V dejinách každého národa sú obdobia, ktoré môžeme nazvať prelomovými. Sú skúškou, či národ prežije pod tlakom dejinných okolností alebo nie. V takom období sa celkom určite nachádzame aj dnes, hoci tento tlak má iný charakter ako tomu bolo v minulosti. Aby sme prežili ako národ, aby sme si zachovali svoju reč a zvyklosti, musíme poznať svoju minulosť, lebo iba vďaka nej pochopíme našu silu a schopnosť odolávať ťažkým situáciám.

Prelomovým obdobím našich predkov na európskom kontinente bolo bezpochyby aj obdobie šírenia kresťanstva. Príchod kresťanstva sa nedal ignorovať, išlo o to, ako sa vysporiadať s novou ideológiou, ktorú k nám prichádzali hlásať cudzí misionári už niekedy v priebehu 6.-8. storočia. Na územiach bývalej starej Moravy (Veľkomoravskej ríši, Veľkej Moravy - o používaní týchto názvov pozri časť: K názvom Veľkomoravská ríša, Veľká Morava v kapitole: Počiatky, rozmach a zánik starej Moravy) šírenie kresťanstva prezrádzajú kresťanské pohrebiská a kostoly, ktoré pochádzajú z prvej polovici 9. storočia. Nemeckým a íroškótskym misionárom z Bavorska však ľudia nerozumeli, bola tu preto snaha vybudovať domácu kresťanskú školu, ktorá bola Slovenom bližšia a zrozumiteľnejšia. Začiatkom 60. rokov 9. storočia sa traja vládcovia slovenských území, Rastislav, Svätopluk a Koceľ najprv obrátili na rímskeho pápeža so žiadosťou o pomoc, ale pápež na ich žiadosť nereagoval. (Pozri obr.1 obr.2). Slovenské kniežatá preto požiadali o pomoc ríšu, ktorá v tom čase konkurovala západorímskym krajinám po stránke vojenskej i cirkevnej. Poslali poslov k cisárovi Michalovi III. (856-867) do Carihradu v Byzantskej ríši, ktorá mala vtedy samostatnú cirkevnú organizáciu, nezávislú od Ríma, na čele ktorej stál byzantský cisár. Poslovia vyložili cisárovi politické a cirkevné pomery v slovenských krajinách a žiadali učiteľov - misionárov, ktorí by prišli k Slovenom šíriť kresťanstvo a kresťanskú kultúru v domácom jazyku, v staroslovenčine. Žiadostiam Rastislava, Svätopluka a Koceľa Byzancia vyhovela, pretože takto bolo možné rozšíriť vplyv Byzancie aj na kraje Panónie a starej Moravy. Vysoko vážení a vzdelaní bratia Konštantín (Cyril) a Metod, ktorí boli na tento účel cisárom vybraní, prišli z Grécka na starú Moravu v roku 863 a vykonali ďaleko viac, ako sa od nich očakávalo.

Kto boli bratia Konštantín a Metod ?

Konštantín (Cyril) a Metod boli Gréci, synovia Leva, byzantského vojenského veliteľa v Solúne. Ich rodina bola urodzená a bohatá. Solún (dnešné grécke mesto Thessaloniké) bol v 9. storočí druhým najväčším mestom v Byzantskej ríši (po Carihrade) a zároveň bol centrom župy, na čele ktorej stál vojvoda (stratég) (obr.2). Lev bol teda niečo ako pobočník tohoto vojvodu. So svojou družkou Máriou mal 7 detí, najmladší bol Konštantín, narodil sa v roku 827, zomrel 14. februára 869 v Ríme, kde ešte pred smrťou prijal rehoľné meno Cyril. Ale Konštantín - Cyril má aj tretie meno, pod ktorým sa vyskytuje v historickým prameňoch: Filozof. Je to vlastne jeho prezývka, ktorú získal pre svoju veľkú múdrosť a vzdelanosť a tiež preto, že často viedol rôzne filozofické rozpravy.

Presný dátum narodenia Metoda nevieme, ale keďže zomrel v "ctihodnom" veku, čo vtedy znamenalo okolo 70-80 rokov, narodil sa pravdepodobne niekedy v rokoch 805-815. Meno Metod je rehoľné meno, ktoré dostal v kláštore na Olympe, jeho skutočné meno nepoznáme, keďže vo všetkých historických dokumentoch sa uvádza iba ako Metod.

Obidvaja bratia dokonale ovládali staroslovenčinu, ktorú sa naučili v Solúne, kde žili popri Grékoch vo veľkých počtoch aj prisťahovaní Sloveni. Staroslovenčinu ovládali tak dokonale, že mnohí historici boli presvedčení, že Cyril s Metodom boli slovenského pôvodu. Z historických dokumentov skutočne vyplýva, že pri prekladaní gréckych textov do staroslovenčiny ovládali náš starý jazyk tak dokonale, ako gréčtinu. Slovenský pôvod ich rodičov sa však nepotvrdil. V "Živote sv. Metoda" je uvedený rozhovor byzantského cisára Michala s Cyrilom a Metodom, keď im vysvetľuje, prečo ich posiela do slovenskej zemi takto: „lebo vy ste Solúňania a všetci Solúňania čisto slovensky rozprávajú". V 9. storočí v gréckom meste Solúne a najmä v jeho okolí bolo toľko obyvateľstva slovenskej národnosti, že aj ostatní občania iných národností sa naučili staroslovenčinu. Existovala tu dvojjazyčnosť a obyvatelia tejto oblasti používali od narodenia gréčtinu aj staroslovenčinu. Cyril však opustil rodný dom v Solúne v detskom veku, mnoho rokov strávil na cestách v Byzancii, potom u Arabov a Kozárov a počas týchto rokov staroslovenčinu nepoužíval. Cyril a Metod však ovládali dokonale aj tie najmenšie rozdiely staroslovenského zvukového systému a pri vytváraní slovenského písma Cyril priradil slovenským hláskam aj také znaky, ktoré Gréci alebo iní cudzinci nevedeli vysloviť a vôbec nechápali ich význam. Zdá sa teda, že staroslovenčina musela byť v ich rodine bežne používaná a naučili sa ju už v útlom veku keď vyrastali v Solúne.

Keď Cyril a Metod prišli na Moravu v roku 863, staroslovenčina bola vtedy univerzálnym jazykom všetkých Slovenov a s malými odchýlkami sa používala rovnako na juhu Balkánu, ako aj na Morave, v Čechách, či kdekoľvek inde, kde Sloveni žili. Preto je pochopiteľné, že Cyril a Metod sa bez problémov dorozumeli so slovenskými obyvateľmi Panónie či starej Moravy.

Metod si mohol staroslovenčinu dokonale osvojiť aj v rokoch 843-856, keď bol 13 rokov správcom slovenskej oblasti v jednej z byzantských provincií. Autor staroslovenského „Života sv. Metoda“ o tom hovorí, že „...cisár, dozvediac sa o bystrosti jeho, kniežactvo mu dal spravovať slovenské, povedal by som, ako by bol predvídal, že ho pošle za učiteľa Slovenom, i za prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým obyčajom slovenským a privykol im pomaly.“ Z úryvku teda vyplýva, že Metod nemohol mať slovenský pôvod, nemusel by sa predsa učiť slovenským obyčajom a nemusel by im privykať, keby bol Slovenom. Ako som už spomenul, do Grécka sa prisťahovalo zo severu veľa obyvateľov slovenskej národnosti a ovládanie staroslovenčiny obyvateľmi gréckej národnosti na týchto miestach bolo samozrejmosťou až nutnosťou. Metod počas týchto 13 rokov spravovania slovenskej oblasti získal veľké organizačné skúsenosti, dokonale spoznal mentalitu, obyčaje a jazyk slovenského obyvateľstva a zžil sa s nimi. Po skončení tejto funkcie odišiel za svojim bratom na horu Olymp do baziliánskeho kláštora, kde sa stal opátom. Tu pobudol v rokoch 856-861.

Príchod Cyrila a Metoda na starú Moravu.

Kam presne Konštantín a Metod na starú Moravu prišli nikde sa v najstarších dokumentoch nespomína. Z niektorých historických údajov z neskoršieho obdobia z 13. storočia však vyplýva, že prišli na Velehrad, kde neskôr so súhlasom Ríma Metod zriadil biskupské sídlo. (Velehrad sa pravdepodobne nachádzal na území dnešného Slovácka kde sú dnes mestá Staré Mesto a Uherské Hradište). Prepisovateľ Životov sv. Prokopa a sv. Ľudmily pripísal v 13. storočí za meno Cyrila a Metoda týchto historických diel toto slovo: ...a sancto Cyrillo, episcopo Wellegradensi... alebo ...Methudio, Welegradense episcopo..., keď chcel zvýrazniť skutočnosť, že Cyril a Metod boli biskupi velehradskí. (Hoci Cyril sa na Moravu už nevrátil, pretože čoskoro v Ríme umrel a nemohol teda fyzicky na Morave vykonávať úrad biskupa). Dôležitý je fakt, že v 13. storočí, keď prepisovateľ mal ďaleko viac informácii o období 9. storočia ako my dnes, považoval za nutné dopísať miestny názov moravského biskupstva, v ktorom bol Metod biskupom. Tento údaj sa zdá byť vierohodný, autor tejto vsuvky z 13. storočia nemal dôvod si vymýšľať alebo prekrucovať fakty. Zdá sa teda, že Metod s Cyrilom prišli v roku 863 na Velehrad, kde Metod neskôr zriadil biskupské sídlo, a toto miesto mohlo byť aj Rastislavovým a neskôr Svätoplukovým sídlom starej Moravy.

O Velehrade sa dočítame aj v niektorých staročeských pamiatkach z 13.-14. storočia. Príkladom je napríklad veršovaná Dalimilová kronika napísaná v starej češtine, ktorej úryvok tu doslova uvádzam v originálnom znení. V kronike sa opisuje známa udalosť pokrstenia českého kniežaťa Bořivoja arcibiskupom Metodom za prítomnosti kráľa Svätopluka na Velehrade: „...prosi křsta (Bořivoj) ot Svatopluka, krále moravského, a ot Metudie, arcibiskupa velehradského.“ Ten arcibiskup (Metod) Rusín bieše, mši slovensky slúžieše. Ten u Velehradě křti Čecha prvého, Bořivoje knězě českého...“

V tomto staročeskom úryvku si všimnite ešte jeden dôležitý fakt, reč, ktorú Metod používal pri bohoslužbách je tu jasne uvedená ako slovenská, nie slovanská ani slovienska. Takto je to uvedené aj v mnohých iných originálnych historických dokumentoch a tak sa to zachovalo až dodnes. Máme predsa Slovensko, slovenčinu a naše ženy sú Slovenky, preto je historicky správnejšie uvádzať pôvodný termín, ktorý používame aj dnes, teda "slovenčina, slovenský" prípadne "staroslovenčina, staroslovenský" aby sme odlíšili rozdielnosť vekov. Pozri aj kapitolu Základné kamene našej svojbytnosti a jej časti:

Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina.

K názvom „Slovan, slovanský, slovančina...“ Ako vznikol názov "Slovák".  

Byzancia nám pomohla k rozvoju národnej vzdelanosti a svojbytnosti.

Politická situácia v Európe v časoch príchodu Cyrila a Metoda na starú Moravu bola zložitá. Západorímska cirkev na čele s pápežom sa snažila získať čo najviac európskych krajín pod svoju správu. Konkurentom západorímskej cirkvi bola cirkev východorímska, ktorú predstavovalo Byzantské cisárstvo na čele s cisárom. Rastislav dokázal odraziť franské či nemecké vojenské útoky a pritiahol vplyv východorímskej cirkvi do moravského kniežactva a prostredníctvom Koceľa i do Panónie. Pápež Mikuláš I. sa začal viac zaujímať o moravské a panónske kraje, v ktorých vládli slovenské kniežatá obr.1 obr.2. Začal Rastislava, Svätopluka i Koceľa pokladať za priamych partnerov na vyjednávanie o cirkevných i svetských záležitostiach a ponáhľal sa pozvať Cyrila i Metoda na návštevu do Ríma, aby si s nimi vyjasnil ich cirkevnú orientáciu, to znamená, ktorý obrad mienia medzi Slovenmi zavádzať, či východorímsky alebo ten, ktorý by si tu pápež najviac prial vidieť - západorímsky. Ak by pápež a rímska kúria neakceptovali tú skutočnosť, že Morava a Panónia je naplnená slovenským obyvateľstvom, ktoré si nepraje mať nad sebou nemeckú nadvládu a nevstúpili by do priameho dialógu so slovenskými kniežatami, Morava a veľká časť Panónie by sa mohla natrvalo dostať do závislosti Byzantského cisárstva čím by došlo k ďalšiemu zmenšeniu vplyvu západorímskej cirkvi na tieto územia. Možno povedať, že Rím sa vyľakal, keď Rastislav, Svätopluk a Koceľ oslovili priamo byzantského cisára o pomoc. To bolo treba z pohľadu Ríma urýchlene napraviť. Ak by sme my, na starej Morave i v Panónii, prijali obrad východorímsky, pravdepodobne by sme zopár storočí a možno i dodnes používali slovenské písmo alebo cyriliku podobne, ako ju dnes používajú Bulhari, Srbi, Rusi, či iné východné národy. Rím však vynaložil veľké diplomatické úsilie, aby slovenská zem, teda Morava a Panónia ostala pod kontrolou západorímskej cirkevnej správy.

Čo sa počas pobytu Cyrila a Metoda na starej Morave vlastne dialo? Bol príchod Cyrila a Metoda na starú Moravu pre našich predkov nejakým prínosom? Samozrejme, že áno. Bez tejto misie by bola ohrozená existencia slovenského etnika prinajmenšom na Morave, v Čechách i v Panónii. Príkladom sú korutánski Sloveni alebo lužickí Srbi, ktorí ešte v 8. storočí postupne stratili svoju identitu a boli kompletne pogermánčení. Tlak Franskej a neskôr Východofranskej ríše na susedné pohanské územia bol veľmi silný, germánski vládcovia sa snažili ovládnuť pohanov prostredníctvom cirkvi a jej misionárskej činnosti. Kde to nešlo podobrom, použili i vojenskú silu. Tak to bolo aj s Moravským kniežactvom, v ktorom prvé známe knieža, Mojmír I. prijal kresťanstvo od Nemcov. Keď potom Mojmír prestal vyhovovať požiadavkám nemeckého vládcu, tento vtrhol Na Moravu so svojim vojskom a na kniežací trón dosadil Mojmírovho synovca Rastislava. Rastislav nechcel dopadnúť ako jeho strýc a snažil sa od vplyvu nemeckých vládcov čo najviac oslobodiť. Veľmi dobre vedel, že prvým krokom k samostatnosti bolo vytvorenie cirkevnej nezávislosti. Ale ako ju vytvoriť, keď doma nebol dostatok vzdelaných ľudí a samotné kresťanské učenie od cudzincov bolo chápané len veľmi povrchne? Pomoc prišla z krajiny, ktorá bola kolískou vyspelej európskej civilizácie, od gréckej Byzancie. Konštantín a Metod boli veľmi vzdelaní ľudia, navyše dobre ovládali staroslovenčinu a vedeli veľmi dobre, čo všetko je potrebné na vytvorenie domácej cirkevnej organizácie. Najprv vyškolili celú generáciu vysoko vzdelaných ľudí, vytvorili pre našich predkov nové slovenské písmo, založili nové cirkevné školy a semináre, kde sa učilo a písalo po slovensky. V kostoloch zaznela staroslovenčina ako bohoslužobný jazyk, nemeckí kňazi nemali zrazu komu kázať a museli odísť.

Správa o pôsobení Cyrila a Metoda na starej Morave sa rýchlo rozniesla do okolitých krajín. Cyril a Metod po niekoľkých rokoch pôsobenia na Morave sa v roku 868 vydali na cestu do Ríma a vzali so sebou svojich najlepších žiakov, medzi ktorými bol aj Gorazd, Kliment, Naum, Sáva, Angelár i Vavrinec. Cestou do Ríma však boli Cyril a Metod pozvaní panónskym kniežaťom Koceľom do jeho sídla na Blatnohrade v Panónii, kde sa zdržali niekoľko mesiacov a vykonávali tu tiež svoju misionársku činnosť. Koceľ totiž tiež žiadal Byzanciu o pomoc spoločne s Rastislavom a Svätoplukom.

Historický doklad o pozvaní Cyrila a Metoda do Ríma pápežom Mikulášom I. nájdeme v staroslovenskom „Živote sv. Metoda“ alebo v latinskom spise o živote sv. Konštantína, ktorý bol napísaný priamo v Ríme jedným z niektorých vysokých cirkevných hodnostárov potom, čo tu boli Konštantín (Cyril) s Metodom vysvätení za moravských biskupov na prelome roku 868/869. Keď Cyril s Metodom prišli v roku 868 k pápežovi do Ríma, pápež Mikuláš I., ktorý ich pozval, medzitým zomrel, ale od decembra 867 bol zvolený nový pápež Hadrián II., ktorý prijal Cyrila s Metodom veľmi priateľsky a so všetkými poctami. V tomto latinskom spise sa dočítame celkom jasne aj o tom, že za biskupa bol vysvätený nielen Metod, ale aj Cyril, ktorý však čoskoro v Ríme zomrel a preto biskupský úrad nestihol vykonávať: "Ostali teda štyri a pol roka na Morave a jej ľud viedli v katolíckej viere a knihy tu nechali všetky, ktoré sa zdali potrebné na cirkevnú službu. Keď toto všetko počul preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa potešil z toho, čo mu o tom povedali i prikázal pozvať ich k sebe apoštolským listom. Keď túto zvesť oni dostali, veľmi sa zaradovali, vzdávajúc Bohu vďaku, že tak boli ocenení, že si zaslúžili, aby ich Apoštolská stolica pozvala... Ale keď zanedlho spomenutý pápež Mikuláš odišiel k Pánovi, Hadrián druhý, ktorý ho nasledoval v rímskom pápežstve... prijal ich s veľkou cťou... Keď potom mnohé vďaky vzdali spomenutému Filozofovi za toľké dobrodenia, svätili jeho a Metoda za biskupov a ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov. Avšak keď Konštantín Filozof cítil, že sa blíži deň jeho skonu, s pápežovým dovolením prijal meno Cyril, hovoriac, že mu to bolo zjavené. A tak po štyridsiatich dňoch zaspal v Pánu 14. februára (869)."

Metod ustanovený za panónskeho arcibiskupa.

Po smrti Cyrila v Ríme vo februári 869 Metod odišiel z Ríma ešte v tom istom roku s poverením pápeža Hadriána II., aby spravoval cirkevné záležitosti na Blatnohrade a na Morave, vysvätený ako biskup. Pápež napísal úradný dokument pre tri slovenské kniežatá, Rastislava, Svätopluka a Koceľa, v ktorom píše, že im posiela Metoda, aby spravoval ich územia po cirkevnej stránke. Celá táto oblasť mala byť prostredníctvom Metoda spravovaná priamo rímskou kúriou a pápežom, Moravania však boli práve vo vojnovom konflikte s Nemcami. Metod sa preto zdržal v Panónii u Koceľa na Blatnohrade a dal sa hneď do práce. Metod však nemal právomoci arcibiskupa, bol zatiaľ iba akousi predĺženou rukou Ríma, pápežským legátom. V tejto polohe Metod mohol vykonávať svoju misionársku činnosť, ale slovenské územia by naďalej patrili pod nemecké cirkevné správy, a tým by sa iba vyhrocovali konflikty medzi Metodom a nemeckými biskupmi. Koceľovi sa takéto usporiadanie cirkevných záležitostí v kniežactve nepáčilo, preto hneď požiadal pápeža, aby vysvätil Metoda za arcibiskupa Panónie. Stalo sa tak v roku 870. Pápež Metoda vysvätil a zriadil panónske arcibiskupstvo. Zároveň ho ustanovil za pápežského legáta aj pre ostatné slovenské kraje. Pápež tak zrušil právomoci salzburských biskupov, posvätil slovenskú cirkevnú liturgiu a vykonávanie bohoslužieb v slovenčine. Tento pápežov čin veľmi rozzúril nemeckých cirkevných hodnostárov salzburského arcibiskupstva, ktorí od konca 8. storočia dostali od kráľa Karola Veľkého územia Panónie pod svoju správu. Preto hneď po vymenovaní Metoda za panónskeho arcibiskupa napísali salzburskí biskupi spis s názvom Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum ad  fidem christianam (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru kresťanskú), ktorého hlavným cieľom bolo upozorniť pápeža na to, že Panónia je pod cirkevnou správou salzburského arcibiskupstva už vyše 70 rokov a ustanovením Metoda za panónskeho arcibiskupa bola prerušená ich dovtedajšia správa na tomto území. Metod bol však ustanovený do funkcie rímskym pápežom tak, ako to vyžadovali cirkevné predpisy. Sloveni žijúci v Panónii prijali kresťanstvo ešte pred príchodom Metoda na Blatnohrad, ale Metod výrazne rozšíril kresťanské učenie v Panónii a vyučil tu mnoho slovenských kňazov, ktorých bolo v Ríme vysvätených okolo dvadsať.

Prečo pápež tak ochotne vyhovel žiadostiam Cyrila, Metoda, Rastislava a Koceľa ? Mal k tomu dva hlavné dôvody. Keby Cyril a Metod nenašli v Ríme pochopenie, určite by pokračovali v ceste do svojej vlasti, do Konštantínopolu, kde by hľadali podporu u byzantského cisára. To by ale pre Rím znamenalo stratu kontroly nad cirkevnými záležitosťami minimálne na starej Morave a v Panónii, neskôr aj v Čechách, v utvárajúcom sa Malopoľsku a v ostatných slovanských krajinách. Veď hlásanie slova božieho v staroslovenčine malo medzi Slovenmi veľký úspech a Byzantská ríša by dokázala podporiť rozširovanie východorímskeho cirkevného obvodu i vojenskou silou, ako sa to stalo v roku 865 s Bulharskom (o ktoré sa Rím tak isto usiloval, ale boj prehral). Týmto diplomatickým ťahom zo strany Ríma, ktorého súčasťou bolo ustanovenie nového arcibiskupstva na čele s Metodom priamo podliehajúceho rímskemu pápežovi, ocitla sa Morava i Panónia natrvalo v západorímskom cirkevnom obvode. Navyše, zriadenie panónskeho západorímskeho arcibiskupstva malo byť silnou príťažlivou silou pre susediacich Bulharov i ostatné slovenské kmene o ktoré bojovali cirkevní hodnostári východorímskej cirkvi.

Druhým dôvodom bola veľká rozpínavosť Nemcov a nemeckých duchovných, ktorí si začali prisvojovať pápežské právomoci. Nemeckí vládcovia a ich duchovní začali svojvoľne vyhlasovať a rozširovať hranice cirkevných obvodov a zásadným spôsobom sa miešali do rôznych cirkevných právomocí a kanónov. Rím nemal záujem ďalej posilňovať vplyv nemeckých biskupov a rozširovať tým nemecké cirkevné diecézy. Preto Hadrián II. tak ochotne oživil pôvodné, Avarmi zdevastované Sriemské arcibiskupstvo (Sirmium) a Panóniu a neskôr i Moravu prehlásil za dedičstvo tohoto arcibiskupstva pod priamou kontrolou pápeža. Tým bolo pôsobenie nemeckých cirkevných hodnostárov na starej Morave a v Panónii zastavené. V celom ďalšom období sa Nemci nemohli s takýmto cirkevným usporiadaním slovenského územia zmieriť a nemeckí biskupi neustále vypisovali pápežom rôzne listy v ktorých ponižovali Slovenov a ich arcibiskupa Metoda.

Arcibiskup Metod v nemeckom zajatí.

Keď sa Metod ujal svojho arcibiskupského úradu, bol hneď na začiatku svojej novej funkcie v roku 870 zajatý na pokyn salzburského arcibiskupa. Odvliekli ho do Bavorska, kde ho protiprávne postavili pred synodálny súd, na ktorom bolo prítomné celé bavorské duchovenstvo, kniežatá i samotný kráľ Ľudovít Nemec a jeho syn Karolman. Synoda nastolila otázku cirkevnej právomoci salzburských duchovných nad Panóniou. Z tohoto obdobia pochádza aj známy spis Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum ad fidem christianam (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru kresťanskú) kde sa píše, že je zbytočné obnovovať panónske arcibiskupstvo a navyše s cudzím arcibiskupom (Metod bol Grék), pretože bolo vraj dostatočne postarané o cirkevné záležitosti na tomto území vďaka nemeckým duchovným. Metod popieral, že by rušil právomoci nemeckých duchovných na tomto území, pretože územie patrilo pod právomoc Ríma a rímskeho pápeža. Rozzúrený salzburský arcibiskup Adalvín s pasovským biskupom Hermanarichom Metoda fyzicky napadli a Hermanarich ho chcel dokonca zbičovať, keby mu v tom ostatní nezabránili. Metod bol v Bavorsku protiprávne uväznený na dva a pol roka a bol dokonca týraný. Je jasné, že o takejto udalosti sa všetci rýchlo dozvedeli na Morave i v Ríme. Hadrián II. nemal pravdepodobne dostatočnú autoritu, aby proti nemeckým biskupom zasiahol a Svätopluk s Metodovými žiakmi nemali dostatočnú silu, aby dokázali Metoda vyslobodiť z nemeckého väzenia. Hadrián II. zomrel v roku 872, ale nový pápež Ján VIII. napísal hneď výstražné listy pre salzburských cirkevných hodnostárov a salzburského arcibiskupa, a tieto poslal do Salzburgu. Na jar roku 873 poslal pápež Ján VIII. pápežského legáta (splnomocnenca konať v mene osoby pápeža) Pavla z Ankony do Bavorska, aby vyslobodil Metoda zo zajatia. Adalvín a Hermanarich boli pozbavený funkcie a Hermanaricha pápež navyše exkomunikoval (vylúčil) z cirkvi. Salzburský arcibiskup Adalvín nato hneď zomrel ešte v roku 873, Hermanarich zomrel o rok neskôr. Kráľ Ľudovít Nemec musel uznať samostatnosť panónskeho arcibiskupstva na čele s Metodom, čo bolo potvrdené aj na schôdzke pápeža s kráľom Ľudovítom blízko Verony v júni roku 874.

Keď bol Metod konečne prepustený a vrátil sa v lete 873 na Moravu, mnohé sa tu za dobu jeho neprítomnosti (od roku 867 do 873) zmenilo. Už tu nenašiel Rastislava (846-870), ale Svätopluka, ktorý sa stal vládcom celej starej Moravy. Čo sa všetko počas tejto doby udialo? Keď v roku 868 Cyril a Metod odišli k pápežovi do Ríma, hneď nato Ľudovít Nemec (843-876) rozpútal novú vojnu s Moravou. Išlo najmä o zmarenie vytvorenia samostatnej moravskej cirkevnej správy. Rastislav však odolal útokom zo strany Bavorov a dokonca s veľkými stratami nemeckého vojska. V roku 870 však došlo k nezhodám medzi Rastislavom a Svätoplukom, Svätoplukovi sa podarilo Rastislava zajať a vydať ho Ľudovítovi Nemcovi, ktorý ho dal na svojom dvore v Rezne oslepiť. Hneď nato Bavori zajali aj Svätopluka a Karolman, syn Ľudovíta Nemca zaplavil Moravu svojim vojskom. Morava bola násilne pričlenená k východnej marke pod bavorskú správu. To mal byť koniec histórie starej Moravy a koniec celého snaženia Cyrila a Metoda. Ak by takýto stav pretrval dlhšiu dobu, okamžite by zanikol ďalší rozvoj staroslovenskej vzdelanosti a kresťanskej kultúry, ktorú k nám priniesol Cyril a Metod. Na Morave však došlo k vzbure proti nemeckej nadvláde. Moravania sa chopili zbraní a pod vedením kniežaťa Slavomíra, príbuzného Rastislava i Svätopluka, sa vzbúrili. Karolman by situáciu nezvládol, preto sa dohodol so Svätoplukom, že ho dosadí za knieža Moravy, ak mu pomôže a porazí Slavomíra. Karolman dal Svätoplukovi svoje vojsko, ale Svätopluk sa na ceste na Moravu tajne spojil so Slavomírom a dohodol sa s ním, že keď privedie Bavorov na Moravu, dostane ich do veľmi nevýhodnej situácie a prejde hneď na stranu Moravanov. Tak sa aj stalo, Bavori utrpeli veľkú porážku, Svätopluk sa stal vládcom celej starej Moravy a všetky ďalšie vojenské výpravy Ľudovíta Nemca proti Morave skončili neúspešne. Nakoniec Moravania i Nemci zložili zbrane a vo Forchheimu sa v roku 874 dohodli na mierových podmienkach. Hoci ich presné znenie nepoznáme, Ľudovít Nemec musel súhlasiť s vytvorením cirkevnej samostatnosti Moravy a s pričlenením Panónie (Koceľovho kniežactva) k moravskému cirkevnému obvodu. Metod sa stal od roku 873 moravskopanónskym arcibiskupom. Svätopluk, ktorý bol pôvodne kniežaťom Nitravy, stal sa kráľom Moravy. Moc Svätopluka rástla a podmanil si aj Čechy s prvým historicky známym českým kniežaťom Bořivojom, ktorý bol na Velehrade v roku 873 pokrstený Metodom.

Metod bol mimoriadne aktívny arcibiskup. Spravoval po cirkevnej stránke celú Moravu a Panóniu, pokrstil české knieža Bořivoja, čím vlastne zasial staroslovenskú bohoslužbu aj do českých zemí a v tom istom roku (873) vyzval samotný pápež Ján VIII. aj srbské knieža Mutimíra, aby sa pripojil so svojim ľudom a územím k Metodovi do moravskopanónskeho arcibiskupstva. No nemeckí biskupi sa s tým nezmierili a naďalej ohovárali Metoda, kde sa dalo.

Svätopluk ohovára Metoda u pápeža.

Postoj Svätopluka k Metodovi sa však časom veľmi zhoršil. Nevieme s určitosťou prečo, ale zdá sa, že išlo skôr o osobné nezhody. Metod bol totiž v dodržiavaní Božích prikázaní veľmi dôsledný a vyžadoval to aj od Svätopluka. V tých časoch však bolo bežné, že mnohí vládcovia európskych kresťanských krajín síce kresťanstvo podporovali až tvrdo presadzovali, ale samotné princípy kresťanského učenia vôbec nedodržiavali. Situácia sa vyhrotila natoľko, že Svätopluk vyslal k pápežovi do Ríma svojho posla, ktorý v Svätoplukovom mene spochybnil činnosť Metoda na Morave a obvinil ho z kacírstva. O Svätoplukovi sa dozvedáme z našich i nemeckých prameňov, že mal zradnú povahu a sledoval viac svoje osobné záujmy. Spomeňme si na to, ako chcel ešte za Rastislava zapredať východnú Moravu Nemcom, ako zajal a odovzdal nepriateľovi Rastislava a vzápätí, keď získal dôveru Nemcov, oklamal aj ich, zničil ich vojsko a ovládol celú Moravu. Takto podobne sa však správali aj iní významní vládcovia a boli bežné rodinné spory o moc, ktoré končili vyhnaním alebo dokonca vraždami samotných rodinných príslušníkov.

Pápež Ján VIII. na základe Svätoplukovej obžaloby preto prikázal Metodovi v júli roku 879, aby sa prišiel do Ríma obhájiť. Napísal dva listy, ktoré sa zachovali dodnes a z ktorých vlastne vieme o spomenutých skutočnostiach. Jeden bol pre Svätopluka, kde ho nabáda, aby sa nedal odradiť kacírmi a oznamuje mu, že Metoda povoláva k sebe, aby sa z obvinení obhájil (úryvok): „...Svätoplukovi z Moravy.

Ako Sme sa dozvedeli z oznámenia kňaza Jána, ktorého ste nám poslali, máte pochybnosti o pravej viere... Ak by sa niekto, či už váš biskup, alebo akýkoľvek kňaz opovážil inakšie učiť alebo kázať, vy nadšení veľkou láskou k Bohu, rozhodne a jednomyseľne odvrhnite klamlivé učenie, pevne stojte a držte sa podania Apoštolskej stolice.

Pretože Sme však počuli, že Metod, váš arcibiskup, Naším predchodcom pápežom Hadriánom ustanovený a vám určený, inakšie učí, ako to tu pred Apoštolskou stolicou slovom a písmom o svojej viere vyznal, veľmi sa čudujeme. Preto Sme mu prikázali, aby sa bez meškania k Nám ponáhľal prísť, aby Sme z jeho úst počuli, či tak zachováva a verí, ako to sľúbil, alebo nie.“

Druhý list poslal pápež v tom istom čase v roku 879 Metodovi (úryvok): „...najdôstojnejšiemu Metodovi, arcibiskupovi panónskej cirkvi.

Tvojou povinnosťou, ako duchovného pastiera, bolo ľud boží, Tebe zverení, učeniami Tvojho kázania poučovať a k spaseniu privádzať. Počuli Sme však, že nie to, čo svätá Rímska cirkev od samého kniežaťa apoštolov prijala a každodenne učí, Ty v Tvojich kázniach učíš a preto takto sám ľud do bludu privádzaš.

Preto týmto listom Nášho apoštolstva Ti nariaďujeme, aby si sa bez najmenšieho meškania postaral osobne k Nám prísť, aby Sme z Tvojich úst počuli a poznali, či tak veríš a tak kážeš, ako si slovom a písmom svätej Rímskej cirkvi sľúbil, alebo nie, a aby Sme preskúmali Tvoje učenie.

Počuli Sme tiež, že omše spievaš v barbarskej, to znamená v slovenskej reči (in barbara, hoc est in Sclavina lingua), preto Sme už v Našom liste (z roku 873, ktorý sa nezachoval), poslanom Ti po Pavlovi, biskupovi ankonskom zakázali, aby si v tomto jazyku bohoslužbu svätej omše odbavoval, ale iba v latinskom alebo gréckom jazyku, ako to spieva cirkev Božia rozšírená po celom svete a u všetkých národov. Kázať však a poučovať ľud (v slovenskom jazyku) je Ti dovolené...

V úryvku sa uvádza, že pápež zakázal Metodovi odbavovať bohoslužby v slovenskom jazyku už v roku 873, keď ho vyslobodil prostredníctvom ankonského biskupa Pavla z nemeckého väzenia. Metod toto nariadenie zjavne nedodržal, čo bolo o dôvod viacej pre nepriateľov Metoda, aby ho ohovorili. Nepoznáme dôvody, prečo pápež Ján VIII. zrušil rozhodnutie svojho predchodcu, pápeža Hadriána II. aby slovenčina bola bohoslužobným jazykom, isté je, že Metod tento zákaz nemohol uskutočniť, pretože slovenská bohoslužba bola jedným zo základných cieľov jeho a Cyrilovej misie u nás.

Metod bol však nesmierne vzdelaný a dokonale ovládal Sväté písmo, pred pápežom sa obhájil a bol znovu potvrdený do funkcie moravského arcibiskupa. Navyše aj pápež Ján VIII., napriek svojim predošlým zákazom, oficiálne povoľuje od roku 880 používanie slovenského jazyka pri cirkevných obradoch.

V tom čase vyslal Svätopluk do Ríma nemeckého kňaza Vichinga, ktorý mal zrejme zaujať miesto arcibiskupa po odstúpení Metoda. Keďže Metod nebol zo svojej funkcie odvolaný, na žiadosť Svätopluka bol Viching vysvätený za nitrianskeho biskupa. Toto bol pravdepodobne ústupok zo strany pápeža, aby uspokojil aj mocného Svätopluka. Výsledok Metodovho preskúmania na pápežskom dvore bol zapísaný v listine, ktorá sa nám zachovala dodnes a pretože obsahuje veľa dôležitých informácii, uvádzam z nej viacero úryvkov. Táto listina, ktorú poznáme aj pod názvom „bula Industria Tuae“ bola poslaná pápežom Jánom VIII. Svätoplukovi v júni 880: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu. Na základe Tvojej horlivosti chceme Ti dať na vedomie, že keď náš spolubrat Metod, najdôstojnejší arcibiskup svätej cirkvi moravskej, prišiel spolu s Tvojím verným Zemižizňom pred prah svätých apoštolov Petra a Pavla a pred Našu pápežskú tvár a prehovoril jasnou rečou, dozvedeli Sme sa o úprimnosti Tvojej zbožnosti a o želaní celého Tvojho ľudu, ktoré prechovávate voči apoštolskej stolici a Našej otcovskej láske.

...Keď Sme zistili, že Metod je vo všetkých cirkevných učeniach a službách pravoverný a užitočný, poslali Sme vám ho naspäť, aby znova spravoval zverenú mu cirkev Božiu, a nariaďujeme, aby ste ho prijali ako pastiera svojho s dôstojnou cťou i úctou a radostnou mysľou, pretože podľa rozhodnutia Našej apoštolskej moci Sme mu privilégium jeho arcibiskupstva potvrdili a ustanovujeme, aby s božou pomocou ostalo naveky platné.

...A toho kňaza, menom Viching, ktorého si sám poslal, vysvätili sme ako vyvoleného biskupa svätej cirkvi nitrianskej, ktorému rozkazujeme, aby svojho arcibiskupa vo všetkom poslúchal, ako to sväté kanóny učia. A želáme si tiež, aby si Nám poslal v príhodnom čase so súhlasom a opatrným výberom samotného arcibiskupa (Metoda) aj druhého spôsobilého kňaza alebo diakona, ktorého by Sme vysvätili za biskupa pre inú cirkev, v ktorej uznáš, že je tu potrebná biskupská starosť, aby s týmito dvoma Nami vysvätenými biskupmi spomenutý arcibiskup váš podľa apoštolského dekrétu mohol potom vysväcovať na iných miestach,  v ktorých biskupi majú alebo môžu žiť.

Nariaďujeme, aby kňazi, diakoni alebo akíkoľvek iní duchovní, či už Sloveni, alebo akejkoľvek národnosti, ktorí žijú na území tvojej dŕžavy, boli podriadení a vo všetkom poslušní Nášmu už spomenutému spolubratovi, vášmu arcibiskupovi (Metodovi), aby bez jeho vedomia vôbec nič nekonali.

...Napokon právom schvaľujeme slovenské písmo (litteras denique Sclaviniscas) vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy Bohu a nariaďujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho.

...Veď ani zdravej viere alebo náuke sa nijako neprieči v tomto slovenskom jazyku omše spievať alebo sväté evanjelium alebo čítanie božieho Nového a Starého zákona dobre preloženého a vysvetleného čítať alebo všetky ostatné hodinkové služby spievať, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril ku svojej chvále a sláve. Nariaďujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch vašej krajiny pre väčšiu úctu čítalo evanjelium po latinsky a len potom preložené do slovenského jazyka aby sa hlásalo do uší ľudu, nerozumejúcemu latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkevných obvodoch robí. A keď sa Tebe a Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, prikazujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky.

V tejto listine pápež tituluje Metoda ako moravského arcibiskupa, na rozdiel od predošlého listu z roku 879, kde ho tituloval ako panónskeho arcibiskupa. Niektorí historici z toho usúdili, že pápež zmenšil Metodovo arcibiskupstvo o kraje Panónie a ustanovil ho len pre kraje čisto moravské nachádzajúce sa na sever od Dunaja. V tejto pápežskej listine sa však jasne píše o tom, že pápež navrhuje rozšíriť Metodovo arcibiskupstvo o ďalšie biskupstvo tam, kde to bude potrebné. Teda ho nezmenšuje, ale naopak, zväčšuje.

Bližšie vysvetlenie toho, či bol Metod moravským alebo panónskym arcibiskupom nám podáva písomná pamiatka z 10. storočia o Živote sv. Klimenta, v ktorej sú zapísané historické udalosti na starej Morave počas misionárskej činnosti Cyrila a Metoda. Tu sa píše, že: „Metod, ktorý spravoval panónsku diecézu, keď sa stal arcibiskupom moravským...“ alebo na inom mieste: „Ale samého veľkého Metoda, hoci sa veľmi zdráhal a vyhýbal, vysvätil za biskupa Moravy panónskej...“ Je to teda jasné. Metodova cirkevná právomoc sa vzťahovala na Panóniu aj na územie Moravy. To znamená, že pravdepodobne bolo jedno, ako Metoda nazývali, či moravským alebo panónskym arcibiskupom, vieme s istotou, že bol arcibiskupom v Panónii aj na Morave. Termín „biskup Moravy panónskej“ v úryvku je sám osebe veľavravný a myslím, že všetko vysvetľuje. Panónii za vlády Svätopluka sa začalo hovoriť aj panónska Morava, alebo len Morava.

Zachoval sa nám ešte iný historický dokument, náboženská piesňová skladba (officium), ktorá bola napísaná v Bulharsku po vyhnaní Metodových žiakov z Moravy niekedy v rokoch 885 -893. Originál nemáme, ale vierohodný odpis napísaný v cyrilike z 13. storočia je dostatočný. Tu nájdeme aj takýto úryvok: „Teba, blažený (Metoda), ospevuje zem moravská, ktorá má Tvoje ctené telo, i zem panónska, Tebou osvietená. A ľudia týchto dvoch zemí sa zišli, aby oslávili Tvoju pamiatku.“ Teda existovali dve zeme, moravská a panónska, oddelené Dunajom, obe mal Metod vo svojej cirkevnej právomoci, bol arcibiskupom Moravy aj Panónie.

Svätopluk bol ku koncu Metodovho života na vrchole svojej moci. Metod vo svojom arcibiskupstve zaviedol používanie slovenčiny ako bohoslužobného jazyka. Nevieme prečo, ale Svätopluk nedocenil význam staroslovenskej liturgie vo svojom kráľovstve. Po smrti Metoda 6.apríla 885 boli Metodovi učeníci so Svätoplukovým tichým súhlasom vyhnaní z Moravy. Hlavným organizátorom likvidácie Metodovej školy bol germánsky nitriansky biskup Viching, odporca slovenskej  bohoslužby. Keď už bola Metodova škola na Morave zničená, Viching opustil Nitru v roku 893 a hneď sa stal kancelárom nemeckého kráľa Arnulfa. Z nemeckého cirkevného hodnostára pôsobiaceho na Morave sa zrazu bez problémov stáva vysoký úradník znepriatelenej strany, priamo u kráľa. Viching teda musel v Nitre a na Morave pôsobiť ako vedomý rozvracač moravskej spoločnosti, a to ešte za podpory samotného Svätopluka, na žiadosť ktorého sa stal nitrianskym biskupom. I v tom vidieť krátkozrakosť Svätopluka, ktorý umožnil takémuto človekovi pôsobiť na Morave, ktorý svojou činnosťou podkopával Moravské kráľovstvo a tým i samotného Svätopluka.

Vyhnanie vzdelancov a cirkevné usporiadanie Moravy po smrti Metoda.

Kam a akým spôsobom Metodovi žiaci odišli z územia Moravy? Mnohí boli uväznení a neskôr vyhnaní. O ich útrapách sa dozvedáme z rôznych historických dokumentov, kde sa píše, že ich mučili a neskôr s nimi obchodovali Židia ako s otrokmi. Niektorým sa podarilo utiecť do okolitých krajín, tí, čo nakoniec skončili v Bulharsku (Kliment, Naum a Angelár), položili základy dnešnej pravoslávnej cirkvi. Tí, čo sa ocitli na územiach, ktoré boli pod vplyvom západorímskej cirkvi, začali sa riadiť princípmi západorímskeho cirkevného obradu, ale s tým rozdielom, že používali pri bohoslužbách starú slovenčinu a slovenské písmo namiesto latinčiny.

Po smrti Metoda v roku 885 a vyhnaní jeho žiakov z Moravy Viching pravdepodobne dokončil rozvrátenie diela Cyrila a Metoda na našom území. Morava i Panónia sa ocitli opäť pod nútenou správou pasovského a salzburského arcibiskupstva, ale keď Svätopluk I. zomrel v roku 894, jeho syn Mojmír II. dosiahol znovu významné úspechy v Ríme, keď došlo k obnoveniu moravského arcibiskupstva so zriadením až štyroch biskupstiev. Hovorí sa o tom v zlovestnom liste salzburského arcibiskupa Teotmara a biskupov okolitých bavorských biskupstiev, ktorý bol poslaný pápežovi Jánovi IX. (898-900) ako protest proti obnoveniu moravského arcibiskupstva (uvádzam len dôležité pasáže):

„Ale prišli, ako sami vyhlásili, priamo od Vás traja biskupi, totiž arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, do zeme Slovenov, nazývaných Moravanmi, ktorá bola aj so svojimi obyvateľmi podrobená našim kráľom, nášmu ľudu i nám, a to tak v pestovaní kresťanského náboženstva, ako aj v platení pozemských statkov, pretože od nás boli najskôr vyučení a potom z pohanov urobení kresťania. A preto biskup pasovskej obce, v ktorého diecéze sú zeme spomenutého ľudu, od vzniku ich kresťanstva chodil tam kedy chcel a musel, bez toho, že by mu niekto bránil a navštevoval synodálne zhromaždenie so svojimi i s tými, ktorých tam našiel a všetko, čo treba robiť, vykonával podľa svojich síl a nikto sa nepostavil proti nemu. Ba aj naši grófi, susediaci s touto zemou, vykonávali tam neprerušene svoje svetské povinnosti a napravili, čo bolo treba napraviť i poplatky odniesli a nikto im neodporoval, až kým diabol nezatvrdil ich srdcia a oni začali odmietať kresťanstvo, vyhýbať sa spravodlivosti, dráždiť vojnou a zúrivo sa stavať na odpor, takže tam ani biskup ani kazatelia nemohli ísť, ale oni podľa svojich chúťok robili, čo chceli.

Teraz však, čo sa nám zdá vážnym a neuveriteľným, na zväčšenie neprávosti sa vychvaľujú, že veľkými peniazmi dosiahli, aby Ste k nim poslali spomenutých biskupov a v tomže pasovskom biskupstve také veci urobili, o ktorých sme nikdy nepočuli, že by vyšli od apoštolského stolca a že by Ich kanonickými rozhodnutiami bolo dovolené, aby taký rozkol vznikol v jedinej cirkvi. Veď jedno biskupstvo je rozdelené na päť. Keď totiž spomenutí biskupi prišli, vo Vašom mene, ako sami povedali, vysvätili v tom istom biskupstve jedného arcibiskupa, ak vôbec môže byť iný arcibiskup v cudzom biskupstve, a troch jeho pomocných biskupov... Váš predchodca, na žiadosť kniežaťa Svätopluka, vysvätil za biskupa Vichinga, ale neposlal ho do onoho starobylého pasovského biskupstva, lež k akémusi novoobrátenému kmeňu, ktorý si samo knieža vojnou podmanilo a z pohanov obrátilo na kresťanskú vieru. Keď však tým istým Slovenom bolo u Vašich vyslancov poskytnuté dôverné priateľstvo, žalovali a ohovárali nás v mnohých veciach a napádali nás nepravdivou rečou...“

Nemeckí duchovní na čele so salzburským arcibiskupom Teotmarom sa o Moravanoch vyjadrujú očividne veľmi hrubo a klamlivo, pritom s veľkou nenávisťou a závisťou. Jasne ukazujú, čo si pod kresťanskou láskou voči iným národom predstavujú: ich zotročovanie a poberanie poplatkov. V liste nemeckí duchovní na čele s arcibiskupom Teotmarom poučujú pápeža, že iba oni (Nemci) obrátili Moravanov na kresťanskú vieru, majú teda právo naveky viesť u nich duchovnú správu, vyberať dane i poplatky či chcú alebo nechcú, Moravania musia byť navždy poddaní Nemcom.

List neklame iba v tom, kvôli čomu bol napísaný: Pápež poslal na Moravu troch pápežských legátov, aby vysvätili pre Moravu arcibiskupa. Podľa vtedajších cirkevných kanónov (zákonov) arcibiskupa mohli vysvätiť len traja iní biskupi. A v liste sa doslova aj píše: „Veď jedno biskupstvo je rozdelené na päť. Keď totiž spomenutí biskupi prišli, vo Vašom mene, ako sami povedali, vysvätili v tom istom biskupstve jedného arcibiskupa...a troch jeho pomocných biskupov. Teda podľa informácie pasovského arcibiskupa Teotmara bolo jeho biskupstvo rozdelené na päť častí. Štyri časti vznikli na Morave a piatou časťou bol zvyšok pasovského biskupstva. Znamená to, že toto obnovené moravské arcibiskupstvo malo troch biskupov a jedného arcibiskupa, hoci v tej dobe okolo roku 900 stará Morava stratila veľkú časť svojho pôvodného územia, ktoré k Morave pripojil Svätopluk I. V niektorých historických dokumentoch sa uvádza, že za čias Metoda mala stará Morava až sedem biskupstiev, čomu mnohí historici nechcú uveriť. Ak však pápež Ján IX. ustanovil na území zmenšenej Moravy (po strate Čiech a Panónie) ešte štyri biskupstvá, prečo by za čias Metoda nemohla mať Morava až sedem biskupstiev? Pápežskí legáti vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Koho? Je totiž celkom možné, že za moravského arcibiskupa bol oficiálne vysvätený Gorazd, ktorého v roku 885 navrhol do tejto funkcie Metod. Hoci mnohí Metodovi žiaci z Moravy odišli, o Gorazdovi sa nikde nehovorí v súvislosti s jeho odchodom. Rozhodne nešiel do Bulharska ani do Chorvátska, či kdekoľvek inde na Balkán, pretože by sa určite o ňom zachovalo veľké množstvo literatúry v neskorších bulharských, chorvátskych či ruských prepisoch. Ale o Gorazdovi nemáme nikde zachovaný ani jediný jeho životopis, aké sa písali napríklad o Naumovi alebo Klimentovi, keď na Balkáne vykonali svoje dielo. O Gorazdovi máme nepriame správy iba v kalendáriu zo 14. storočia z Malopoľska, ktorý bol prepisom ešte staršieho kalendária. Tu nájdeme sviatok sv. Gorazda, ktorý sa slávil 17. júla v južnom Poľsku vo Wislici. Teda až do 14. storočia je jeho meno živé, ale prečo práve v južnom Poľsku? Tu totiž Gorazd mohol nájsť útočište po smrti Metoda, pôsobiť tu ako biskup a pokračovať v diele Metoda. O tom, že do Malopoľska sa určite dostala slovenská bohoslužba z Moravy niet pochýb. Svedčí o tom viacero priamych i nepriamych údajov. Napríklad viacero kostolov krakovskej oblasti bolo zasvätených sv. Klimentovi, ktorý, ako vieme, bol obľúbený aj na starej Morave. Z Moravy tento kult svätca mohli priniesť do Malopoľska iba slovenskí kňazi z Moravy, podobne, ako ho priniesli aj do Čiech ešte za panovania Bořivoja. Aj ďalší sviatok sv. Dimitrija, ktorý sa našiel v ďalšom poľskom kalendáriu z 13. storočia z krakovskej kapituly sa tu slávil 8. októbra. Dimitrij bol patrón Solúna a obľúbený svätec Cyrila a Metoda. Tento sviatok sa sem mohol dostať tiež iba z Moravy. Zachoval sa nám aj list od Matyldy Švábskej pre Meška II., v ktorom ho chváli, že Boha uctieva v jazyku slovenskom, latinskom i gréckom. Ak teda Mešek II. uctieval Boha aj v slovenskom jazyku, znamená to, že tu museli pôsobiť slovenskí kňazi, ktorí vykonávali slovenskú bohoslužbu.

Slovenská liturgia sa uchýlila na čas do kláštorov a kultúrne dedičstvo zanechané Cyrilom a Metodom sa prostredníctvom vyhnaných Metodových žiakov presunulo z Moravy do okolitých slovanských i neslovanských krajín: Bulharska, Chorvátska, Srbska, Macedónska, Čiech, Poľska, Rumunska. V mnohých z týchto krajín tu slovenské písmo i jazyk získalo veľké uznanie a podporu, časom sa stará slovenčina prispôsobila miestnym jazykovým vplyvom a neskôr sa začala nazývať bulharským, srbským, chorvátskym či českým jazykom. Časť vyhnaných Metodových žiakov odišla do Chorvátska a Čiech, kde vykonávali západorímsky bohoslužobný obrad v pôvodnom slovenskom písme a v slovenskom jazyku. Chorváti neskôr toto pôvodné slovenské písmo vytvorené Cyrilom, začali nazývať "hlaholika". Metodovi žiaci, ktorí nakoniec našli svoj nový domov v Bulharsku, upravili slovenské písmo na jednoduchšiu formu a na počesť Cyrila, ktorý slovenské písmo vytvoril, sa začalo nazývať "cyrilika", a nazýva sa tak dodnes. Ešte dlhú dobu sa však "cyrilika" uvádzala v rôznych slovníkoch a písomnostiach ako písmo slovenského jazyka. Neskôr sa cyrilika z Bulharska rozšírila do Srbska a Ruska (Ukrajiny, Bieloruska), kde ju dodnes používa veľké množstvo slovanských i neslovanských obyvateľov. Slovenčina sa na dlhú dobu usídlila aj v neslovanskom Rumunsku (približne do 17. storočia), potom bolo celkom nahradená latinským písmom a rumunčinou. Keďže Bulharsko prijalo krst od Byzancie, Metodovi žiaci tu zaviedli východorímsky bohoslužobný obrad v slovenskom jazyku (neskôr v bulharskom) a v cyrilike. Pokračovateľmi východorímskeho bohoslužobného obradu sú dnešní gréckokatolíci. Po vyhnaní Metodových žiakov zo starej Moravy po roku 885 mala slovenčina dve používané písma: pôvodné slovenské písmo - hlaholiku a nové, upravené písmo - cyriliku. Hlaholika sa bežne používala v Chorvátsku v osobnom styku do 17. storočia, a až do začiatku 20. storočia sa používala pri bohoslužbách v niektorých chorvátskych biskupstvách.

Ak teda zhrnieme, čo sa vlastne v 9. storočí u nás udialo, musíme konštatovať, že došlo k nezvyčajnému a zaujímavému vývinu počiatkov nášho kresťanstva. Kresťanskú vzdelanosť naši predkovia získali najmä od Byzantskej ríši prostredníctvom gréckych vzdelancov Cyrila a Metoda, ale naša kresťanská kultúra sa nakoniec podriadila pravidlám západorímskeho obradu. Svojráznosť a ľudové zvyky Slovenov ostali zachované, pri bohoslužbách bol zavedený národný jazyk všetkých Slovenov - stará slovenčina. Na starej Morave bol vytvorený samostatný cirkevný obvod, moravské arcibiskupstvo, ktoré svojou cirkevnou právomocou siahalo až do Krakovska, Sliezska, Lužíc a Panónie. To všetko prispelo k tomu, že sa utvrdila národná svojbytnosť Slovenov, že naši predkovia nestratili svoju identitu a po ťažkých obdobiach nasledujúcich storočí väčšina prežila až do dnešných čias vytvorením novodobých samostatných slovanských národov a národných štátov.

E- mail

zaklkam@gmail.com