce a mestá.

Prvá presná písomná zmienka o Čechoch a Moravanoch je z roku 822, keď sa v novembri tohoto roku uskutočnilo vo Frankfurte slávnostné ríšske zhromaždenie za prítomnosti kráľa Ľudovíta Pobožného (814-840), syna Karola Veľkého. Tieto akcie Franskej ríše boli zároveň miestom, kam prichádzali poslovia okolitých krajín s darmi. Vo Franských análoch z tohoto obdobia (Annales regni Francorum - Einhard) je zaznamenané toto : In quo conventu omnium orientalium Sclavorum, id est Abodritorum, Soraborum, Wilzorum, Beheimorum, Marvanorum, Praedenecentorum et in Pannonia residentium Abarum legationes cum muneribus ad se directas audivit (Na tomto sneme vypočul posolstvá všetkých východných Slovenov, čiže Bodrcov, Srbov, Veletov, Bohémov, Moravanov, Braničevcov a Avarov usadených v Panónii...)

V čase panovania kráľa Svätopluka na starej Morave, vládol v Čechách Bořivoj (871-890), ktorý bol ešte pohanským kniežaťom. Bořivoj bol prvým českým kniežaťom, o ktorom s istotou vieme z historických prameňov, že existoval, teda o histórii kniežacích a panovníckych rodoch v Čechách sa dozvedáme neskôr ako v prípade moravských kniežat počnúc Mojmírom (vládol do roku 846), ktorý už bol pokrstený. Existuje síce údaj v historickom dokumente „Diffundente sole“ o prvom slovenskom pohanskom kniežati v Čechách - Přemyslovi a jeho žene Libuši, ktorí kedysi dávno žili a založili hrad Prahu (neuvádza sa ani len približne, kedy to malo byť), ale nikde inde v iných prameňoch sa o tom nedočítame. Neskorší českí spisovatelia z tohoto údaju vytvorili celé rozprávky o Přemyslovi a Libuši, ktoré však nie sú historicky podložené. S určitou rezervovanosťou môžeme prijať iba ten fakt, že kedysi v Čechách existovalo pohanské knieža s menom Přemysl, ktorý mal ženu Libušu a že v tom čase došlo k založeniu hradu Praha.

S istotou vieme, že Bořivoj bol pokrstený Metodom a odvtedy sa začala šíriť v Čechách aj slovenská bohoslužba a slovenské písomníctvo. Po zániku starej Moravy sa šírenie slovenskej bohoslužby a písomníctva v Čechách ešte zintenzívnilo. 

O histórii starej Moravy a Moravanoch (moravských Slovenoch) píšem podrobnejšie v ďalších kapitolách tejto práce. V dnešnom období sa pomenovanie Moravania nepoužíva pretože dejinnými udalosťami v 2.tisícročí došlo k rozštiepeniu Moravanov na ďalšie nové etniká a národy. Na západnej strane rieky Moravy žijú dnes Moraváci a moravskí Slováci, na východnej strane rieky Moravy žijú Slováci a Slovenky. Názvy teda ostali málo pozmenené: Moravania - Moraváci a Sloveni-Slováci. Iba názov našich žien ostal celkom nezmenený. Nazývajú sa rovnako dnes ako aj v 1. tisícročí: Slovenky.

Severní Sloveni.

Sloveni žijúci nad starou Moravou a Čechmi boli usadení na rozsiahlom území od východu na západ po rieku Labe. V západnej časti tohoto územia sa Sloveni neskôr nazývali lužickí Srbi a časom boli úplne ponemčení, takže dnes sú súčasťou Nemecka a na svoj slovenský pôvod už takmer nepomyslia. V starých časoch boli Sloveni žijúci na týchto územiach od Labe po Vislu nazývaní v latinských dokumentoch skomolenými názvami rovnako, ako všade inde v Európe: Sclavi, Sclaveni, Sclavani atď. (pozri tiež kapitolu Genetické skupiny Európanov)

Slovenské kmene žijúce severne od územia starej Moravy tu mali niekde vytvorené najneskôr v 7. storočí kniežacie útvary nazývané biele Chorvátsko a biele Srbsko. Kde sa tieto kniežatstvá presne nachádzali, nevieme, ale Sloveni tu žijúci sa už nazývali Chorváti a Srbi. Veľká časť Chorvátov a Srbov sa v 7. storočí pohla smerom na juh, na Balkán, kde žijú dodnes. Pôvodné chorvátske a srbské kniežatstvá na severe existovali ešte v 10. storočí, potom zanikli.

V 9. storočí, v časoch najväčšieho rozmachu starej Moravy ešte neexistovalo žiadne Poľsko. Z historických záznamov, napríklad zo „Života sv. Metoda“ vieme, že v čase panovania Svätopluka I. sa pri rieke Visla rozprestieralo slovenské kniežatstvo Vislanov, ktorému vládlo silné pohanské knieža. Nepoznáme však ani jeho meno, ani nevieme nič konkrétnejšieho o tomto kniežatstve. Isté je, že na určitú dobu bolo toto kniežatstvo pod kontrolou Svätopluka.

Ďalšie správy o týchto územiach severne od starej Moravy pochádzajú až z druhej polovici 10. storočia. Vo Widukindovej zvesti sa v roku 963 spomína kráľ Meško ako vládca veľkého slovenského územia. Meško vládol slovenským lechtickým kmeňom, ktoré žili ešte stále v kmeňovej rozdrobenosti, ale pri rieke Varte na území kmeňa Poľanov už vznikali centralizačné snahy. Názov „Poľsko“ bol však ešte stále neznámy.

Chorváti a Srbi.

Chorváti a Srbi prišli na Balkán pravdepodobne zo severu v 7. storočí. Ich pravlasť s rovnakým názvom (Biele Srbsko a Biele Chorvátsko) bola niekde na severe nad územím starej Moravy a Čiech. O ich sťahovaní a ďalších osudoch vieme od byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogennetosa, ktorý vládol v rokoch 945-959. Tento cisár sa venoval histórii a za svojho života zozbieral mnohé historické údaje, ktoré sa zachovali dodnes. O Chorvátoch píše pomerne podrobne, že na severe v zemi, kde pôvodne žili s názvom Biele Chorvátsko sa oddelil jeden rod, ktorý prišiel v 7. storočí do Dalmácie k Jadranu. Pôvodne v Dalmácii žili Rímania, ktorých sem presťahoval rímsky cisár Diokletian (284-305) z Ríma. V 6. storočí ešte pred príchodom Chorvátov začali obsadzovať prímorské rímske územia Sloveni, ktorí sem prichádzali z vnútrozemia. O pôvode balkánskych Slovenov sa dočítate v časti:  Pôvod južných, balkánskych Slovanov. O prvom vojnovom výboji Slovenov sa dozvedáme za Dyrrhachia v rokoch 547-548 a potom opakovane mnohokrát až do konca storočia. Nakoniec bola celá Liburnia a Dalmácia obsadená Slovenmi. Byzantskej ríši ostali len niektoré ostrovy v okolí Zadaru a zopár prímorských miest bez Salony, ktorá bola dobytá Slovenmi a už aj Avarmi začiatkom 7. storočia.

O Chorvátoch a Srboch na Balkánskom území nie je v historických dokumentoch do 7. storočia nikde ani zmienky, spomínajú sa tu všade iba Sloveni alebo iné kmeňové názvy Slovenov, ktoré zanikli. Znamená to, že tu Chorváti a Srbi ešte neboli a prišli zo severu za čias Herakleiosa až v 7. storočí. O Slovenoch v Liburnii a Dalmácii historické dokumenty od 7. storočia už mlčia, dozvedáme sa o týchto oblastiach až po príchode Chorvátov, ktorí porazili tu žijúcich Avarov. Teda územia Dalmácie a Liburnie, ktoré najprv dobyli Sloveni, neskôr obsadili Avari. Chorváti museli vedieť o pomeroch v Dalmácii a pri vojnových ťaženiach proti Avarom im zrejme pomáhali tu žijúce kmene Slovenov, ktoré sa tak zbavili avarského útlaku. Chorváti boli po príchode na Balkán dlhú dobu rozdrobení medzi jednotlivé kmene závislé od Byzantskej ríše. Neskôr sa osamostatnili niektoré dalmátske prímorské mestá Zadar, Split a Trogir, kde sa zachoval ešte značný rímsky vplyv. V prímorských mestách a ostrovoch Jadranu ostali latinsky hovoriaci Rímania asi až do 10. storočia. Od 10. storočia začali Chorváti zaberať už aj jadranské brehy a staré rímske pobrežné osady a ostrovy boli postupne premenované chorvátskymi názvami a chorvátske mená sa začali objavovať aj v zoznamoch meštianských rodín v Dubrovníku, Splite a Zadare. Do 17. storočia tu rímske etnikum úplne zaniklo.

Severné Biele Chorvátsko existovalo naďalej ešte v čase života Konštantína Porfyrogennetosa v 10. storočí, ostalo nepokrstené a bolo závislé od franského kráľa Otta Veľkého.

Za franského cisára Karola Veľkého (do roku 814) boli mnohé územia obývané Chorvátmi obsadené Frankami, ale po oslabení Franskej ríše dochádza k vytvoreniu niekoľkých panónskych chorvátskych kniežatstiev medzi Drávou a Sávou, kde kniežacím sídlom bol Sisak a dalmáckych kniežatstiev pri mori, kde kniežacím sídlom bol Beograd na moru (Zara vecchia, južne od Zadaru) alebo aj Nin (Nona).

V roku 819 knieža Ljudovít v panónskom kniežatstve bojoval s Frankami za vlády franského kráľa Ľudovíta Pobožného (814-840) a po trojročných bojoch bol porazený. Frankovia sa  vtedy udržali v panónskom chorvátskom kniežatstve až do konca 9. storočia. V rokoch 845-864  vládlo v Dalmácii chorvátske knieža Trpimír. Trpimíra zvrhol Domagoj, ktorý odmietol znášať franskú zvrchovanosť. Domagoj vládol do roku 876, po ňom vládol jeho syn Iljko (876-878). V dalmátskom kniežatstve si Chorváti udržali samostatnosť najmä za panovania kniežaťa Branimíra,  ktorý sa v roku 879 zbavil nadvlády Frankov aj Byzantícov a zriadil tu samostatnú cirkevnú organizáciu - biskupstvo so sídlom v Nine, ktoré bolo pod vplyvom Ríma. Zachovali sa pápežské listy pápeža Jána VIII. z rokov 879-881, v ktorých chváli Branimíra a Chorvátov za to, že utužujú väzby s Rímom a teda so západorímskou cirkvou. Chorváti totiž boli aj pod vplyvom Byzancie pretože mnohé ďalšie prímorské oblasti Dalmácie udržovali východorímsky cirkevný obrad.

Počas vlády Branimíra a jeho nástupcu Mutimíra prišli do chorvátskych krajov moravskí žiaci Cyrila a Metoda so staroslovenským písmom a literatúrou, ktoré sa tu rozšírili a udržali veľmi dlhú dobu, dokonca na niektorých miestach až dodnes. V neskorších storočiach sa však Chorváti zväčša vrátili k latinskému obradu. Do konca 9. storočia, keď do Panónii prichádzali kočovní pohanskí Maďari, mali Chorváti už vytvorenú pevnú územnú správnu organizáciu, delenú na župy a od 10. storočia sa chorvátsky panovníci nazývali už králi.

Pravlasť Srbov bolo Biele Srbsko nachádzajúce sa tiež na severe ešte nad územím starej Moravy niekde vedľa Bieleho Chorvátska. Keď sa dvaja bratia ujali vlády po svojom otcovi nad Bielym Srbskom, polovica ľudu odišla s jedným bratom na Balkán k cisárovi Herakleiovi, ktorý im vykázal miesta na bývanie. Srbi zostali po príchode na Balkán dlhú dobu na úrovni kmeňovej organizácie. Príslušníci najmocnejšieho kmeňa sa volali Srbi, sídlili nad riekou Drina, neskôr ich pomenovanie prevzali aj ostatné kmene v okolí. Počas tejto svojej kmeňovej rozdrobenosti Srbi sa stali závislí od  Byzantskej ríši, neskôr za vlády Simeona boli podmanení Bulharmi. Srbi prijali kresťanstvo byzantského obradu najmä od  Macedóncov na rozhraní 9. a 10. storočia. Vlastná srbská história sa začína v 9. storočí, keď sa o nich dozvedáme v súvislosti s ich víťazným bojom s Bulharmi. Známym srbským kniežaťom sa stal Mutimír, ktorému v roku 873 poslal list pápež Ján VIII., v ktorom mu radí, aby čo najskôr prešiel so svojim ľudom do Metodovho panónskeho cirkevného obvodu. Znamená to, že aj do Srbska sa už za života Metoda dostalo slovenské písomníctvo a slovenská bohoslužba. Dnes Srbi používajú cyriliku, podobne ako Bulhari a Macedónci a sú pravoslávni. 

Existencia Bieleho Chorvátska na severe je doložená aj v iných historických dokumentoch,  ktoré nám však neposkytujú žiadne iné podrobnejšie informácie o tomto útvare. Severní Bieli Chorváti a Srbi existovali pod týmito názvami ešte počas starej Moravy v 9. storočí, ale čoskoro pod týmito názvami zanikli, prijali názvy okolitých Slovenov, s ktorými splynuli. O potomkoch Bielych Chorvátov a Srbov sa z historických dokumentov dozvedáme až po ich presune na Balkán, kde žijú dodnes. Po jazykovej stránke nemali Chorváti ani Srbi na Balkáne problémy, pretože ich jazykom bola slovenčina, ktorou tu rozprávalo veľa usadených Slovenov. Keď napríklad v 17. storočí Chorváti utekali pred Turkami, prišlo mnoho Chorvátov na dnešnú Moravu a Slovensko, kde zakladali celé čisto chorvátske dediny. Stačilo však asi 200 rokov na to, aby Chorváti na Slovensku splynuli s tu žijúcimi Slovákmi.

Macedónci.

Macedónia je starobylý grécky kraj, ktorý bol rozdelený po 1.svetovej vojne na dve časti. Južná časť pripadla Grékom, severná Slovenom - Macedóncom. V 6. storočí prišlo zo severu do Macedónie veľké množstvo Slovenov a celú ju obsadili. Koncom 6.storočia bola už celá Macedónia takmer čisto slovenská. Macedónia sa vo všetkých dobových dokumentoch tohoto obdobia začala nazývať Slovenia (Sclavinia) a obyvatelia sa uvádzajú doslova ako Sloveni. Až neskôr začali tu žijúci Sloveni nazývať svoju krajinu pôvodným názvom - Macedónia a seba Macedónci.

Sloveni sa dostali ešte ďalej, do celého Grécka a niektoré kraje tu husto osídlili. Zachovalo sa veľa gréckych historických dokumentov, kde sa tento fakt so žiaľom i hnevom zaznamenáva. Asi 200 rokov tu Sloveni žili slobodne, ale asi od 8.storočia začali Gréci dosadzovať do týchto oblastí gréckych správcov. Gréci sa museli učiť po slovensky a v 9.storočí už bolo celkom normálne, že v určitých gréckych obvodoch sa hovorilo čisto slovensky.

Macedónci boli pod vplyvom Byzancie a kresťanstvo sa tu šírilo približne od roku 864. Do Macedónska prišli Metodovi žiaci po smrti Metoda v roku 885, keď boli z Moravy vyhnaní. Macedónia vtedy patrila Bulharsku a Metodovi žiaci tu pokračovali v práci svojich učiteľov, Cyrila a Metoda. Šírili tu kultúru a kresťanstvo, zakladali nové kláštory a staroslovenské cirkevné školy, rozvíjali staroslovenské písomnictvo.

Bulhari.

Názov Bulhari vznikol skomolením názvu Volhari, pretože tak sa tento turkotatársky kmeň pôvodne nazýval. O Volharoch sa dozvedáme z historických materiálov ešte z čias, keď žili vo svojej pravlasti pri rieke Volhe, podľa ktorej sa pomenovali. V ich susedstve boli usadení Avari a Kozári. Volharom vtedy vládol Kuvat a jeho syn Asparuch, ale keď Volharov začali nebezpečne ohrozovať Kozári, Asparuch sa pohol s malou časťou svojho ľudu smerom na západ k dolnému Dunaju. Stalo sa to v roku 679. Volhari po príchode k Dunaju boli čistým turkotatárskym kmeňom a bolo ich málo. Asparuch zaujal dunajskú deltu, čím vstúpil na hraničné územia vtedajšej Byzantskej ríše. Časť Volharov odišla do Panónie, kde sa poddala Avarom. Byzantský cisár Konstantín VI. Pogonat preto nariadil svojmu vojsku, aby na Volharov v delte zaútočilo, ale k bitke nedošlo, pretože Volhari sa skrývali v bažinách a nevyšli do otvoreného boja. Byzantínci sa preto vrátili späť bez boja. Dunajská delta bola nevhodná na bývanie, preto sa Asparuch pohol smerom na juh a prišiel až k dnešnej Varne bez toho, aby narazil na slovenský alebo byzantský odpor. V týchto miestach žilo veľké množstvo Slovenov, ktorí púšťali Volharov medzi seba bez odporu. Podľa historických správ došlo k dohovoru medzi Volharmi a Slovenmi, výsledkom čoho bol odchod ôsmych slovenských kmeňov na juh a na západ. Asparuch sa usadil na rieke Kamčiji neďaleko dnešného mesta Šumen pri Varne. Vystaval tu hradisko vo veľmi dobrom strategickom postavení s rozlohou 20 km², ktoré dal ohradiť rozsiahlym valom. Byzantský cisár už nemal záujem s Volharmi - Bulharmi bojovať, uzavrel s nimi dohodu, na základe ktorej im dovolil usadiť sa na týchto miestach natrvalo. Bulhari ľahko ovládli tu žijúce slovenské kmene, ktoré neboli nijako organizované. V priebehu dvoch storočí sa však stalo to, čo by sme mohli napríklad prirovnať k vzniku ruského národa približne v rovnakom období. Husto osídleným Slovenom od Iľmerského jazera až po Kyjev začal vládnuť neslovenský rod Rurikovcov zo severu, príslušníci ktorého sa volali Rusi. Rurikovci-Rusi časom úplne stratili svoju identitu, poslovenčili sa. Slovenský ľud v tejto oblasti prestal zase seba nazývať Slovenmi a prijal názov cudzieho rodu Rurikovcov - Rusi. Z pôvodnej reči Rurikovcov neostalo vôbec nič, len názov Rusi a niekoľko osobných mien, ktoré pretrvali dodnes (napríklad Oleg, Igor, Oľga). To isté sa stalo s pôvodnými Volharmi - Bulharmi a Slovenmi na dolnom toku Dunaja. Z kultúry a reči Volharov neostalo nič, Volhari prišli do dnešnej Dobrudže ako čisto turkotatársky kmeň v malom počte ale podmanili si tu žijúce slovenské kmene, časom sa však úplne poslovenčili, ale Sloveni zase prijali ich názov Bulhari (po skomolení názvu Volhari). V oboch prípadoch malý počet cudzích neslovenských vodcov vytvorili na slovenských teritóriách silné hospodársko-vojenské zoskupenia: Kijevskú Rus a Bulharské kráľovstvo, silné obávané staroslovenské štátne útvary, ktoré pretrvali v rôznych podobách až dodnes. 

Volhari boli na nižšej kultúrnej úrovni ako Sloveni a postupne úplne prevzali reč i kultúru tu žijúcich Slovenov a celkom s nimi splynuli. Stalo sa to najmä v časoch veľkého kultúrneho pozdvihnutia Slovenov počas a po účinkovaní Cyrila a Metoda na starej Morave. Dnes sa Bulhari bez najmenších pochýb hlásia k Slovanom, najmä preto, že pôvodná bulharská (volharská) reč a kultúra zanikla a bola nahradená slovenskou.

Niečo podobné sa odohralo neskôr v Panónii v 10. storočí, keď kočovní Maďari, ktorých nebolo veľa, vtrhli do Karpatskej kotliny a podmanili si veľké množstvo tu žijúcich Slovenov. Kultúra starých Maďarov bola na nízkej úrovni, tak isto maďarčina. Tu žijúci Sloveni prijali pôvodnú reč Maďarov, obohatili ju svojimi výrazmi a začali sa nazývať Maďarmi. Na rozdiel od Rusov a Bulharov, ktorí síce tiež prijali názvy neslovenských kmeňov, ale reč ostala slovenská. Sloveni v Panónii prijali názov maďaského kmeňa aj ich protomaďarčinu, ktorú však museli značne obohatiť o mnohé slovenské slová (až 25 % slov) aby sa mohli plnohodnotne dorozumievať. Genetické analýzy ukazujú, že potomkov pôvodných Maďarov v súčasnom Maďarsku takmer niet a že obyvateľsto Maďarska má pôvod prevažne slovanský (pozri kapitolu Genetické skupiny Európanov).  

Po smrti Asparucha v roku 701, prvého bulharského vládcu v novej domovine, vládli po ňom v priebehu ďalších 200 rokov príslušníci pôvodného turkotatárskeho volharského kmeňa, ale v priebehu týchto rokov dochádza k zániku pôvodného volharského jazyka a kultúry a sú úplne vytlačené slovenským jazykom a kultúrou. Aj podľa samotných mien prvých volharských- bulharských vládcov vidíme, že nie sú staroslovenského pôvodu: po Asparuchovi vládol Tervel (do roku 722), potom vládol Telerig (do roku 777), Krun (803-814), Omortag-Mortagon (814-832), Malamir (do roku 837), Presjam (do roku 845), Boris (845-889),  Vladimír (889-893), Simeon (893-927). Za 200 rokov existencie Bulharskej ríše sa jej hranice rozrástli všetkými smermi tak, že za vlády Simeona Bulharsko siahalo až po Jadranské more, zaujalo celú Macedóniu a Albánsko.

Počiatkom 9.storočia vládol Bulharom chán Krun, ktorý mal sídlo v centre Bulharskej ríše, v Preslave. Hoci Krun bol ešte Volhar a pohan, hlavné mesto ríše malo krásny staroslovenský názov. Krun rozšíril ríšu až do Zátisia po Karpaty a neskôr odrazil útok Byzantskej ríše a sám na ňu zaútočil. Jeho nástupca Mortagon (814-832) uzavrel  s Byzantíncami mier, obsadil ďalšie územia, ktoré však rýchlo stratil po expanzii Frankov a Moravanov.

V historických správach do 8-9.storočia sa Bulhari ešte rozlišujú od Slovenov, ale neskôr už nie. Sloveni žijúci na bulharskom území sa začínajú nazývať Bulharmi ale spoločnou rečou ostáva slovenčina, ktorá sa neskôr vyvinie na slovenskú bulharčinu. Prívlastok slovenský sa však ďalej v Bulharsku používal až do začiatku 19.storočia a vidiecki ľud v južnej Macedónii seba nazýval „Slovene“ až do 20. storočia a ešte dnes si to v Macedónii mnohí pamätajú.

Za vlády Rastislava a Svätopluka na starej Morave vládol v Bulharsku Boris od roku  845. Za jeho vlády prijali  Bulhari kresťanstvo. Boris chcel dať pokrstiť seba a svoj národ od rímskeho pápeža. Pápež Mikuláš I. poslal v roku 866 misionárov do Bulharska ale byzantské vojsko vtrhlo do Bulharska a prinútilo Borisa kapitulovať a prijať kresťanstvo východorímskeho obradu od byzantského cisárstva. Boris a Bulhari sa dali pokrstiť od byzantského biskupa, ktorého vyslal do Bulharska byzantský cisár Michal III. Tento akt bol prijatý v Bulharsku s nevôľou, pretože Boris musel potlačiť povstanie, ktoré pripravili jeho vysokí vojenskí hodnostári. Po zavraždení byzantského cisára Michala III. v roku 867 sa na priateľských vzťahoch Bulharskej a Byzantskej ríše nič nezmenilo. Nový byzantský cisár Vasil I. súhlasil s vysvätením prvého bulharského arcibiskupa a keď v roku 885 na Morave zomrel moravsko -panónsky  arcibiskup Metod (vysvätený Rímom v roku 869), jeho žiaci boli s úctou prijatí v Bulharsku vládcom Borisom. Do Bulharska sa tak dostala cyrilometodská slovenská škola s množstvom staroslovenskej literatúry, ktorá tu spolu so slovenským písmom našla svoj druhý domov. Vieme už, že v tom čase boli kresťania rozdelení do dvoch táborov. Rím so svojim pápežom presadzoval západorímsky obrad s používaním latinského jazyka, centrom druhého konkurenčného tábora bol Carihrad na čele s cisárom Byzantskej ríše, kde sa uplatňoval východný obrad v gréckom jazyku. Byzantským vládnym kruhom prišlo vyhnanie Metodových učeníkov z Moravy veľmi vhod, pretože okamžite vyvinuli veľké úsilie o ich "zozbieranie" a sústredenie na bulharskom území a všade tam, kde sa mohla staroslovenčina uplatniť. V Živote sv. Klimenta sa píše, že po smrti Metoda v  roku 885, keď boli jeho žiaci vyhnaní z Moravy, traja z nich, Kliment, Naum a Angelár sa dostali do Bulharska, kde boli srdečne prijatí. Aj keď o tom nemáme konkrétny historický údaj, predpokladáme, že Metod navštívil Bulharsko počas svojej cesty do Carihradu v rokoch 881-882 a s bulharským vládcom Borisom dohodol možnosti získať slovenských učiteľov z Moravy pre Bulharsko. Kultúrna úroveň slovenských učeníkov z Moravy bola tak vysoká, že latinský západný obrad bol okamžite vytlačený slovenským východným obradom, navyše ďalší bulharský vládca Simeon (893-927) zavádzanie východného slovenského obradu všemožne podporoval. V plnom rozsahu sa tu začala používať slovenčina namiesto gréčtiny, pretože na bulharskom území okrem pôvodných Volharov žilo veľa Slovenov, teda gréčtine by nikto nerozumel, podobne ako na Morave nikto nerozumel latinčine. Asi v tomto čase začala celkom zanikať pôvodná Volharčina, z ktorej sa nezachovalo takmer nič, pretože sa v tomto jazyku nič nezapisovalo. Kresťanstvo sa v Bulharsku veľmi rozšírilo a po zjednodušení pôvodného slovenského písma, ktoré sa dovtedy používalo na starej Morave, vzniklo na bulharskom území nové upravené slovenské písmo - cyrilika, ktoré dostalo názov na počesť Cyrila, vynálezcu pôvodného slovenského písma. Zo staroslovenčiny sa časom vyvinula Bulharčina ale už slovenská (nie turkotatárska).

Bulharský vládca Boris odišiel v roku 889 do kláštora a vládu prenechal svojmu synovi Vladimírovi (889-893). Kráľ Bavorov Arnulf (887-899) sa s Vladimírom snažil hneď zblížiť a požiadal ho, aby zablokoval vývoz soli z bulharského územia na Moravu. Bavorskí poslovia s touto žiadosťou a bohatými darmi vycestovali z kniežatstva kniežaťa Bratislava do Bulharska v septembri roku 892 po riekach Odre, Kulpe a Sáve. Bratislavovo kniežatstvo sa vtedy rozprestieralo medzi riekami Dráva a Sáva. Poslovia nemohli ísť pozemnou cestou, pretože Svätopluk túto cestu zablokoval. O tomto existuje priamy historický doklad z Fuldských letopisov, ktoré nám prezrádzajú, kam až siahal vplyv Svätopluka v Panónii v roku 892, keď bol na vrchole svojej moci. Svätopluk kontroloval územia až po Bratislavovo kniežatstvo, teda po rieku Drávu. Vo Fuldských letopisoch je uvedené pred rokom 890, že „potom prišiel knieža Bratislav, ktorý v tom čase vládol medzi Sávou a Drávou...“ a o niečo nižšie k roku 892: „V septembri poslal (východofranský kráľ Arnulf) s darmi svojich ľudí k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili starý mier, a so žiadosťou, aby nepredával soľ Moravanom. Keď však pre Svätoplukove nástrahy pozemnou cestou nemohli ísť, do Bulharska sa dostali z Bratislavovej ríše plavbou po rieke Odagre (Odre), až ku Gulpe (Kulpe), potom prítokmi Sávy. Tu ich kráľ (Vladimír) s poctou prijal a tou istou cestou, ktorou prišli, v máji sa s darmi vrátili. Dohovor Arnulfa s Vladimírom sa uskutočnil, ale nie nadlho, pretože Vladimír bol v roku 893 zvrhnutý a oslepený svojim otcom Borisom pre odstúpenie od viery a nemravný život, ktorý viedol. Za nového vládcu bol vymenovaný Borisov mladší syn Simeon (893-927). Simeon bol veľmi schopným a silným vládcom Bulharskej ríše, ktorý značne rozšíril jej hranice. Bulharská ríša sa stala jedným z kultúrnych i obchodných centier Európy a bola vtedy obávanou ríšou aj pre samotných Grékov. Ešte počas vládnutia Simeonovho otca Borisa bulharská ríša hraničila v Panónii s Moravskou ríšou, kde vtedy vládol rovnako silný Svätopluk.

      Späť na hlavnú stránku     

kontaktná adresa autora:

E- mail:

zaklkam@gmail.com